Poviedka:
Pridaná: 25.7.2016, 20:46:16
Čítaná: 2978×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Anna Harvanová, Pavol Líška
Stručný dej: ... keď sa po rokoch stretnete s niekým, koho by ste nechceli stretnúť ani v najhoršej nočnej more. Snaha napísať niečo veselšie a uvoľnenejšie ako obyvkle. O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Námraza na chodníku Aňu po vyjdení z fakulty takmer zabila. Priložila si dlaň na srdce a zahromžila k nebesiam, opatrne zamieriac k zastávke MHD. Neponáhľala sa, a to nie preto, že by sa bála, že nebodaj spadne, – to by bola možno spása – ale skôr preto, aby v tom mraze nemusela na zastávke čakať na bus tak dlho, ako sa jej to v posledné dni stávalo, keďže prostriedky verejnej hromadnej dopravy si chodili v absolútne randomných časoch, občas dokonca i randomnými smermi.

S rukami zaborenými do hlbokých vreciek svojho čierneho kabátu a s nosom zapichnutým do fialového šálu, ktorý síce bol hrubý, no v tento deň sa jej zdalo, akoby ho ani nemala, krútiac očami postávala na prechode pre chodcov a čakala, ktorý gavalier ju nechá prejsť. Napokon sa začala predierať priamo pomedzi autá zaseknuté v zápche, tváriac sa, že je v Londýne, kde bolo takéto správanie úplne bežné. Na semafore pri ďalšom prechode odrazu zasvietila zelená, ktorá naskakovala raz za sto rokov. Ani zažiarili oči, prikrčila sa, aby sa ochránila pred nárazovým severákom, a rozbehla sa po zmrznutom chodníku priamo na prechod. Po metri a pol sa však pošmykla a natiahla sa na zemi celá, aká bola, bolestivo si naraziac chrbát.

Zahromžila v ten deň už ani nevedno po koľkýkrát. Už-už sa driapala na nohy, keď v tom k nej pristúpila vysoká postava (akoby táto situácia už beztak nebola trápna): „Eh… pomôžem ti?“

„Hm, netreba,“ odvetila, zaprela sa rukami o zem a chcela mu ukázať, že sa vie postaviť i sama, no noha sa jej opäť pošmykla a ona sa znovu rozčapila na zemi.

„Poď.“ Dotyčný jej podával ruku zahalenú v hrubej rukavici. Voľky-nevoľky ju teda chytila a prekvapená chalanovou silou sa nechala zdvihnúť na nohy.

„Dik,“ zamrmlala, ani naňho v tej hanbe nepozrúc.

„Počkaj,“ zastavil ju jej záchranca. „Ty si… Harvanová!“

Sprudka naňho pozrela – spod čiapky mu vykúkali čierne kučery a na snedej tvári žiarili svetlohnedé oči. „Čo to… Líška?!“ spýtala sa neisto.

„Áno!“ zasmial sa. „Harvanová! Ty vole...“ poobzeral si ju od hlavy po päty. „Zmenila si sa.“

Mala chuť capnúť ho a povedať mu, nech na ňu tak nezíza. „Ty si sa zas nezmenil vôbec,“ poznamenala.

„Síce… stále rovnaké ryšavé vlásky, pehatý nos, meter päťdesiat...“

„Eh… rada som ťa znovu videla, čau,“ povedala ironicky a chcela okolo neho prejsť na prechod, na ktorom už dávno naskočila červená, no on ju zastavil:

„Počkaj. Ja len že… vyzeráš dobre,“ povedal, opäť si ju prezrúc.

„Lepšie ako na základke?“ spýtala sa sarkasticky, spomínajúc na moment, kedy práve Pavol Líška, chalan stojaci priamo pred ňou, povešal po celej škole jej prvú profilovú fotku z Facebooku, na ktorej mala desať rokov a vyzerala tam ozaj strašne. Pod fotku nezabudol napísať komenár: Miss školy.

„Lepšie,“ pritakal. „Si rovnaká, a predsa úplne iná. Nemáš strojček! A dokonca už ani taká vychrtlá nie si! Ty vole!“

„Zato ty si ostal stále rovnaký,“ sladko sa usmiala. „Sladký ako arašidové maslo.“

Nechápavo sa zamračil. „Nie je arašidové maslo… slané?“

Aňa vyvrátila oči stĺpkom. Ona, bulimička a anorektička, za ktorú ju vďaka nemu, Pavlovi Líškovi, mala celá škola, jedla arašidové maslo a on nie?

„Počuj, čo tu robíš?“ pridal sa k nej, keď mlčky vykročila k prechodu pre chodcov, modliac sa, nech naskočí zelená a konečne sa ho strasie.

„Študujem. A ty?“

„Prišiel som pozrieť uja… Ja neštudujem, na to som nikdy nemal bunky, veď vieš,“ zasmial sa a štuchol ju.

„Hej, ja som bola tá bifľa.“

„Hej, Harvanová, triedna bifľa,“ prikyvoval horlivo.

„Dali ste mi akosi priveľa nálepiek,“ predstierala Aňa zamyslene.

„Vážne? Ja si na mnohé nespomínam… boli sme ešte deti,“ mykol Paľo plecami.

Ja si spomínam úplne na všetky, pomyslela si Aňa štipľavo, no nahlas len povedala: „Azda už nie sme deti?“

„Čo si! Už môžeš za vraždu sedieť.“

Nadvihla obočie. „Vek je len číslo.“

„Filozofka Harvanová,“ uškrnul sa.

„Oh, nová nálepka?“

„Ale tentoraz je celkom pochvalná, nie je?“

„Žiadna nálepka nie je pochvalná,“ namietla Aňa, prejdúc cez prechod na druhú stranu.

„Každý nejakú má… no povedz, Harvanová, ako si volala ty mňa?“ objal ju okolo pliec a naklonil sa tesne k nej, ona však neprestávala kráčať.

„Nijako,“ zaklamala.

„Netrep.“

„Nevolala som ťa nijako.“

„Musela si ma pred kamošmi nejako volať! Aha,“ zarazil sa, keď naňho prekvapene pozrela, „ty si nemala kamošov. Ale musela si si dačo o mne myslieť! Sama pre seba!“

„Veruže myslela,“ prikývla, pozrúc pred seba a kráčajúc k zastávke s vysoko zdvihnutou hlavou, pričom jej neprekážali ani veľké snehové vločky, čo jej padali do očí.

„A čo také?“

„Volala som ťa hrubián.“

„Hr… čo?“ zatváril sa napoly nechápavo, napoly zdesene.

„Hrubián. Azda si nečítal Kukučína?“

Pozrel na ňu pohľadom: No dovoľ. „Nebol som taký knihomoľ ako ty, Harvanová.“

„Čo už,“ mykla Aňa plecami.

„Nečakal som, že ťa stretnem,“ povedal odrazu Paľo.

„Nečakal si, že ešte žijem v reálnom svete, čo?“

„Počuj, Aňa,“ začal, keď zastali na zastávke, „sorry za toho jednorožca.“

„Akého jedno… Aha.“ Aňa si spomenula na svoju kresbu jednorožca, ktorú vytvorila na výtvarnej výchove a ktorej v chvíľke nepozornosti Paľo dokreslil oplzlé znaky, za čo si Aňa od učiteľky vyslúžila krik a poznámku.

„Počuj… už vtedy si sa mi páčila,“ povedal, ošívajúc sa.

„Vážne? Vtedy som bola chiméra a škrata, nie?“

„Nevedel som, ako ti to povedať,“ mykol plecom a pozrel na ňu. „Sorry, fakt som sa choval ako debil. Mrzí ma to.“

Aňa nevedela, čo povedať, no keďže medzi nimi začalo byť nepríjemné dusno, povedala len: „Hm… boli sme deti.“

„Keď sme potom po Monitore odišli každý svojou cestou… bolo mi to ľúto. Ani som sa ti neospravedlnil.“

Tentoraz Aňa neodpovedala, len začala nervózne vyzerať bus. Slova sa chopil opäť Paľo: „Fakt ma to mrzí, Aňa. Bol som debil. Môžeš mi odpustiť?“

„Už som ti dávno odpustila,“ zamrmlala.

„Čo keby som ťa pozval na horúcu čokoládu? Viem, že si tým nevyžehlím tie roky, ale… aspoň niečo…?“ pozrel na ňu neisto a tak trochu prosebne.

Chvíľu naňho hľadela. Začínala jej byť poriadna zima. „Prečo nie?“ pokrčila plecami. „Môžeme.“

„Oh!“ Paľovi sa uľavilo a v tvári sa mu zjavilo nadšenie. „Super! Tak poď… a po čokoláde skočíme do Tesca, ochutnám to arašidové maslo, aby som zistil, či je také sladké ako ja...“

Aňa bez slov, no s úškrnom na tvári kráčala za chalanom, ktorý jej z detstva spravil peklo. Teraz však bolo teraz, ona vyrástla, on vyrástol, minulosť bola za nimi a budúcnosť pred nimi. A ona už prah svojej minulosti prekročila.

[ » na začiatok « ]