Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Čo mi dnes napadlo počas žehlenia... :D Veľmi kratučká poviedočka, ktorá postráda logiku a kvalitu, ale berte ohľad na to, že je to zbúchané ozaj narýchlo. O:)
***
„Si priveľký lichotník, Tom.“
„Nie; som len pravdovravný.“
„Ani sa nečudujem, že polovica školy za tebou šalie.“
„Azda počúvaš školské klebety?“
„Nuž, vieš… keď celé dni nemám čo robiť a len tak sa prechádzam po hrade, nedá sa to nepočuť.“
„Sú to ozaj len klebety. Nikto po mne nešalie.“
„Vravím ti, čo počujem.“
„No, nech si vravia, čo chcú. Nestojím o ich prítomnosť.“
„Si veľmi uzavretý.“
„Som.“
„Azda až priveľký samotár.“
„Nepopieram to.“
„A predsa za mnou každý večer chodíš.“
„To je pravda.“
„Prečo?“
„Pretože si iná. Výnimočná.“
Bol to jeden z mnohých večerov, ktoré Helena trávila v Tomovej spoločnosti. Zvykli sa spolu prechádzať po celom hrade, občas dokonca vyšli i von z budovy, a Helena si vďaka Tomovmu podrobnému opisu vždy vedela dokonale predstaviť vôňu vzduchu, na ktorú už zabudla. Všetko jej vedel dokonale opísať, a tak nemala najmenší problém vyfantazírovať si to a presvedčiť samu seba o tom, že to je reálne. Správal sa k nej milo a galantne, kládol jej otázky, akoby ho nič nezaujímalo väčšmi ako život nejakého stovky rokov mŕtveho ducha. Toto všetko jej dodávalo pocit, že je zas živá.
Tentoraz stáli hore na Astronomickej veži a sledovali areál Rokfortu, ktorý sa ukladal na spánok. Zas mali pred sebou dlhú noc plnú slov a úsmevov.
„Čím som iná, Tom? Povedz mi,“ vyzvala ho a pohodila čiernymi vlasmi. Za života milovala pocit, keď ju muži obdivovali. Po tom, čo zomrela, pre ňu všetko povrchné stratilo význam, no teraz sa v Tomovej prítomnosti zas cítila ako za starých čias. Cítila sa byť obdivovaná a žiadaná. A chcela to počuť z jeho úst.
„Nuž,“ nadýchol sa Tom, oprel sa o zábradlie a zahľadel sa na kopce v diaľke, „si inteligentná. Si vtipná. Si samotárka, a predsa si mojou najlepšou spoločníčkou. Si nádherná, a nehovorím o vonkajšej kráse, ktorá je pominuteľná – si nádherná zvnútra.“
„Ah, Tom,“ krútila hlavou. „Tie slová sa krásne počúvajú, ale nie sú pravdivé. Spravila som veľa chýb.“
„Každý robí chyby. Ja som ich spravil viac, ako si vieš predstaviť.“
„Vážne? A aké?“
„Najprv mi povedz o svojich chybách.“
Helena si vzdychla. „Ukradla som matkin diadém.“
„Diadém?“ zamračil sa.
„Slávny diadém, ktorý prenáša múdrosť a slávu… Patril mojej matke. Ukradla som jej ho.“
Tom mlčal, čakajúc, že ešte niečo dodá, no keď bola ticho, len hlesol: „Sú aj horšie činy ako krádež.“
„Moja mama o tom nikomu nepovedala. Zastala si ma.“
„Milovala ťa.“
„Áno. A ako som jej to ja oplatila?“
„Netráp sa, Helena. V skutočnosti si nič strašné nespravila.“
„A čo tvoje chyby? Vravíš, že krádež nie je taká zlá… Čo zlé si teda spravil ty?“
Pozrel na ňu. „Najväčšou chybou bolo to, že som sa narodil.“
„Ako tak môžeš hovoriť, Tom?!“ zhíkla Helena a priložila si ruky na ústa.
„Hovorím, čo je pravda. Nechcem sa ľutovať, Helena, a ani sa neľutujem.“
„Tak potom prečo… prečo si niečo také myslíš?“
„Pretože ma nemilovali vlastní rodičia. Ak ma nemilovali rodičia, tak kto potom?“
„Určite ťa miluje mnoho...“
„Nie,“ krútil hlavou, no zachovával si stále neutrálny výraz. „Chcem povedať – ak ma nemilovali rodičia, ako niekoho môžem milovať ja?“
Helena mu nevedela odpovedať. Ona vyrastala v harmonickej rodine a nikdy ju nič podobné netrápilo. „Isteže môžeš,“ zašepkala napokon.
„Ale ako? Ako, Helena, ako?!“ pozrel na ňu naliehavo, akoby ju žobral o odpoveď. Odlepil sa od zábradlia a začal chodiť hore-dolu po veži. „Premýšľal som… pátral som… blúdil som. Obávam sa, že nie som schopný milovať.“
„Každý je schopný milovať, Tom. A ty… si veľmi citlivý muž. Počúvaš mojím problémom, tráviš so mnou každý večer…“
„Trávim s tebou každý večer, pretože mi to pomáha.“
Sledoval ju, v tom šere takmer neviditeľnú, ako sa vznáša čo najnižšie pri zemi a pozoruje ho veľkými tmavými očami. Bola vskutku krásna.
„Zaslúžila by si si pekný život, Helena,“ povedal. „A muža, ktorý by ťa miloval.“
„Miloval,“ hlesla. „Ale ja jeho nie. A preto ma zabil.“
„Potom ťa asi nemiloval,“ zamyslel sa.
„Neviem. Neviem o láske nič.“
„Ja tiež nie.“
„Možno… možno ju spoznáme. Spolu.“
Neveselo sa zasmial. „A to už ako?“
„Možno som len duch, ale… ale stále som tu. Stále vidím, počujem, vnímam… cítim. Moje srdce už nebije, no stále mám emócie. Moje telo už nič necíti, no stále mi v žalúdku lietajú motýle. Moja budúcnosť je minulosťou, no stále dúfam.“
Tom ju počúval so zavretými očami. „Umierajú tí, čo si to najmenej zaslúžia.“
„Prosím?“
„Moje srdce bije, no necíti. Moje telo žije, no necíti. Moja budúcnosť je v mojich rukách, a predsa ju vidím úplne čiernu.“
„Si veľmi mladý, Tom. Nesmieš takto hovoriť.“
„Nemám to komu povedať, Helena. Keby som mlčal ešte aj pred tebou… vybuchol by som.“
„Možno to je dôkazom toho, že stále cítiš.“
„Je to mocnejšie ako mágia. Mocnejšie ako ja. Ničí ma to.“
„Tiež ma to ničilo. A nakoniec ma to zabilo. Všetko som nechala v Albánsku – svoj život, svoj úsmev, a aj ten prekliaty diadém. Matkin diadém, ktorý som ja zneuctila.“
Otvoril oči. Videl v tých jej hlboký smútok zo spomienok nad starými časmi. „Nájdem ti ho,“ povedal odrazu. „Nájdem ti ten diadém, aby si sa znovu usmievala.“
„Čože?“
„Nájdem ho,“ zopakoval, „a prinesiem ti ho. Zabudneš na svoje hriechy a očistíš ho. Nebudeš sa cítiť voči matke previnilo.“
„Tom, to je...“
„Čoskoro sa vidíme, Helana,“ povedal, vzal jej priesvitnú dlaň do rúk, celkom akoby ju mohol cítiť, a jemne sa jej dotkol perami.
Naozaj cestoval do Albánska len preto, aby vrátil Helene diadém? Naozaj tak veľmi stál o úsmev na jej tvári? Naozaj si ho tak veľmi získala?
Rozorvala mu vnútro. Sám sa rozhodol roztrhnúť si dušu, zničiť ju, spáliť ju, zabiť ju, a pritom to bola ona, ktorá si jeho dušu brala. Odhaľovala ju, kúsok po kúsku, odhaľovala jej temné zákutia, jej bolesti, obavy, strach. Bola to ona, ktorá sa v Tomovi snažila nájsť srdce, ktoré tam nikdy nebolo. Ona, ktorá hľadela za tie čierne oči a snažila sa dovidieť tak ďaleko, ako jej to umožnili. Ona, ktorú zasvätil do svojich tajných obáv, ktoré ho celého zožierali, pohlcovali, robili z neho monštrum.
Čo si myslel? Že jej úsmev ho zachráni? Že jej úsmev ho prinúti stopnúť, vykrútiť sa z cesty, na ktorú sa vydal, priniesť do jeho temnej budúcnosti svetlo?
Bol tam. Krásny strieborný diadém bol v pni starého stromu, akoby tam bol odjakživa. Vzal ho do rúk. Bol až nezvyčajne chladný. Predstavoval si Helenu, ktorá ho tu pred vekmi vystrašene skryla, aby ho nikto nenašiel. Helenu, ktorá žila pred stovkami rokov a predsa ho dokázala pochopiť lepšie ako hocikto iný. Helenu, ktorá ho nútila byť človekom.
Zvieral ho v prstoch a premýšľal. Mal na výber. Nebolo to nezvratné. Mohol sa rozhodnúť – buď sa ešte dnes vráti na Rokfort a dá jej toto matkine dedičstvo, alebo sa tam vráti až neskôr… no nie za ňou.
Krútil hlavou, snažiac sa z hlavy zahnať predstavu jej úsmevu, ktorý sa mu snažil nahovoriť, že v ňom ešte ostal kúsok ľudskosti. Kúsok človeka. Kúsok… lásky. Neobjavenej. Zamlčanej. Potlačenej.
Chcel však ukončiť to, čo začal? Chcel pošliapať svoje veľké dielo? Chcel sa zbaviť možnosti byť výnimočným, najlepším, a miesto toho sa stať obyčajným čarodejníkom? Stálo mu to za to?
Čím bola láska taká výnimočná, že kvôli nej stratil matku a koniec koncov i otca? Čím bola taká výnimočná, keď viac brala ako dávala? Čím bola taká výnimočná, keď z ľudí robila slabochov?
Začul kroky. Čoskoro sa spoza stromu vynoril akýsi domorodý mukel. Pozrel na Toma a na diadém v jeho rukách prekvapeným pohľadom.
„Dobrý deň,“ pozdravil ho Tom, hoci chlapík mu určite nerozumel. Bol to mukel. Spomenul si na svojho otca. Vyvrátilo mu žalúdok.
Nechcel byť slabý. Nechcel podliehať pudom a vášňam. Jeho matka im podľahla a spravila najväčšiu chybu svojho života.
Chcel byť mocný. Chcel byť niekým, koho si svet bude pamätať. Koho sa bude báť. Nikto v jeho očiach viac neuvidí bolesť malého odmietnutého chlapca zavretého v sirotinci. Prekročí prah svojej zväzujúcej minulosti.
„Vyzeráte byť dobrý človek,“ vravel mu Tom bez štipky emócií. Muž naňho šokovane hľadel, až napokon pokrútil hlavou a chcel ho len mlčky obísť.
„Mrzí ma to, Helena," pritlačil si diadém k hrudi, k miestu, kde podľa Heleny mal srdce. „Avada Kedavra!“
Zelený záblesk, ktorý zasiahol muža priamo do hrude, vyrval z Toma ďalší kúsok duše, ten, ktorému dala Helana nádej, a zároveň posledný, ktorý ho robil človekom.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...