Poviedka:
Pridaná: 30.6.2016, 12:27:51
Čítaná: 3269×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Matúš, Natália
Stručný dej: Niekedy je lepšie ustúpiť a dovoliť iným splniť si sny...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

„Nepustím ťa!“

„Natália, ja si od teba nepýtam povolenie,“ pokrútil Matúš hlavou. „Pôjdem. Je to možno poslednýkrát, čo sa takúto akciu dostanem. Prečo ma chceš o ňu obrať?“

Zalapala som po dychu. „Nechcem ťa o nič obrať. Iba sa o teba bojím. To hádam môžem. Tvoríme predsa pár!“

„Práve preto by si ma mala podporiť!“ skríkol. Začínal byť naozaj nahnevaný.

„Nie. Si unavený, slabší ako obvykle.“

„Nemusíš mi stále pripomínať, že mám leukémiu,“ uchechtol sa posmešne, hoci sa v sivých očiach mihla nekonečná bolesť. Zháčila som sa. Vedela som, ako to nemá rád. Ako neznáša ľútosť. A tú videl všade. V každom slove. „Aj bez teba viem, že zdochnem. Mám možno zopár mesiacov života. Neprídem o tú omrvinku radosti, ktorú mi život môže dať. Kvôli tvojím obavám.“

Plesol dverami. Odišiel do slnkom zaliatej dediny.

Nebežala som za ním, vediac, že má pravdu. Niekedy som to možno s obavami preháňala. No milovala som ho viac než svoj život. A deň, keď nám lekár oznámil, že je Matúš chorý, bol najhorším v mojom živote. V srdci som mala vystavané zámky o spoločnej budúcnosti. Obaja sme pracovali, chodili spolu dva roky a bolo len otázkou času, kedy ma požiada o ruku. Čakala som na to každý deň. Miesto toho mi povedia, že je možné, že mi ho choroba vezme? Všetko sa mi zrútilo. Padlo popolom. A musela som sa rýchlo pozbierať, pretože ma desila predstava, ako sa musí cítiť Matúš. Že sa nemôže starať o to, aby som sa nezosypala, keď je isto... hotový. Pozrela som na neho. V očiach mal prázdno. Ani jeden z nás nečakal, že príznaky, ktorým neprikladal spočiatku veľkú váhu, budú mať takéto ďalekosiahle následky. Napriek tomu to niesol ukážkovo. Vypočul si, čo ho čaká, aké budú účinky liečby, čo sa môže udiať... Celý čas som mu pevne zvierala ruku, možno vo väčšom šoku, ako bol on.

A keď sme prišli domov, celý čas sa tváril, akoby nič. Usmieval sa na mňa, chcel sa so mnou milovať, na druhý deň mi priniesol kvety. Nič zvláštne, taký bol i dovtedy. No postupne som si všímala, ako sa do všetkého strmhlav vrhá. Ako ide aj na hranice svojich síl. Akoby si potreboval niečo dokázať.

A to nastávalo i teraz. V poslednej dobe býval unavený. Nie veľmi, no rozhodne viac ako doteraz. A on si zmyslel, že sa zúčastní tohtoročných cyklistických pretekov! Už keď som s ním začínala chodiť, bol vášnivým cyklistom. V každej voľnej chvíli vypadol na cesty, zúčastňoval sa pretekov, na ktoré som ho postupne chodievala povzbudzovať. Bol skvelý. Rýchly.

Ale teraz...

Vyšla som von i ja. V dome sa ochladilo a v okolí bolo krásne. Slnko práve zapadalo a obloha sa sfarbovala do purpurova i zlatista. Vzduchom sa niesla vlhká vôňa, z diaľky sa rútili ťažké mračná, bičujúce vyschnutú zem. Prešla som sa po prašnej ceste až za dedinu, sledovala ohýbajúce sa klásky pšenice v zdvíhajúcom sa vetre.

Nechcela som ho stratiť. Nechcela som povoliť nič, čo by mi ho vzalo skôr, ako na to budem pripravená.

A na to pripravená nebudem. Nikdy.

Na líce mi dopadla kvapka. Objímala som si ramená, hľadela pred seba a nevnímala, ako moknem. Dážď zmýval horúce slzy vyvierajúce zo zúfalého srdca.

Vtom ma ktosi objal.

„Čo tu robíš?“ šepla som do zvukov hromov, hľadiac do Matúšových hrejivých očí. „Už si sa vybúril?“ oddrhla som, blúdiac pohľadom po okolí.

Chytil ma za bradu a prinútil pozrieť na neho. Bol pochudnutý, bledý, no v očiach mal všetku lásku sveta.

„Čo to tu stváraš ty? Chceš prechladnúť?“ druhou rukou ma pevne objal. „Pozri sa na mňa.“

S povzdychom som urobila, čo mi kázal. Bol krásny. Pre mňa bol vždy nádherný a perfektný. A vždy aj bude. Nech by sa dialo čokoľvek.

„Nepôjdem tam. Premýšľal som nad tým a rozhodol som sa. Máš pravdu. Hoci som po tom nesmierne túžil. Mám pocit, že by mohli byť posledné v mojom živote. Nie, nič nehovor,“ prikryl mi pery prstom. „Viem, čo ma čaká. A som si vedomý všetkých úskalí. Ale chcel som si splniť všetky sny, kým žijem. Prežiť život naplno. Ale uvedomil som si, že mojím jediným snom, celým mojím životom, si len ty. Nie preteky. Nie dres či bicykel.“

Už som nevedela, či plačem, alebo som len taká zmáčaná dažďom. Matúšove slová mi podlamovali kolená, spôsobovali hrejivú úzkosť, zohrievali vnútro. A zároveň mi dojatie zvieralo hrdlo, nútilo ma plakať ešte väčšmi.

„Maťko... choď. Choď na tie preteky,“ nechala som sa počuť. „Chcem, aby si bol šťastný. Pôjdem s tebou. Hlavne si dávaj pozor.“

Išlo to zo mňa ťažko. Ale nezniesla by som vedomie, že som ho obrala o to, čo miluje najviac na svete. A aby sa toho vzdal len kvôli mne.

„To myslíš vážne?“

V burácajúcom vetre i v bleskoch, ktoré sa preháňali nad našimi hlavami, som nepočula nič. Len som odčítavala z pier. Ale rozžiarené svetlo v jeho očiach sa nedalo prehliadnuť.

Pousmiala som sa.

„Áno.“

Matúš zaklonil hlavu dozadu, rozosmial sa na celé hrdlo, potom ma schytil a rozkrútil sa so mnou. S nadšením ma vybozkával, vystískal a následne znovu vzal do náručia a utekal cez celú dedinu až domov.

„Ďakujem ti, Natálka,“ šepotal horúcim dychom, keď zo mňa strhával chladivé a mokré oblečenie a zohrieval svojimi perami každý kúsok môjho tela. V jeho náručí som sa vždy cítila bezpečne. Milovaná, šťastná. Ľúbila som ho celým srdcom. Nedovolila by som, aby bol kvôli mne smutný.

„Vždy ťa budem milovať,“ šepla som mu pomedzi bozky. „A vždy sa budeš môcť na mňa spoľahnúť.“

***

„A prvý sa do cieľa dostáva Matúš Sivý!“ zreval komentátor, keď okolo nás prehrmel prvý zablatený účastník. Krátko na to prefrčali okolo ďalší, okolo nás sa vytvárala dúha z tričiek a ja som jasala spolu s Maťkovými kamošmi, že môj vyvolený vyhral. Napriek všetkému.

A keď už stál na stupienku, s medailou na krku, s pohárikom v ruke, vyhľadal ma v dave a mávol mi, nech pristúpim.

„Bež, bež,“ dobromyseľne ma jeho kamoši postrkovali vpred s úškrnom na tvári.

Ostýchavo som podišla k stupienku, vražedným pohľadom prebodávala Matúša, ktorý sa na mňa stále sladko usmieval a podával mi ruku. Pomohol mi vystúpiť hore a skôr, než som sa spamätala, pritiahol si ma k sebe a vášnivo pobozkal. Dav zajasal. A ja som sa pýrila až za ušami.

„Matúš...“ so smiechom som si zotierala blato z pier i z líc.

„Vážení, toto je žena môjho života! Bez nej by som bol ničím! Môžem sa na ňu vždy spoľahnúť, chce pre mňa len to najlepšie a keby som nemal ju... už tu nie som. Natálka, ďakujem ti. Milujem ťa.“

Posledné slová mi už šepkal do uší a so smiechom zotieral slzy, ktoré mi stekali dolu po lícach. Srdce mi šialene poskakovalo, prudko protestujúc proti podobným nečakaným situáciám.

„Ty blázonko,“ zasmiala som sa a pobozkala ho. Dav znovu zajasal. Pohľad na blaženého Matúša sa vyrovnal všetkému. Ešte som ho asi takého šťastného nevidela.

Horšie bolo, že vďaka výhre postúpil do ďalšieho kola v inom meste. Nebola som tým nadšená, videla som, ako slabne, čakala ho ďalšia chemoterapia, no nedokázala som mu povedať nie. Jeho rozžiarené oči ma sprevádzali deň i noc. A Matúš šiel naplno. Trénoval, no nezanedbával ani mňa. Bral ma na výlety, užili sme si piknik pri jazierku s jahodami i šampanským, jazdu na koni v neďalekom žrebčínci i prehliadkový let lietadlom. Tohtoročné leto bolo ako jedna rozprávka. Matúš vyhral ďalšie preteky a postúpil do nasledujúceho kola.

Hoci sa mi posledné dni zdal sinavejší, unavenejší, tvrdošijne trval na tom, že mu je dobre. Chcela som mu veriť, no možno to bola chyba. Možno som mala viac naliehať. Nebrať ohľad na jeho priania, ale na jeho život a zdravie.

Na posledných pretekoch sa zrútil pred cieľom. Vysilený, v bezvedomí padol pod bicykel, zablokoval ďalších účastníkov a mňa vydesil na smrť. S lekármi sme sa k nemu rýchlo vrhli.

Nestačila som sa ani nadýchnuť, Matúš už ležal v sanitke, ja pri ňom, držiac ho za ruku, a rútili sme sa vyprahnutými cestami do najbližšej nemocnice.

„Maťko...“ šepkala som mu, zadržiavajúc slzy. Zrazu vyzeral tak bezbranne. Aj kyslíková bomba vyzerala mohutnejšie ako on. Vyčítala som si, že som ho pustila. Ak ho stratím! „Maťko... vydrž. všetko bude dobre, zvládneme to. Som tu pri tebe. Nepohnem sa ani na krok.“

Zľahka mi stisol dlaň, no nepozrel na mňa. V tej chvíli sa mi po lícach rozbehli tisícky slaných guľôčok. Striedala sa vo mne úľava, radosť, obavy, hnev...

V nemocnici som sa prechádzala ako lev v klietke, vyhýbala sa pohľadu na iných ľudí, prechádzajúcich okolo. Asi som vyzerala i ja biedne. Trochu zablatená, strapatá, s divým výrazom v očiach.

„Už je stabilizovaný,“ oznámil mi lekár napokon. „Riadne vysilený, musíme si ho tu pár dní nechať. A čo sa týka jeho diagnózy...“ Ďalej som nepočúvala. Hlavne, že bol stabilizovaný! Verila som, že ho dajú do poriadku. Vedela som, že lekár je nahnevaný a pohoršený, ako sa prepínal a neprišiel, keď mu bolo zle, no Matúš bol odjakživa tvrdohlavý.

Pustili ma k nemu až na ďalší deň.

„Natálka,“ zachrapčal unavene, ale usmial sa. Natiahol ku mne ruku a ja som si s ním preplietla prsty. „Skôr než mi začneš nadávať...“

„Nejdem ti nadávať,“ skočila som mu do reči. „Vystrašil si ma. Ale hlavne, že si už v poriadku.“

Žiarivo sa na mňa usmial. Vyzeral strašne. Napriek tomu bol pre mňa najkrajším mužom na svete.

„Zmeškám posledné preteky,“ povzdychol si, no keď zbadal môj pohľad, ospravedlňujúco na mňa žmurkol. „Neboj sa, stačilo mi aj toto. Stihol som všetko, čo som chcel.“

Stihol som všetko, čo som chcel.

Táto veta sa mi v hlave ozývala ešte dobre dlho. Najmä počas nasledujúcich dní, keď sa Matúšov stav zhoršil, keď bolo s ním čoraz horšie. Nevládal už ani zdvihnúť ruku, keď som k nemu prišla. Sedela som pri ňom od rána do večera. V práci som si vzala voľno. Po nociach máčala vankúš horúcimi slzami, odriekavala všetky modlitby, len aby mi tu Matúša ešte nechali, no bolo mi jasné, že sa niečo pokazilo a obaja sa rútime ku koncu.

„Natálka,“ zašepkal v jeden deň. Oči mal privreté, ruku posiatu modrinami s tečúcou infúziou bezvládne položenú na perine. Tvár mal sinavú, zarastenú... Sťažka dýchal, no snažil sa na mňa usmiať. „Chcem sa ti za všetko poďakovať.“

„Matúš...“

„Nie, neskáč mi do reči. Som unavený a chcem to dnes vybaviť,“ hlesol a na chvíľu sa odmlčal. S námahou otvoril oči. Poláskal ma pohľadom a s vypätím všetkých síl ma chytil za ruku. Po lícach mi začali stekať nenávidené slzy, ktoré som už neudržala.

„Natálka, ako som vtedy povedal pred všetkými, si mojím všetkým. Mám len teba. Ľúbim ťa viac ako svoj život. Keby som nemal teba, už to dávno zabalím...“

Zmĺkol, načerpával sily.

„Pre teba by som sa vzdal všetkého. No ty... vždy si vedela, čo je pre mňa najlepšie. A som ti nesmierne vďačný, že si súhlasila, aby som tieto posledné preteky absolvoval.“

„Neboli posledné. Určite ich bude ešte mnoho,“ opravovala som ho trasľavým hlasom a uvedomovala si, že v stisku nemá žiadnu silu. Bože, daj mi silu, aby som sa pred ním nezložila. Potrebuje, aby som bola silná. Chcem mu byť oporou...

„Nati, obaja vieme, že boli posledné. Treba si to pripustiť, ušetríme si ďalšiu bolesť. Vďaka tebe som prežil najkrajšie dni môjho života. Stihol som všetko, čo som chcel, užil som si to. Nestihol som len jednu vec...“

Odmlčal sa.

Ruku som mu stískala tak silno, až som sa obávala, že mu spôsobím ďalšie modriny. V nose ma šteklil nemocničný pach, ktorý som vedela, že odteraz budem nenávidieť.

„Chcel som, aby si sa stala mojou ženou,“ pozrel na mňa a z kútika oka mu vytiekla slza. „Netúžil som po ničom inom, iba ťa spraviť šťastnou. Spraviť ťa pani Sivou. Bol som pripravený urobiť to počas tých pretekov, pred všetkými... Ale potom som si uvedomil, že ti to nemôžem urobiť...“

„Čože?“ šepla som.

„Nemohol som ťa požiadať o ruku s vedomím, že o pár dní sa možno staneš vdovou. Máš pred sebou celý život, Naty...“

„Ježiši, Matúš, prestaň!“ skríkla som pobúrene, ignorujúc neznesiteľnú bolesť, rozlievajúcu sa v mojom vnútri.

„Chcem, aby si bola šťastná aj po mojom odchode...“ šepol s privretými očami. I stisk dlane povolil. „Milujem ťa. Tak veľmi, že si to nevieš ani predstaviť. Chcem ťa zhora vidieť s úsmevom na perách...“

„Maťko...“ rozplakala som sa. „Nerob mi to, prosím.“

„Ty si mi splnila všetky sny, za čo ti ďakujem. A ja ak budem vládať i zhora, budem na teba dozerať. Deň i noc. A ľúbiť ťa i naďalej.“

Po líci mu stiekla ďalšia slza. Ďalšia.

„Pobozkaj ma, prosím.“

Chvíľu som na neho bez slova hľadela.

„Pro-sím.“

Pritisla som svoje horúce pery na jeho suché.

„Ďakujem, Naty,“ zašemotil a ruku mi pustil.

„Matúš!“

V prvom momente som sa zľakla, že mi vydýchol naposledy, no našťastie len zaspal. Hruď sa mu málinko nadvihovala. Presedela som pri ňom ešte niekoľko minút, no neprebudil sa.

Domov som prišla unavená ako starena. S vyplakanými očami, zodratými nohami od niekoľkohodinového prechádzania sa po uliciach. Zo srdcom plným bolesti.

O pár dní ma Matúš navždy opustil. S úsmevom na perách, šťastný, že prežil všetko, po čom túžil, hoci v silných bolestiach. To jediné ma slabo hrialo pri srdci. Že som mu umožnila splniť si všetko, čo si zaumienil. Keby som si mala vyčítať, že zomrel a ja som bola tá, ktorá ho brzdila...

Temnota v mojom srdci každým dňom narastala. Všade som ho hľadala, počula som jeho kroky, videla jeho úsmev ráno, cítila jeho vôňu po holení v kúpeľni. Poobedia som trávila pri hrobe, kropiac ho trpkými slzami. Zľahka som pohládzala chladný mramor a spomínala na cyklistu môjho života. Jediného muža, ktorý dokázal zdolať na dvoch kolesách všetky prekážky, ktoré som až do jeho príchodu mala vo svojom srdci vystavané. A už tam i navždy zostane.

[ » na začiatok « ]