|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Raniya

Čokoládový rytier


Tak som sa konečne dopracovala k mojej jednorázovke, ktorú som avizovala po obhajobách. :) Je to brutálna oddychovka, nič akčné nečakajte, ale keď som to už sľúbila... Nakoniec to dopadlo trošku inak, ako som plánovala, ale tak viete, po mesiaci písať... Človek polku zabudne. :D


***


ČOKOLÁDOVÝ RYTIER


„Presne som vedela, že za oponenta dostanem jeho!“

„Nezúfajte. Vy to zvládnete. Vaša práca je skvelá, to nemôže poprieť,“ upokojoval ma školiteľ v jeden slnečný deň. Sedela som v jeho kabinete, v rukách žmolila vreckovku a predýchavala nepríjemnú správu.

„Nechcem vás tým zaťažovať. Ale keď som si to včera prečítala, nemohla som zaspať. Doteraz som vám to nevravela, ale... Sedí na mne od prvého ročníka. Neznáša ma, vždy som z jeho predmetov ledva prešla. To, že mi má robiť oponenta je katastrofa. Vypapká si ma,“ nervózne som si šúchala čelo.

„Som si vedomý toho, že o doktorovi Márnom sa po škole šíria rôzne chýry a priznám sa vám, ani ja ho veľmi nemusím,“ žmurkol na mňa a aj naďalej sa pohodlne vystieral na stoličke. Keby som nebola taká zabratá do ľutovania sa, riadne by ma to vyrušovalo. Patril k jedinému mladému mäsku, ktoré sa pohybovalo po našej škole. Pravdaže, okrem doktora Márneho, ktorému by skôr pristalo meno Márnivý, čo tak rád sám seba obdivoval, rozprával a vyžadoval slepú poslušnosť. A ak niekto nemlčal vždy, keď to vyžadoval, a dovolil si čo i len povzdychnúť, zostal u neho v nemilosti. Ako aj ja. V prvom ročníku som nezačula dôležitú informáciu z jeho výkladu, tak som sa celkom pošepky spýtala spolusediacej, čo vravel. Stalo sa mi to osudným. Ľadovo sa na mňa uškrnul, zhodil ma pred celou triedou a odvtedy som musela vydržať horšie známky. Bola som na neho prikrátka, nič sa nedalo robiť. Zastavoval si ma na chodbe, vypytoval sa ma hlúposti, vŕtal sa mi v súkromí skrz pre neho neznámych ľudí, ktorí ma poznali, roznášal o mne klebety...

Vydržala som. No teraz mi znovu prišiel do rany. Teda ja jemu. Bola som presvedčená, že je moja práca skvelá. Namakala som sa na nej, bavila ma, neflákala som to ako iní. A teraz mi ju má zničiť tento pako?

„Počúvate ma?“ Kamenský sa dotkol mojej ruky. Zľahka. No už len ten dotyk vo mne vyvolal zimomriavky.

„Nie...“

„Vravím, že ho nemám rád. A hoci je to môj kolega, môžete sa na mňa spoľahnúť, že vás v tom nenechám. No neverím tomu, že bude robiť problémy. Taký hlúpy predsa nie je.“

Musela som sa zasmiať.

„Takto sa mi páčite viac,“ zvlnil pery do príjemného úsmevu. Okolo tmavých očí sa mu vytvorili vejáriky a jeho pohľad zahrial.

„Ďakujem,“ schytila som kabelku a vstávala. „Musím ísť. Učenie nepočká. Ale som rada, že sa na vás môžem spoľahnúť. Je mi lepšie.“

„Keby čokoľvek, ozvite sa,“ znovu žmurkol, otvoril mi dvere a s ľahkým dotykom na mojom drieku sa so mnou rozlúčil.

***

Nadišiel deň zverejňovania posudkov. S malou dušičkou som otvárala Pdf, cez privreté oči rolovala stránku na konečné písmenko...

C.

Na jednej strane sa mi uľavilo, na druhej ma to štvalo. Moja práca isto nebola hodná C! Váhala som nad e-mailom. Mám napísať Kamenskému alebo nie? Nebolo to také vážne, nebudem ho predsa zaťažovať maličkosťami. Nie som sopľavé decko. Vydržím, kým ho v pondelok uvidím.



Kamenský vie asi čítať myšlienky. V nedeľu navečer mi prišiel mail.



Dobrý deň, Deniska,

už ste pripravená na zajtra? Aký máte posudok od Dr. Márneho?



Chvíľu som civela na obrazovku. Nenapadalo by mi, že napíše. Bol síce milý a starostlivý, ale doteraz sa nikdy neprepínal. A toto?



Dobrý deň, pán doktor,

pripravujem sa. Trošku som nervózna, posudok je na C, sú tam vytknuté veci, s ktorými nesúhlasím a zdajú sa mi pritiahnuté za vlasy, ale snáď to zvládnem. Možno si vstúpil do svedomia.


Snaha nadľahčiť situáciu. Váhala som s prstom nad enterom, no potom som klikla. A nech, neznie to až tak zle.

Odpoveď prišla do piatich minút.



Som presvedčený, že Vaša práca je lepšia ako C, zajtra to dokážete aj pred komisiou. Každopádne je to lepšie, ako keby vás nenechal prejsť. Dobre sa vyspite. :) Zajtra sa vidíme.



Tým smajlíkom ma odrovnal. Vždy si všetci zakladali na tom, že vyučujúci sú akýsi nadľudia, osloviť ich treba len titulom, ak sme sa zmýlili, takmer dostali hysterický záchvat. Akákoľvek komunikácia vymykajúca sa profesionalite, bola zakázaná. Práve preto sa mi po prečítaní správy na tvári rozlial širokánsky úsmev. A v srdci usídlilo teplo, vyvierajúce do každej končatiny.

Tešila som sa na ďalší deň. Už len kvôli nemu.

Ráno bolo hektické. Dlho do noci som nemohla zaspať, listovala som v práci, v knihách, aby som dokázala odpovedať na všetky zákerné otázky, ktoré mi mohli položiť a zaspala som až okolo tretej. O piatej bolo treba vstávať, aby som stihla autobus, no zaspala som, tak som celý čas len behala, zápasila so silonkami, so zipsom na šatách i kabelke. Namaľovať som sa nestihla, tak som hodila potrebné veci do tašky a šla ako monštrum medzi ľudí. S kruhmi pod očami, unaveným výrazom a pupákmi pod nosom.

V škole som sa utiahla na najbližšie wecko, upravila, čo sa dalo a celkom spokojná vyšla von. Pred triedou, kde mali prebiehať obhajoby, bolo rušno. Doobedňajšia skupina študentov sa už prechádzala po chodbe, ovievala vejármi i papiermi. Vonku začínal byť riadny hic hneď zrána. My ženy sme to mali jednoduchšie, v letných šatách sme vetrali, čo sa dalo. No páni, ako spolužiaci i môj školiteľ, ktorý sa zjavil v obleku, to mali ťažšie a čakalo ich celodenné potenie sa.

„Dobrý deň,“ usmieval sa na mňa. Svieži, čulý. Sexi. „Všetko v poriadku?“

„Zatiaľ áno,“ nervózne som vypľula.

„Výborne. Idete prvá, budete to mať rýchlo za sebou. Teraz ma ospravedlňte, mám ešte prácu,“ odbehol a ja som zamierila k spolužiačkam.

„Už si môžeme nahrať práce do počítačov,“ oznámila mi Katka.

„Mne to nejde,“ zaúpela som pri následnom testovaní, či všetko funguje.

„Akože nejde?“ nahla sa ku mne Katka a čosi poklikala. „A fakt...“

„No do riti...“

„Už idú,“ vošla dnu Adela po štvrťhodine, čo som tam stresovala aj s Katkou. Nešlo nič. Moja prezentácia sa rozhodla trucovať, začierniť celú obrazovku...

„Ešte nie!“ rozbehla som sa z triedy za jediným človekom, čo mi mohol pomôcť. Vo dverách som vrazila do Márneho.

„Ale, ale, Brumenová, kam tak bežíte,“ zlovestne sa na mňa usmial a lakte mi zvieral dlhšie, ako mi bolo milé. Nebezpečne si ma prezrel a ja som vedela, že je zle. C bola len zástera. Teraz ma zlinčuje. Zašliapne ako chrobáka. A ešte poriadne pootáča pätou, nech nie je možné ma ani len zoškriabať z podlahy.

„Prepáčte,“ pokúsila som sa mu vymaniť zo zovretia. Našťastie sa za ním zjavil Kamenský.

„Pán doktor, potrebujem vašu pomoc!“ vyhŕkla som.

Tomu skĺzol pohľad na Márneho prsty omotané okolo môjho zápästia a zamračil sa. „Čo sa tu deje?“

Okolo nastával šum, ostatní vyučujúci sa tlačili dnu, predseda chcel zahájiť obhajoby, my sme blokovali dvere.

„Nefunguje mi prezentácia!“

Márny ma konečne pustil, so zlovestne stiahnutým obočím a drgnutím do mňa prešiel okolo a Kamenský mi položil ruku na chrbát a tlačil ma dnu. Tam bola ešte vrava, preto rýchlo podišiel k počítaču a zachraňoval, čo sa dalo. Nič nepomáhalo, predseda začínal, musela som počkať. Celý čas som na sebe cítila Márneho pohľad. Isto sa tešil, že mi nejde prezentácia, a predstavoval si, ako ma rozseká na kúsky.

„Takže začneme,“ usmial sa predseda. „Zostane tu prvá. Denisa Brumenová.“

Spolužiačky mi naznačili, že držia palce a vyšli von. Kamenský sa vrhol k počítaču a skúšal všetky triky.

„Takže už ste nám stihli pokaziť aj počítač?“ zatiahol Márny a prstom si pritom klepkal po brade. „To sa dalo od vás čakať,“ dodal trochu potichšie, no každý ho musel počuť.

Kamenský zdvihol hlavu, zamračene si ho premeral, mrkol na mňa a ďalej robil.

„Veď začnime aj bez toho. Dobrí študenti dokážu odprezentovať svoju prácu aj bez techniky. Vy vari nie?“ sladko sa na mňa usmial.

„Na tom by aj niečo bolo,“ pousmial sa ďalší člen komisie. „Určite to zvládnete. Nemôžeme ďalej naťahovať čas. Harmonogram nepustí.“

„Už to je!“ zvolal Kamenský a ja som mala chuť ho vyobjímať. Spadol mi kameň zo srdca, najmä keď som videla, ako sa Márny sklamane zatváril.

„Držte sa,“ žmurkol Kamenský a usadil sa na miesto.

Bolo skvelé, že bol prítomný, vždy sa na mňa povzbudivo usmial, mrkol, prikývol. Vedela som, že idem správnym smerom, napätie postupne opadávalo ako omietka na múroch školy, plynulo som rozprávala o tom, čo ma naozaj bavilo a bolo to cítiť.

Zodpovedala som otázky školiteľa, potom oponenta, no zostal vo mne nepríjemný pocit zo slov Márneho.

„Práca bola príliš jednoduchá, neoriginálna, zmenil by som aspoň polovicu teórie, pretože neprináša nič nové...“ dopĺňal do svojho posudku.

Civela som na neho ako teľa na nové vráta. Neprináša nič nové? Koľko takých prác čítal? Vôbec sa tejto sfére nevenuje, nechápala som, prečo mi je vôbec oponentom. Iba ak by sa chcel osud zasa zahrať a dať mi pocítiť, že je pánom. A on sa tu bude rozkrikovať ako najväčší odborník?!

„Ehm,“ odkašľal si Kamenský, keď to už nevydržal. „Mrzí ma, že vám do toho musím vstúpiť, ale absolútne s vami nesúhlasím. Je mi jasné, že predmetom vášho výskumu je úplne iná oblasť, tak mi isto dáte za pravdu, že viem zhodnotiť prácu slečny Brumenovej adekvátnejšie. Sám som prechádzal všetky dostupné databázy a podobnú prácu som nenašiel. Viete mi nejaké vymenovať?“

„Prepáčte, ale vy ste zaujatý, je to predsa vaša zverenkyňa.“

„Nemyslím,“ nahol sa k nemu a prepaľoval ho pohľadom.

Ojoj, bude bitka.

„Ja si myslím, že tá práca bola naozaj zaujímavá. Aspoň na základe tejto prezentácie, nečítala som celú prácu,“ ozvala sa vyučujúca Bilná. „A mne sa zdala i originálna. Mám dosť bezpečných tém, ktoré si študenti vyberajú, aby si neuškodili a nenarobili sa. Ja to oceňujem,“ usmiala sa.

Dlane sa mi potili, nohy triasli, srdce pumpovalo. Márny trval na svojom, vôbec si neuvedomoval, že nemá šancu, keď sú na mojej strane ďalší traja ľudia. Vďakabohu.

„Nesúhlasím. Tá práca nie je dobrá.“

„Dali ste jej C!“ zvýšil Kamenský hlas. Dochádzala mu trpezlivosť.

„Kvôli vám. Vedel som, že budete na jej strane a...“

„Prosím vás, to je čo za argument?“

„Dosť,“ prerušil to predseda, „ďakujeme, môžete odísť. My si to premyslíme.“

Slabo som sa usmiala. „Ďakujem aj ja. Dovidenia zatiaľ.“

Vybehla som von.

„Ako?“ zhŕkli sa všetci okolo mňa. „Bola si tam strašne dlho. A počuli sme nejaký výkrik.“

„To bol Kamenský.“

Rozbolela ma hlava. Nechcelo sa mi odpovedať na otázky.

„Musím si odskočiť.“

V hlave mi neskutočne pulzovalo. Ešte nikdy mi nezostalo takto rýchlo zle. Na konci chodby som sa musela pridržať steny. Zakrútila sa mi hlava a zatmelo pred očami.

„Ste v poriadku?“ začula som tesne predtým, ako ma pritiahla zemská príťažlivosť.

***

Keď som precitla a rozlepila viečka, uvedomila som si, že ležím na čomsi mäkkom. Na gauči.

„Je vám lepšie?“ ktosi ma chytil za ruku. Teplý dotyk. Jemný.

„Hmm.“

„Vystrašili ste ma. Prečo ste nepovedali, že vám je zle?“

Konečne som zaostrila na tvár predo mnou. V Kamenského očiach sa miešala neha, strach i hnev. Jemne mi odhrnul vlasy z čela. „Vonku ste spôsobili paniku. Mysleli si, že sme boli na vás takí strašní, až ste omdleli.“

Privrela som oči. Jeho slová sa mi odrážali od mozgu ako ping-pongové loptičky od stola. Nech mlčí. Znovu som jedným okom pozrela na neho. No čo, už keď sa stalo, aspoň že ma zachránil on. Snedá pokožka perfektne ladila s tmavým oblekom i košeľou, nehovoriac o tmavých vlasoch a očiach. Pousmiala som sa. Môj čokoládový rytier.

„Dajte si z vody.“

Odpila som si z ponúkaného poháru. Vtom ktosi zaklopal na dvere. Kamenský nestihol ani odpovedať, už sa otvorili.

Márny.

„Ja som to vedel, že spolu niečo máte. Je to proti študijnému poriadku, to isto viete. Je potrebné udržiavať profesionálne vzťahy.“

„Kolega, ale už mám toho naozaj dosť,“ vyskočil Kamenský. „Neviem, čo to dnes do vás vošlo, ale ak máte so mnou nejaký problém, vyriešme si to medzi štyrmi očami.“

„S vami nemám žiadny problém. Prišiel som preto, že vás treba späť do komisie. Nie aby ste si tu vykecávali, či čo vlastne robíte,“ premeral si moju vyhrnutú sukňu s nadvihnutým obočím.

S planúcimi lícami som ju sťahovala čo najnižšie. Doparoma s tým! Vôbec som si to nevšimla.

Kamenský spozoroval, čo robím, zdalo sa mi, že i jemu trochu prituhli líca, no nepovedal nič. Nervózne si prehrabol vlasy.

„Ste v poriadku? Môžete vyjsť na chodbu?“

„Áno, áno.“

Odmietla som pomoc, lebo Márny na nás stále pohoršene civel.

„Deni, Deni, si v poriadku?!“ priskočila ku mne Katka. „Ty vole, to čo bolo? Si tu odkväcla, ešteže práve vyšiel Kamenský. Znepokojene sa rozhliadal okolo a keď ťa zbadal, rýchlo k tebe vykročil. Zviezla si sa mu akurát do náručia,“ rapotala a nútila ma vypiť ďalšiu vodu. Dnes mi asi praskne mechúr.

„Džentlmen. Pekne ťa odniesol do kabinetu, nohou rozkopol dvere, keby si to videla,“ povzdychla si blažene, akoby sama bola aktérkou. „Ty v tých šatách v jeho náručí, on v obleku ako princ... Krásny párik by ste boli. A potom vybehol Márny, tváril sa ako boh pomsty. A keď zistil, že ste v kabinete, normálne som čakala, že niečo rozmláti! Strašne sa tváril! Ale Kamenský sa tváril tiež zdesene. Asi mu na tebe záleží,“ žmurkla na mňa.

„No jasne.“

„Vážne. Ver mi.“

„Urobil by to každý.“

„Možno. Okrem Márneho.“

„To áno,“ pretrela som si oči v túžbe, aby už bolo poobedie.

Konečne nám oznamovali známky. Napäto som stála vedľa spolužiakov, hľadala oporu u Kamenského, ktorý sa na mňa milo usmieval. Márny si ma premeriaval prižmúrenými očami. Nemala som z jeho pohľadu dobrý pocit.

„Brumenová A, Cmudáková B...“

Ďalej som nepočúvala. Na tvári mi kraľoval šťastný úsmev a u Kamenského tiež...

„Museli vám to dať za A, ste skvelá,“ šepol mi do ucha, keď mi pri gratulácii podával ruku a podržal mi ju o čosi dlhšie. V očiach mu kraľovala horúca neha.

„Môžete na chvíľu?“ pristavil ma Márny, keď sme vychádzali z triedy.

„Mrzí ma to, ale nie. Nemám si s vami čo povedať.“

Uf, bola som drzá, ale naozaj som na neho nemala náladu. Okrem toho, dobre vedel, že k nemu prechovávam antipatiu. Rovnako ako on ku mne.

„Nezdržím vás dlho, verte mi.“

Mrkla som na Kamenského, no ten niečo riešil s predsedom, kráčajúc preč.

„No tak, prosím.“

Fíha, počuť od Márneho slovo prosím, to už áno. Tým ma presvedčil.

„Deni, mám ťa počkať?“ váhavo na mňa pozrela Katka. Všetci sa už rozutekali domov, len ona ma, ako správna kamoška, čakala. A tvárila sa znepokojene, keď videla, že dobrovoľne vstupujem s Márnym do kabinetu. Poznala naše vzťahy. Aj jeho.

„Choď, v pohode, ja tu nebudem dlho,“ zdôraznila som, nech si tento pako nemyslí, že budem počúvať ódy na neho a špinu na seba.

„Takže?“ založila som si ruky na hrudi a otočila sa k nemu.

„Sadnite si,“ ukázal na gauč. Tváril sa zvláštne.

„Čo chcete? Rýchlo. Chcem ísť domov.“

„Obaja vieme, že tá práca, nie je ktoviečo...“

„Prepáčte, ale už je to za nami. Dostala som A...“

„Áno, prehlasovali ma. Ale pred vami sú štátnice. Ak chcete zoštátnicovať...“ prisadol si bližšie a začal mi hladkať koleno.

„Čože? Ak si myslíte, že by som s vami niečo... kvôli skúškam...“ neveriaco som vyhŕkla, odhodiac mu ruku.

„Mám tu väčšiu moc, ako si myslíte. Ak poviem, že ste ma zvádzali... Dobre viete, že jeden predmet vás budem skúšať i ja. Je to celé len na mne,“ sladko sa usmial a schytil ma za ruku. „Dobre si to premyslite. Samozrejme, je to vaša budúcnosť.“

Už vyzeral ako Grinch, keď zrušili Vianoce.

Počula som, že dáva študentkám rôzne návrhy. Niektoré baby sa otvorene sťažovali, že ich obťažoval, keď s ním museli konzultovať v kabinete. No mne sa to nikdy nestalo. Obchádzali sme sa, takmer v nenávisti, nikdy som nemala dojem, že by si na mňa brúsil zuby.

A teraz takto otvorene?

„Nebudeme to predlžovať. Nemáme čas, predseda s vaším drahým školiteľom sa môžu každú chvíľu vrátiť. Ten sa už dnes asi pod vašu sukňu dostal, ako som videl,“ zhnusene odfrkol. „Môžeme to vybaviť aj hneď teraz. Tu.“

„Čo prosím?“ vyskočila som, mieriac k dverám. „Podám sťažnosť. V živote by som toto...“

Dvere mi zahatal.

„Ja to myslím vážne. Bezo mňa neskončíte.“

Znovu ma pohladil po nahom ramene. Striaslo ma. Celé telo mi stuhlo a zachvacoval ma strach. Dobre som si uvedomovala, že v niečom má pravdu. Skúša najhorší predmet, s ktorým mám problémy. Nemusí sa ani snažiť a neprejdem.

„Takže?“

„Musím si to premyslieť,“ vykoktala som v nádeji, že získam čas a niekto mi pomôže vyvliecť sa z toho.

„Myslím, že nie je veľmi o čom.“ Nestačila som sa spamätať, už ma zvieral v náručí. Odporný dotyk! Smradľavá vôňa najdrahšej kolínskej...

„Čo sa tu deje?“ roztvoril Kamenský dvere spolu s predsedom a nechápavo civeli na objímajúci sa pár. Teda na objímajúceho sa chlapa a vzpierajúcu devu.

„Pán doktor!“ vykríkla som, vytrhnúc sa Márnemu a pritisla som sa ku Kamenskému. Inštinktívne. Bol pre mňa jedinou oporou. Keď som ho zbadala, vedela som, že mi pomôže. Že sa dá na neho spoľahnúť. Že nebudem musieť urobiť nič, za čo by som sa hnusila sama sebe. Nielen dobrovoľne. Videla som v Márneho očiach, že by si to vyžiadal aj násilím.

Kamenský ma odsotil a svojou rýchlou pravačkou šokoval všetkých navôkol. Márny sa nenechal otĺkať, pustil sa do svojho protivníka s rovnakou vervou.

„Jakub, Dušan!“ zreval predseda, keď sa pokúšal odtrhnúť môjho rozzúreného rytiera. Obaja už boli zakrvavení, čosi zaprašťalo, asi Márneho nos.

Nastal chaos, niekto ma vytlačil von, zrazu som sa ocitla v kabinete Jakuba Kamenského. Z vonku ku mne doliehal krik Katky, predsedu, nadávky Márneho a tresknutie dverí.

„Čo to malo znamenať? Ublížil vám?“ prisadol si ku mne, odhodiac akýkoľvek profesionálny odstup, a chytil ma za ruku.

Tentoraz som sa neodtiahla.

„Nie, je mi dobre. Len...“

„Dával vám návrhy?“

„Ako viete?“ Hlúpa otázka. Vie, že ho neznášam, len tak by som sa s ním predsa neobjímala.

To isté si zrejme pomyslel i on, pretože veľavýznamne nadvihol obočie. Rozpovedala som mu, čo sa dialo. Kamenský mi pritom pevne zvieral dlane.

„Uvažovali ste nad tým, že by ste to urobili?“ zahľadel sa mi do očí.

Tváril sa vážne. Trochu smutne. Vyčkával.

„Nie!“ zamrvila som sa. Vonku všetko konečne stíchlo. „Chcela som vymyslieť niečo, ako sa z toho vyvliecť. Nemohla by som to urobiť. Nie som taká...“

Znovu som pozrela na neho. Pohľady sa nám stretli. Môj zelený sa rozpíjal v jeho kávovom, ktorý sa zrazu rozžiaril. Rozohrial. Skrášlil sa vo vejárikoch vrások.

Zrazu váhavo zdvihol ruku a zľahka ma pohladkal po líci.

„Deniska...“ šepol.

Ticho. Len naše zrýchlené dychy.

„Som rád, že vám neublížil. Nezniesol by som to...“

Prstom mi prešiel na bradu, nežne sa dotkol mojich potvorených pier. Tvárou mu preletel úsmev. A mne tiež. Pomaly sa nahýňal ku mne, prezrel si všetky moje pehy i znamienka, mierne záchvevy mihalníc. I ja som videla každú jednu vrásku vyrytú časom, smiechom i vekom. Vnímala som žiaru v jeho očiach, dotyk jeho dlaní na mojom zátylku a napokon pery. Jemné, horúce, suché. Spôsobujúce triašku, zimomriavky i radosť. Neskutočnú radosť.

Konečne.

Kiežby ma už nikdy nepustil.

Zdalo sa, že to ani v úmysle nemá.

V jeho náručí bolo najúžasnejšie.

Najkrajšie na svete.

Nech to už s ním i Márnym, štátnicami a všetkým ostatným skončí akokoľvek, dôležitá je prítomnosť. A tú si vždy treba užiť plnými dúškami. Pretože zajtra sa už možno všetko rozplynie ako ľanský sneh. Preto si vychutnám toto. Jeho. Seba v tejto situácii. Jeho bozky, objatie a pohľad, ktorým mi dáva najavo, že som dôležitá a skvelá.

Pre neho jedinečná. A on navždy bude mojím čokoládovým rytierom. Nech by sa dialo čokoľvek. Aj keby ma za dverami nečakal happy end.


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Študenti piateho ročníka musia na konci roka robiť V.Č.Ú. skúšky - Vynikajúca Čarodejnícka Úroveň.
CITÁTY
Dokázal vypiť celú fľašu ohnivej whisky, potom vybehnúť na parket, vyhrnúť si habit a vyťahovať kytice kvetov z...

Fred Weasley,
HP7: Dary Smrti
(kap. 8., str.124)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018