Poviedka:
Pridaná: 14.6.2016, 20:13:32
Čítaná: 2925×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Neville, Luna
Stručný dej: ... čo mi napadlo počas vysávania O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Bol som v jej izbe už nespočetne veľakrát, ale dnes sa hádam po prvý raz cítim nesvoj, keď si sadám na jej mäkkú posteľ a hľadím von oknom na belasú oblohu bez jediného mráčika. Chvíľu len sedím, nervózne si hryziem do pery a ostražito načúvam, kedy začujem jej tiché kroky. Vždy chodí veľmi potichu, takmer ako víla. Ona aj vlastne je víla. Moja víla.

Trochu sa na posteli pomrvím a usadím sa pohodlnejšie, keď v tom pod sebou ucítim čosi tvrdé. Siahnem pod perinu a vytiahnem odtiaľ hrubú knihu v modrom obale s množstvom kresieb podivných zvierat, z ktorých poznám jedine hipogrifov a testralov.

Pousmejem sa. Nevedomky si knihu pozdvihnem k nosu. Vonia ako ona.

Bezmyšlienkovite ju otvorím a na čistej stránke sa okrasným písmom zjavia slová:

Tento denník patrí Lune Lovegoodovej.

Krčorohí chrapotogovia potrestajú zvedavcov, ktorí strkajú prsty tam, kam nemajú!

Zasmejem sa, no prv, než stránku otočím, zarazím sa. Je správne hrabať sa v jej denníku? Nepovažovala by to za zradu? Za iných okolností by som to nespravil.

Povzdychnem si a s úzkosťou, ktorá mi už od rána zviera hrdlo i srdce, stránku obrátim.

2. september 1992

Prvý deň bol úžasný! Profesor Dumbledore je hrozne milý. A to jedlo! Decká sa mi síce vyhýbajú, ale to vôbec nevadí. Ocko povedal, že kamarátov si nájdem neskôr. Som si istá, že má pravdu. Vždy má pravdu.

3. september 1992

Videla som ho. Videla som chlapca, ktorý prežil. Vyzerá byť taký plachý a ustráchaný… je mi ho ľúto. Možno sa za ním niekedy zastavím a poviem mu, nech sa trochu usmeje. Určite by mu úsmev pristal viac. Aspoň to vždy hovorila mama.

Usmejem sa a preletím pohľadom po prvých stránkach, na ktorých sa jedenásťročná Luna vyznáva zo svojej lásky k čarovaniu a k čítaniu kníh o krčorohých chrapotogoch. Usmievam sa nad jej podrobnými opismi niektorých zaklínadiel a postupov pri výrobe elixírov, celkom akoby jej denník vlastne ani nebol denník, ale učebnica. Kde-tu sa pri niektorých vetách zastavím a čítam si ich dva či dokonca tri razy.

31. október 1993

Sirius Black je v hrade. Poprosila som narglov, aby ťa strážili. Vraj ťa chce zabiť.

23. december 1994

Spýtal si sa ma, či s tebou nepôjdem na vianočný ples. Bol si celý červený, keď si sa ma tam pozýval. Ešte som sa ťa spýtala, či chceš byť so mnou kamarát. Povedal si, že áno. V tej chvíli som si pomyslela, že to je zatiaľ najkrajší deň môjho života.

24. december 1994

Decká sa po mne čudne pozerali, keď som vyšla z klubovne vo svojich oranžových šatách a reďkovkovými náušnicami. Ty si sa však milo usmial. Tancovali sme spolu celú noc a ja som bola šťastná, že som si konečne našla kamaráta. Nič nie je lepšie ako mať kamaráta, ktorý vám pochváli reďkovky v ušiach. Najkrajší deň môjho života, rozhodne.

24. jún 1995

Takmer nikto neverí, že sa vrátil Ten-koho-netreba-menovať. Si taký nešťastný… Keď sme dnes sedeli pri jazere, priala som si na seba vziať všetky tvoje starosti. Dospel si príliš rýchlo. Zaslúžiš si lepší život.

20. december 1995

Doobeda sme šli navštíviť tvojich rodičov a poobede moju mamu na cintorín blízko nášho domu. Uvedomila som si, že sme si veľmi podobní. I keď ja v sebe nemám toľko sily čo ty.

18. jún 1996

Veľmi som sa bála, že ťa na Ministerstve stratím. Ten-koho-netreba-menovať si tam prišiel po teba a chcel ti ublížiť. Smrť nie je zlá. Ale ja som sa i tak príšerne bála, že odrazu budem počuť tvoj hlas už iba spoza závoja.

30. august 1996

Spýtal si sa ma, či ťa mám rada. Zasmiala som sa a odvetila ti, že áno, samozrejme, že áno. Potom si sa spýtal, či by som namietala, keby si ma pobozkal. Postavila som sa na špičky a vtisla ti bozk na líce. Chvíľu si ma len sledoval, hrýzol si spodnú peru ako vždy, keď si bol veľmi nervózy, a pobozkal si ma. Na ústa.

Najkrajší deň môjho života.

10. október 1996

Všetci sa zbláznili. Dievčatá ti posielajú elixíry lásky a chlapci idú pri pohľade na teba puknúť od závisti. Všetci hovoria, že si Vyvolený. Že ty si ten, čo musí zabiť Toho-koho-netreba-menovať. Ja však viem, že to nie je pravda. Nemusíš ho zabiť. Obaja dobre vieme, že si nemusel byť ten, ktorého si Ten-koho-netreba-menovať vybral.

Si akurát tak môj vyvolený.

5. december 1996

Stáli sme v Rokville až po kolená zaborení do snehu. Ruky sme mali skryté v tvojich teplých vreckách a hľadali sme na oblohe ohniváčika. Ja som dokonca jedného uzrela, ale ty si tvrdil, že to bol papagáj. Stáli sme tam a zabudli na všetky starosti a trápenia, ktoré nás čakali na Rokforte. Aspoň na chvíľku neexistoval žiaden Ten-koho-netreba-menovať, ktorý nám obom toho vzal veľa, ale nie všetko. Boli sme rovnakí.

30. jún 1997

Profesor Dumbledore zomrel a ty ma potrebuješ viac ako kedykoľvek predtým. Snažím sa byť silná, hoci moje srdce plače za veľkým mužom. Snažím sa neplakať a ponúkam ti vlastné plece na tvoje slzy. Snažím sa dať ti silu, ktorú si doteraz dával ty mne. Snažím sa naznačiť ti, ako veľmi mi na tebe záleží. Snažím sa uistiť sa, že nech sa stane čokoľvek, pre mňa to budeš stále ty, žiaden Vyvolený, ale ty, ktorý sa mi nikdy nesmial, keď som hľadala nargly, ktorý mi vždy pomohol nájsť topánky, čo mi decká skryli, ktorý mi vždy dával pocítiť, že som jeho vyvolená. Správaš sa ku mne tak, ako sa ku mne nikdy nikto okrem ocka nesprával. Vždy, keď ma ideš pobozkať, do líc ti stúpne červeň. Vyzeráš vyplašene a neisto, ale v skutočnosti si môj hrdina. A tak, ako si ty zachránil mňa, ja musím teraz zachrániť teba.

Nie som schopný čítať ďalej, pretože zrak mi zastierajú slzy. Na žltkastú stránku dopadne jedna z nich. Keď spoza dverí začujem jej kroky, zaklapnem denník a strčím si ho pod bundu. Snažím sa presvedčiť samého seba, že raz jej ho vrátim a všetko bude tak, ako má byť.

Tuho zavriem oči. Keby som to nebol ja, ktorého si Voldemort zvolil…

„Neville, nečakala som, že prídeš!“

Nadýchnem sa a otočím sa k nej. Poskakuje pri dverách, šťastná, radostná, nadšená, celkom akoby bola úplne bezstarostný človek, napriek tomu, že si toho vytrpela omnoho viac ako jej rovesníci. Má v sebe toľko života.

Otvorím ústa, no nevyjde z nich ani hláska. Luna sa mi hodí okolo krku, neustále poskakujúc. Takmer zaváham so svojím rozhodnutím… Jediné, čo chcem, je byť s ňou, s jedinou, ktorá vo mne prebudila život a presvedčila ma, že som dôležitý. S jedinou, pre ktorú som niečo znamenal i v časoch, keď som bol úplná nula.

Ale nemôžem. Nie, pokiaľ som Vyvolený. Pretože nech si Luna myslí čokoľvek, ja som ten, ktorého si Voldemort vybral a iba ja som s ním môžem skoncovať. A kým nie je po ňom, všetkých ohrozujem… a Lunu najviac.

Moja túžba chrániť ju je väčšia ako túžba po pohodlnom živote. Som ochotný obetovať svoje šťastie pre jej šťastie.

„Ľúbim ťa, Luna,“ poviem pevným hlasom.

Pozrie na mňa svojimi krásnymi sivými očami a ja v nich uzriem obavy. Je taká bystrá. „Aj ja ťa ľúbim, Neville.“

Pobozkám ju, a keď si položí hlavu na moju hruď, namierim prútik na jej chrbát.

Raz, keď bude o všetkom, jej to celé vysvetlím. Sľubujem. A som presvedčený o tom, že pochopí. Vždy všetko pochopí.

„Obliviate.“

[ » na začiatok « ]