Poviedka:
Pridaná: 1.5.2016, 15:33:35
Čítaná: 3243×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Ona
Stručný dej: Jej život napĺňali len polámané sny. A ona už nemala silu lepiť ich lepidlom, ktoré nedržalo.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Ja viem, že dnes by sa hodilo skôr niečo romantické, ale momentálna nálada je najvhodnejšia na tvorbu depresívnych vecí na zamyslenie. :D

„Nemám záujem, nechápeš? Zmizni!“ zrúkol na ňu Gabo, keď sa ho spýtala, či si môže k nemu prisadnúť. Po jeho výstupe sa jej ruky s táckou zatriasli, až sa zľakla, že jej jedlo popadá na zem. Sklamaná a zahanbená sklonila hlavu a utiahla sa do najzadnejšieho kúta jedálne.

„Stále za mnou ktosi behá. Všetky žerú len moje prachy. A svaly,“ doliehali k nej Gabove chvastúnske reči. „Nedivím sa jej, že zo mňa slintá. Každá žena je dobrá len na pretiahnutie. Keby ste videli moju zbierku kočiek. Ako si táto šťanda môže myslieť, že by som ho do nej strčil?“

Kam sa podel jej zdravý rozum? Čo videla na tomto chalanovi? Okrem toho, že mal krásnu tvár, dokonalo vykrojené pery a neskutočne krásne zelené oči? Že mal telo ako samotný Adonis? To ju na ňom tak priťahovalo? To, že je úspešný vo všetkom, čoho sa chytí?

Áno, obdivovala ho. Tajne o ňom snívala počas celej základnej školy. Od štvrtého ročníka, ako ho prvýkrát zazrela v družine. On si ju nikdy nevšimol. V ničom nevynikala. Denne chodila ošumelo oblečená, pretože jej rodičia uprednostňovali alkohol pred obetavou starostlivosťou o vlastné dieťa. Nie raz sa stalo, že prišla do školy v páchnucom oblečení, ktoré si ešte večer pripravila nepoškodené na stoličku. A ráno... Ráno zrazu páchlo vodkou a cigaretami. Otec sa často v noci prechádzal po izbách, nasával a nie raz sa stalo, že zakopol a povylieval drahocennú tekutinu všade navôkol.

Hanbila sa.

Tak veľmi sa hanbila, že pôsobí odpudzujúco na svoje okolie! A nie vlastnou vinou!

A práve Gabo na ňu pôsobil ako anjel. Zjav z iného sveta. Niekto voňavý, vždy dokonalo upravený, úspešný a obľúbený. Pravý opak nej! A to ju tak k nemu priťahovalo. No málokedy sa mu dokázala prihovoriť. Jej životná smola jej pevne stískala pery a nedovoľovala priblížiť sa k normálnemu svetu, k životu, po ktorom tak túžila.

A dnes, keď nikde nezahliadla voľné miesto, sa odvážila prihovoriť. Spýtala sa na to jediné voľné miesto, ktoré bolo práve vedľa neho. Nič viac od neho nechcela.

No ten pohľad... Prezrel si ju ako zhnité a plesnivé odpadky. A pritom dnes výnimočne ani nepáchla. Dokonca i tie šmuhy na tričku, ktoré vznikli po praní jej neschopnej matky, pôsobili takmer prirodzene. Ako batikové tričko...

Jeho perverzné reči ju dokonalo ponížili. A keď k nej doľahol hurónsky smiech tlupy chalanov, smejúcich sa na praktikách, ktoré by pre ňu vraj boli v posteli najideálnejšie, so zúfalým plačom ušla. Trielila ulicami, zotierala si pálivé slzy z pehavej tváre. Ako ju len neznášala! Ďalší dôvod, pre ktorý sa celý život stretávala s odmietaním. Jedno oko menšie, druhé väčšie, riedke riasy zakrývajúce svetlohnedé oči, ktoré ľudí v okolí desili. Pehatá tvár posiata jazvičkami, ktoré spôsobil otec vo svojom amoku...

Zviezla sa na polorozpadnutú lavičku.

Hľadela sa na svoje ruky s ohryzenými nechtami. Dôsledok dennej nervozity v rodine.

Nemala nikoho. Nemala sa s kým porozprávať, nikto ju nevypočul, nedal jej najavo, že je pre neho dôležitá. Len raz sa vyučujúca rozhodla zavolať rodičov a upozorniť ich, že ak bude ich dcéra naďalej chodiť takto upravená, bude musieť zavolať sociálku. Otec na ňu nahučal, nech sa do nich nestará a že nech len skúsi niekoho na nich poslať. Veď ešte uvidí! Dokázal ju tak zastrašiť, že nikoho nevolali. No matka sa predsa len posnažila, aby jej dcéra vyzerala lepšie. No asi už bolo príliš neskoro.

Zotrela si ďalšie slzy. Celý jej život bol jedna veľká chyba. Bola omyl prírody, ako sa často nazývala. Nič nedokázala. Snažila sa učiť na najlepšie známky, ako sa len dalo. Nemala s tým problém. Mala víziu, že odíde na gymnázium a dúfala, že tam jej bude dobre. No... nevzali ju. Ďalší sen sa jej rozsypal na kúsky. Keď sa obzrela za seba, celý jej život bol jeden cintorín nádejí. O každú ju niekto obral...

Vzdychla si. Musí ísť domov. Upratať. Skúsiť navariť. Inak ju otec znovu zbije.

Vliekla sa. Netúžila stráviť doma ďalšiu noc. Deň. Týždeň...

„Kde si toľko bola?!“ skríkla na ňu mama, ešte len stála vo dverách. „Otec bude chcieť žrať! Nič nemáme! Milosťpani sa kdesi tára!“

Nestihla sa ani spamätať, už ju mama zdrapila za vlasy a dovliekla do kuchyne.

„Navar čosi, mňa bolí hlava. Musím sa preliečiť,“ vrhla mútny pohľad na fľašu, ktorú zvierala v rukách. Poriadne si odpila a hlasno grgla. Bol to jej spôsob ako zabudnúť. Na to, že otehotnela v pätnástich s takýmto grázlom, ktorého ju rodičia prinútili si aj vziať. Chcela potratiť. Zbaviť sa toho parazita, ktorý sa v nej rozvíjal a vyciciaval ju zo živín. No nepodarilo sa jej to. A vlastný muž jej to nikdy neodpustil. Nebol to ani len syn. Bola na nič žena. Nanič matka... Nenávidela to decko.

Znovu si zotrela slzy z očí. Kedy sa naposledy stalo, že by mala oči suché? Nepamätala si. Siahla si do vlasov, odkiaľ jej matka zasa raz vytrhla prameň vlasov. Ľútostivo pokrútila hlavou. Nikdy nebude pekná. Navždy bude škaredá, ohavná. Odpudzujúca pre všetkých, ako jej rodičia denne pripomínali.

Vyrušilo ju matkino chrápanie. Ako sa môže jedna žena takto opustiť? Často jej pripomínala, že bola nechcená, že sa nemala narodiť a celá ich životná skúsenosť je len jej chyba. Možno keby... keby tu nebola... nenarodila sa... skončila svoj život...

Treskli dvere.

Vracal sa otec.

„To je smrad,“ zahlásil vo dverách. „Čo to varíš? Hovná? Bože môj, čo som to splodil?! Určite ťa v tej zasratej nemocnici vymenili,“ sotil ju do steny a roztvoril kredenc. „Moja nie si. A hentá... zas len drichme. Keby som mohol, obe vás hneď znesiem zo sveta!“

Znovu prišiel z krčmy. A hľadal ďalší prísun alkoholu.

Utiahla sa do izby. Skrútila sa do klbka, objala si rukami kolená a hojdala sa vpred a vzad. Na čo jej je takýto život? Načo má otvárať každé ráno oči, keď ju ani v jednom dni nečaká nič dobré? Keď každá jej snaha je vždy zmarená? Keď ju nikto nikdy neocenil? Keď ju už samotný život vopred odsúdil do záhuby? Nechce byť živá mŕtvola! Nebaví ju tento život!

Vždy chcela byť obľúbená. Dostať sa do vysnenej školy. Dokázať , že na to má, že je šikovná. Mať priateľky, chlapca. Ľúbiť niekoho. Aby niekto ľúbil ju. Lenže ju nikto neľúbil. Nikto o ňu ani nezavadil. Všetci od nej bočili. Možno to takto bude navždy. Nikdy od nikoho nedostane pomocnú ruku. Bude sa prebíjať životom sama. A skončí ako jej rodičia.

Zotrela si slzy. Myklo ju, keď k nej doľahol krik rodičov. Ak ich tak vôbec má nazývať...

Chcela iný život. Mala sny. No všetkým zlomili krídla.

Rozhodla sa. Má jedinú možnosť. No musí vyčkať na správny čas.

Ten nastal v noci. Konečne okolie stíchlo, dokonca aj otec sa upil k spánku. Rozvaľoval sa na kuchynskom stole a pílil tak hlasno, že pod chvíľou susedia vyklopkávali na radiátor, nech sa utíši.

Ako myška vybehla v ústrety noci. Obloha bola jasná, posiata miliónmi hviezd. Na uliciach nestretla nikoho. Všade bolo ticho, len v baroch hučala hudba a ozýval sa smiech. Smiech šťastných ľudí. Šťastnou ona nikdy nebola.

Vyhla sa hrozivým tieňom tmavých uličiek. Kráčala cieľavedomo. Vedela, kam ide. Na jediné miesto, ktoré mohlo vyriešiť všetky jej problémy.

Konečne. Zastala uprostred mohutného mostu. Dolu občas prebehlo auto. Odtiaľto bol nádherný výhľad. Stačilo sa pozrieť vopred. Vysvietené okná pripomínali nádej v temnej noci, no ona už na nádej neverila. Spustila z ľadových rúk ožmolkaný sveter a nohu v otrhanej teniske vyložila na múrik. Chvíľu zápasila so zemskou príťažlivosťou, no napokon sa jej podarilo vystúpiť na maličkú plošinku. Pozrela dolu a zatočila sa jej hlava.

Naozaj to chce urobiť?

Neexistuje iné riešenie?

Nie je na svete nikto, kto by si všimol jej smútkom preplnené oči?

A rozplynutú nádej v jej srdci?

Nie. V okolí nebol nikto, kto by jej podal pomocnú ruku. Kto by jej dokázal, že v živote sú aj pekné veci. Že raz možno bude šťastná.

Nebude.

Jej život napĺňali len polámané sny.

A ona už nemala silu lepiť ich lepidlom, ktoré nedržalo.

Zhlboka sa nadýchla. Naposledy pozrela na nádhernú oblohu, ktorú už nikdy neuvidí. Na mesto pred sebou, v ktorom nikdy nenašla to, po čom túžila.

Privrela oči, roztiahla ruky a skočila dolu. Aspoň raz sa bude cítiť slobodná ako plachtiaci vták.

[ » na začiatok « ]