Poviedka:
Pridaná: 27.2.2016, 10:01:33
Čítaná: 2783×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Neville Longbottom, Luna Lovegoodová, Ginny Weasleyová
Stručný dej: (a pravej hrdinke po jeho boku) Poviedka venovaná MonMon na jej narodeniny (24. 2. ;)) :) Trošku gýčovitý pohľad na jednu dobrodružnú udalosť zo siedmeho ročníka :D

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Po tisíci raz si vravel, že už by to nemal znovu skúšať. Nemal by provokovať, nemal by, nemal, nemal, nemal... Stálo mu to za to? Čosi vnútri mu chcelo nahovoriť, že nie, že si nezaslúži všetky tie tresty, ale vždy prevládla túžba po spravodlivosti, spravodlivý hnev a boj proti krivde, s ktorým jednoducho nevedel prestať.

Nemohol.

I teraz, keď unavený čistil zakrvavený štít, ktorý prislúchal k rytierskemu brneniu na jednej z mnohých rokfortských chodieb, cítil sa... hrdo. Áno, bol na seba hrdý. Radšej nechcel vedieť, čiu krv stiera z toho chladného kovu – určite to bol úbohý žiak, ktorého sa rozhodli exemplárne potrestať krutou Sectumsemprou, ktorá patrila k najobľúbenejším zaklínadlám súrodencov Carrowovcov. Samozrejme, hneď po Cruciate.

Nevillovi už dávno prestalo byť zle pri pohľade na krv; keby ešte stále dovoľoval svojej mysli trpieť nevoľnosťami pri takých banalitách, akými boli rany po mágii, zrejme by už z Rokfortu utiekol. Ibaže on nebol zbabelec, aj keď mu to niektorí učitelia stále opakovali. Carrowovci neboli zďaleka jediní, ktorí sa čudovali, že Triediaci klobúk ho zaradil do Chrabromilu, pretože v Nevillovi Longbottomovi nebolo na prvý pohľad nič chrabré.

Sám si však zaumienil, že im dokáže opak. Práve im dvom, čo týrali študentov na živote a zvykoch muklov, ktoré sa stali povinným predmetom od prvého septembra, keď na riaditeľskú stoličku oficiálne zasadol Snape, a aj na čiernej mágii, na ktorú sa zmenila pôvodná obrana. Teraz už ju Snape nechcel vyučovať a na chodbách či vôbec vo Veľkej sieni sa objavoval veľmi zriedkavo.

Neľutoval, že sa opäť vzoprel a vytmavil im, že muklovia nepoužívajú „štvormiestne krabice na kolesách“ preto, lebo sú leniví, ale naopak, lebo sú ohromne vynaliezaví a vedia, ako si zjednodušiť život. Neľutoval, že ho tá odporná Alecto s ulízaným drdolom vytiahla na nohy doslova za uši a pred celou triedou sa snažila ponížiť ho. Bolo iba pár osôb, čo sa smiali, a všetky mali na sebe habity so zeleno-strieborným lemovaním.

„Čau, Neville,“ ozval sa mu za chrbtom spanilý hlas a on sa obzrel ponad rameno.

„Ah, Luna, čau.“

„Opäť máš trest?“

„Áno, za ten dnešný výstup na antimuklológii.“ Tak to začali prezývať v obnovenej Dumbledorovej armáde. Nebyť Luny a Ginny, netušil, či by sa na to dal, ale keď sa v prvý deň školského roka stretli po večeri pri východe z Veľkej siene, všetkým trom bolo jasné, že sa nenechajú zahnať do kúta ani bez Harryho, Rona a Hermiony. Neville bol tiež bojovník.

Usmiala sa a zastala nad ním. „Ah, to je krv?“ mierne zvraštila obočie.

„Hej. Netuším, komu patrí, a nechcem to vedieť. Vlastne, patrila.“

„Pomôžem ti?“

„Nie, radšej nie. Ešte to zistia a potrestajú aj teba.“

„Vieš, tak som uvažovala... nechcel by si ukradnúť Chrabromilov meč?“ Prehodila tú myšlienku len tak ledabolo, akoby ho pozývala do Medových labiek na nejakú sladkosť. Zbožňovala šumivé bzučalky a on jej ich tak rád kupoval, kedykoľvek sa dostali do Rokvillu. Vďaka Ginny poznali rôzne tajné spôsoby, ako sa tam dostať: najčastejšie využívali cestu priamo do Labiek, kam viedla chodba za sochou jednookej čarodejnice neďaleko učebne obrany, teraz už čiernej mágie, a potom i chodbu za sochou Gregoryho Podlízavého.

Teraz však Neville nemyslel ani na tajné chodby, ani na Rokville, ani na bzučalky a Lunin nadšený smiech, keď sa po ich konzumácii vznášala tesne nad zemou a vravela, že sa cíti slobodná ako čajka lietajúca nad morom. Nemyslel na to, ako veľmi ju má rád; nie, teraz, po tejto vete, mu Luna pripadala opäť ako tá šibnutá Šaluna, ktorú nik nebral vážne.

„Ukradnúť? Meč...? Chrabromilov? Zo Snapovej pracovne?“

„No, áno,“ prikývla s milým úsmevom.

„Ale to... Luna, počúvaš sa? Má ho predsa na očiach Snape.“

„Nemá však stále otvorené oči, alebo áno?“

Neville pomaly vstal, premeriavajúc si ju od hlavy po päty. Nechcelo sa mu veriť, že by Luna skutočne chcela kradnúť. Nešlo však o zlodejinu; šlo o spravodlivosť. Bola pravda, že niekto ako Snape si nezaslúžil mať pri sebe takú vznešenú vec, pamiatku na zakladateľa fakulty, proti ktorej bol profesor elixírov a teraz rokfortský riaditeľ, zradca Albusa Dumbledora, vždy zaujatý. „Áno, Luna. Máš pravdu.“

***

A tak začali pripravovať šialený plán. Čím dlhšie sa o tom dohadovali, tým menej Neville veril, že sa to podarí. No nejako mu nezáležalo na výsledku – podstatné bolo čosi iné.

Smel tráviť čas s Lunou. Tie jej šialené nápady, reči o heliopatoch, larvách akvavíria, bľačiacich bzučiakoch, skazostrekoch, nargloch, umgubulárnych sekačoch a krčorohých chrapogotoch, jej smiech... Všetko ho to fascinovalo a zároveň rozosmievalo. Všimol si, že od októbra ich Ginny s nápadným úškrnom nechávala samých, no Luna si nikdy jej odchod nevšimla. A on jej bol zaň vďačný.

Áno, mal Lunu rád. Veľmi rád. Príliš rád. Vlastne... ľúbil ju.

Napokon, kto by ju neľúbil? Bola taká čistá, usmievavá, prekrásna. Jej vlasy žiarili ako mesiac v splne, veľké oči pripomínali obrovské strieborné perly. A najmä a predovšetkým jej smiech, ten sa mu zapísal do srdca snáď od prvej chvíle.

Luna bola jednoducho úžasná. A Neville... nešikovný, mľandravý, utiahnutý Neville... Vari k nej nepasoval? Kto iný, ak nie on? Boli spolu dokonalí. A potom, keď ukradnú meč a ona bude naňho hrdá, keď sa budú pod vplyvom eufórie z dobrodružstva spolu smiať, povie jej to.

„Nalejeme mu do večere Veritaserum, to je prvý krok,“ rekapitulovala už asi desiaty raz a on ju stále počúval s rovnakým záujmom, „po druhé, odchytíme ho a vymámime z neho heslo na vstup do riaditeľne; po tretie, omráčime ho – mali by sme asi pripraviť nejaký vankúš, na ktorý spadne, aby si príliš neublížil, no to by bol asi príliš podozrievavý, však?, takže asi radšej nie, nech na nič nepríde a nič nám neprekazí; po štvrté, budeme sa ponáhľať do pracovne a vezmeme meč; po piate, skryjeme meč v núdzovej miestnosti.“

„Vymyslela si to skvele. Až na to, že nemáme Veritaserum a netušíme, ako ho dostať do Snapovho jedla.“

Pousmiala sa. „Ešte som ti vari nespomínala svojich priateľov spomedzi radov rokfortských škriatkov?“

Z Nevilla vyšiel prekvapený smiech. „Merlin, Luna, ty ozaj myslíš na všetko!“

***

Ibaže škriatkovia sa príliš báli. Luna im to nezazlievala, veď teraz, keď Ministerstvo mágie ovládal Ten-Koho-Netreba-Menovať, zažívali svoje otroctvo intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. Nevzdávala sa a aj keď Nevillovi oznámila, že na plán s Veritaserom nepristúpili, bola odhodlaná nájsť iné riešenie.

Napokon s ním však prišla Ginny. Neville sa rozhodol zasvätiť ju do plánu, hoci to znamenalo, že sa vytratí atmosféra spoločného tajomstva medzi ním a Lunou, ale za Chrabromilov meč to asi stálo. Sedel v noci v klubovni a díval sa na temné červené uhlíky v krbe, pričom mu klipkali oči. Ginny zrejme tiež nemohla spať, i keď ju trápili iné veci než jeho a pravdepodobne opäť myslela na Harryho a trápila sa tým, že nemohla ísť s ním. Nehovorila o tom, ale všetci vedeli, že si to vyčíta a, čo bolo horšie, že ju to nesmierne škrie.

„Na čo myslíš, Nev?“ opýtala sa, bez pozdravu sa zvaliac na červenú sedačku k nemu.

A tak jej to povedal.

„Tak ho budeme sledovať a heslo si vypočujeme na vlastné uši. Potom počkáme, až opustí riaditeľňu, a meč bude náš,“ navrhla jednoducho.

„Si geniálna!“ potešil sa a najradšej by to bol hneď zvestoval Lune. Žiaľ, tá sa nachádzala v inej klubovni a sladko spala, predstavujúc si v snoch more šumivých bzučaliek, na ktorých sa vznáša až do neba a stretáva sa a silno objíma so svojou mamičkou.

***

Lune sa Ginnin plán páčil; dokonca sa ponúkla, že bude Snapa sledovať a načúvať heslu ona, no Ginny jej taktne vysvetlila, že nie je zrovna nenápadný typ a asi by sa ľahko prezradila. Povedala, že ona sa ľahšie prešmykne, skryje – a i keď mal Snape dôvod podozrievať ich obe, vlastne, mal dôvod podozrievať väčšinu hradu, keďže študenti ho priam neznášali, Ginny predsa len ľahšie znesie prípadný trest.

Neville teda s napätím očakával, ako to s heslom dopadne. Aby nebol v ten deň príliš nápadný, odvrával Alecto Carrowovej ako vždy a bol len rád, že Amycus ho nevyvolal vrhať Cruciatus na mladších žiakov, ktorí sa previnili tým, že vošli smrťožrútskym súrodencom do cesty v nesprávnej chvíli. Nenávidel dívať sa na tú Neodpustiteľnú kliatbu a ešte väčšmi nenávidel počúvať ten krik, čo vydávali obete. Zarezával sa mu do uší a často ho počul aj v noci.

Spoločne s Lunou netrpezlivo vyčkávali, až sa Ginny vráti z riaditeľskej veže. Sedeli v soviarni, Neville medzi prstami žmolil lem svojho habitu, zatiaľ čo Luna pozorovala sovy poletujúce ponad ich hlavy. Vždy, keď dvihla pohľad nahor, pootvorili sa jej ústa a teda vyzerala veľmi začudovane, akoby nad ňou lietali nie obyčajné sovy, ale nebodaj kŕdeľ fénixov či zlatých ohniváčikov.

„Si akýsi nervózny,“ podotkla.

„A ty nie? Vystavili sme Ginny Snapovi napospas... Mal som tam ísť ja.“

„Prosím ťa, Neville, veď ty plánuješ ten meč získať. Nemôžeš si predsa privlastňovať všetky zásluhy,“ pozrela naňho a usmiala sa.

Až po chvíľke mu došlo, že to bol žart, a trhane sa zasmial. „Ah, Luna. Ja si nechcem nič privlastňovať, len...“ vzdychol a obzrel sa, či náhodou neprichádza Ginny.

„Ja viem. Bojíš sa o ňu. To je predsa prirodzené,“ priložila ruku na jeho dlaň, čo mal položenú ledabolo na stehne. Neville na ňu trochu zarazene pozrel a bol si istý, že keby zo seba dostal nejaké slová, zakoktal by sa. Luna však pokračovala ďalej, akoby neurobila vôbec nič výnimočné: „Vieš, dnes som po transfigurácii mala pauzu pred čarovaním a na chodbe na treťom poschodí som na stene vytvorila taký nápis.“

„N-nápis?“ zažmurkal. Áno, predsa len to zakoktanie, i keď – našťastie – dosť mierne, prišlo.

„Áno. Dumbledorova armáda prijíma nových členov,“ odvetila, zľahka sa zapýriac.

„Č-čože? Luna!“ rozosmial sa. „Ty si... naozaj... si...“ zaváhal, lebo nevedel, ktorý zo superlatívov, čo jej tak dlho chcel povedať, by mal použiť ako prvý.

Luna sa však len pousmiala a pustila ho, keď sa za nimi ozvali kroky. Čoskoro pred nich dobehla zadýchaná Ginny so širokým úsmevom a červeňou v lícach. „Heslo je Eileenina krv. Netuším, čo to znamená, ale to je jedno. Dokonca som ho videla aj odchádzať.“

„Odchádzať...?“ Neville vyskočil na nohy. „Ginny, si skvelá. Nezbadal ťa?“

„Nemal ani poňatia, že ho sledujem,“ mávla rukou.

„Tak rýchlo...“

„Neville?“ pozrela naňho Luna a tiež sa, hoci o dosť ležérnejšie, postavila.

„Musíme ísť na to! Teraz je tá ideálna šanca,“ vyhlásil. „Nesmieme ju

premeškať.“

***

Snažili sa kráčať chodbami čo najtichšie, čo najnenápadnejšie. Ginny nemala ako vedieť, kam Snape odišiel a koľko tam bude či kedy sa vráti do riaditeľne, preto mali všetci traja silné nutkanie ponáhľať sa.

Prútiky mali pripravené vo vreckách nohavíc (Luna za uchom) a Ginny Nevilla upozornila: „Netvár sa tak previnilo. A neobzeraj sa toľko!“

„Pre-páč,“ začervenal sa a vložil si obe ruky do vreciek, v pravici zovrúc prútik. Áno, bol nervózny, veľmi nervózny, až príliš nervózny. A akonáhle sa ocitli na chodbe zakončenej kamennou príšerou, dlane sa mu začali potiť a radšej si ich utrel do riflí.

„Si v poriadku?“ pousmiala sa naňho Luna.

„Ja? Jasné,“ pohodil hlavou a mykol plecami.

„Eileenina krv,“ povedala rázne Ginny kamennej príšere, ktorá ustúpila dozadu a začala sa vinúť dohora v podobe točitého schodišťa. Všetci traja sa okamžite postavili na pod sebou stojace schody – Ginny šla prvá, Neville (trochu zahanbený, že nezareagoval promptnejšie) za ňou a posledná Luna.

Do riaditeľne vbehli nedočkavo a ihneď začali pátrať po meči. Akoby sa vopred dohodli, rozdelili sa: Neville venoval krátky, i keď zvedavý pohľad portrétu Albusa Dumbledora, ktorý sa naňho prekvapene usmial, ale mlčal, a vybral sa k vitrínam, kde spočívali predmety ako Triediaci klobúk; Luna si začala prezerať mnohé malé stoly prehýbajúce sa pod čudesnými prístrojmi najrôznejších farieb; Ginny vybehla po schodoch na vnútorný balkón lemovaný regálmi plnými kníh.

„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila Luna Dumbledorov portrét a bývalý rokfortský riaditeľ jej pokynul hlavou. V očiach sa mu zračilo čosi potmehúdske, keď naňho Neville opäť pozrel. „Tam je,“ upozornila ho Luna. A skutočne, v jednej z vitrín, ktorú ešte nestihol prezrieť, sa ligotal veľkolepý meč Richarda Chrabromila s rukoväťou ozdobenou rubínmi.

„Ah, výborne. Ginny, máme ho!“ zavolal a Alohomorou otvoril vitrínu. Siahol po meči a vtom sa ozval príšerný škrekot, ktorý bol pre jeho uši horší než škrípanie nechtov po tabuli, než vrzgot noža prechádzajúceho po skle, než piskľavé brzdenie Rokfortského expresu. Neville ihneď pustil meč a pritisol si dlane k ušiam, to isté urobili aj Ginny a Luna. Otočil sa k nim, tváriac sa zhrozene a zúfalo.

Všetkým trom už bolo jasné, že práve spustili čarodejnícky alarm.

***

Nech by sa akokoľvek snažili, alarm by ich nepustil z riaditeľne von. Nestihli sa však ani len pokúsiť o útek, keď sa dvere otvorili a v nich sa zjavil čierny plášť. Snape kráčal namosúrene a rovnako sa aj tváril, pričom mávnutím ruky utíšil škriekajúci alarm a Nevillovi sa nesmierne uľavilo.

„Čo si to, pri zdravom rozume zakladateľov vašich fakúlt, dovoľujete?“ prebodol všetkých troch ľadovým pohľadom a stisol pery takmer ako McGonagallová vo svojich najprísnejších momentoch.

Skôr, než Neville stihol čokoľvek urobiť či aspoň povedať, Ginny sa postavila pred neho a Lunu. „To ja.“

„Čo vy, slečna Weasleyová?“ precedil pomedzi stisnuté zuby.

„Všetko som to vymyslela ja. Luna a Neville s tým nič nemajú.“

„Nič...?“ z očí mu sršali blesky. „A s čím presne, slečna Weasleyová?“

Ani nezažmurkala, ani brvou nemihla. „Chcela som vám sem nastražiť hnojové bomby.“

Premeral si ju a prebehol pohľadom po celom svojom zornom poli, no hlavou nepohol. „A kde ich máte?“

„Sú nastražené,“ prekrížila si ruky na hrudi a usmiala sa. „Mojou vinou. Netrestajte Lunu a Nevilla.“

Neville si to vážil, ale nehodlal sa chovať zbabelo a mienil prehovoriť. No prv, než to stihol, pochopil, že Snape sa nenechá tak ľahko oklamať. Očividne poznal ich úmysly, alebo ich z čohosi vydedukoval – veď stačil pohľad k tej správnej vitríne, ktorá bola „náhodou“ otvorená, a bolo úplne jasné, že im šlo o Chrabromilov meč.

Skôr, ako stihli študenti namietať, vypočuli si znenie svojho trestu: „návšteva“ Zakázaného lesa s Hagridom.

„Nechce sa mi veriť, že sme z toho vyviazli tak ľahko!“ vravela Ginny, len čo ich Snape vyhodil z riaditeľne. Kráčali chodbami a mali príkaz okamžite smerovať do svojich klubovní a nikam inam.

„Je to zvláštne, ako sa nad nami zľutoval,“ pokývala hlavou Luna. „Mohol nás vyhodiť zo školy, odovzdať trest do rúk Carrowovcov či vystaviť napospas heliopatom...“

„S Hagridom to bude skvelé. To predsa pre nás nie je trest. Snape to vie. Prečo teda...?“ Ginny krútila hlavou a pozrela na Nevilla a potom na Lunu, potom späť na Nevilla. Zahryzla si do pery a usúdila, že by mala zmiznúť. „Musím letieť; Neville, budeš taký láskavý a odprevadíš Lunu k bystrohlavskej klubovni?“

„Hm...?“ prekvapene dvihol pohľad od zeme. „Jasné.“

Ginny obom venovala úsmev, Nevillovi trochu súcitný a zároveň povzbudivý, a pridala do kroku, takže im čoskoro zmizla z dohľadu.

„Neville? Čo sa deje?“ upierala naňho zrak Luna.

Vzdychol. „Pokazili sme to. Vlastne, ja. Mal som myslieť na to, že meč je nejako chránený kúzlom. Bol som naivný... a dostal som nás do problémov.“

„Ah, prosím ťa, veď sme obišli naozaj dobre. No tak, hlavu hore,“ nadvihla mu bradu.

Neville sa na ňu zahanbene pousmial. „Myslel som, že budem statočnejší. Vieš... predstavoval som si sám seba ako neohrozeného hrdinu, ktorý poľahky vezme meč a... a neviem... skrátka, chcel som...“ vyšiel z neho ďalší povzdych.

„Neville,“ chytila ho za ruku a zastala, zahľadiac sa mu do očí tými svojimi veľkými striebornými perlami. „Veď ty si hrdina. Už len preto, že si pristal na tento môj šialený nápad.“

Na lícach cítil horúcu červeň. „Luna, ja... ď-ďakujem,“ vykoktal.

Usmiala sa. „Nikdy na to nezabudni. No a čo, že nám jeden pokus nevyšiel. Ja už sa teraz teším, kam nás vezme Hagrid. Ty nie si zvedavý?“

„Ah... ako dokážeš mať stále takú dobrú náladu?“

Mykla plecami. „Možno som naivná a trochu šialená.“

„Nie... nie, Luna,“ stisol jej dlaň. „Ty nie si šialená. Ty si hrdinka.“

Tentoraz sa trochu zapýrila ona. „Kto by to na nás dvoch povedal, však?“ pousmiala sa takmer hanblivo a Nevillovi poskočilo srdce.

„Ľúbim ťa, Luna,“ zašepkal.

Nevyzerala prekvapene – i keď, ona vlastne vyzerala prekvapene stále, ale nezdalo sa mu, že by ju jeho slová šokovali. „Aj ja ťa ľúbim, Neville,“ pobozkala ho na líce a ruka v ruke vykročili ďalej.

Netušil, ako myslela tie slová. Nikdy to nezistil. Napriek tomu ho táto spomienka veľmi dlho hriala pri srdci – i v okamihoch, keď sa Luna nevrátila po vianočných prázdninách do Rokfortu a on sa šiel zblázniť od strachu. I v okamihu, keď sa opäť stretli a on takmer zošalel od šťastia. I v okamihu, keď sa ich cesty rozišli a každému z nich osud dovial do života inú lásku.

Luna navždy ostala v jeho srdci. Bola to jeho prvá láska. Prvá osoba, ktorá ho naučila ľúbiť. A možno i prvá osoba, ktorá ho (okrem rodiny) naozaj ľúbila.

Jeho hrdinka.

A on zas ostal jej hrdinom, i keď sa mu v ten dobrodružný večer nepodarilo ukradnúť Chrabromilov meč.

[ » na začiatok « ]