|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




MonMon

Denník smrťožrútky

31. kapitola: EPILÓG


„Koho to bol nápad, liezť na staré kolená na kopček nad Rokvillom,“ vzdychla si Cara, keď sa s Narcissou konečne ocitli U kančej hlavy, kde klesli do stoličiek, ktoré síce boli tvrdé, no tentoraz Care pripadali ako to najpohodlnejšie a najmäkšie miesto na sedenie.

„Sťažuješ sa ako stará opotrebovaná dáma,“ zasmiala sa Narcissa.

„Vieš, mám už nejakých sto rokov.“

„Práve preto sme na ten kopček liezli,“ zažiarili Narcisse oči. „Máš predsa narodeniny! Aj presne takto pred osemdesiatimi piatimi rokmi sme si spravili výletík!“

„Áno, ale vtedy sme boli mladé, krásne a plné energie.“

„To všetko sme i teraz – dobre, najmladšie síce už nie sme, ale energie máme na rozdávanie.“

„Ako kto.“

„Prestaň už konečne frflať, lebo si ozaj začnem myslieť, že sa z teba stáva tradičná nudná stará pani. Poď radšej sfúknuť sviečky!“

„Neviditeľné sviečky?“

Narcissa luskla prstami, na čo sa na stolíku zjavila obrovská poschodová torta, nad ktorou poletovali desiatky a desiatky horiacich sviečok.

„Nevrav mi, že ich je presne sto,“ neubránila sa Cara úškrnu.

„Počítala som ich ja i Lucius,“ pohodila Narcissa prameňom sivých vlasov.

„A ako mám, pre Merlina, sfúknuť sto sviečok svojimi starými pľúcami?!“

„Už aj do toho!“

S Narcissou sa cítila veľmi dobre, no napriek tomu bola rada, keď sa neskoro večer konečne premiestnila späť do svojho sídla. Po celom dni strávenom v spoločnosti jej odrazu prišli milé i tá samota a prázdno, čo ju doma privítali.

Bez toho, aby zo seba zhodila slávnostný plášť fialovej farby s tuctami hviezdičiek na rukávoch, mávla prútikom, takže ustlala posteľ – obe strany, nielen tú, na ktorej spávala (robila tak už celé roky, hoci v skutočnosti nikoho nečakala) – a klesla do mäkkých perín voňajúcich po levanduľách.

Sťažka si vzdychla. Čarodejnica, nečarodejnica, sto rokov bolo sto rokov, a ona svoj vysoký vek na sebe už dlhšie pociťovala. Nebola ako Narcissa, večne živá a svižná Narcissa, ktorá azda nestarla – Cara sa pohybovala s vypätím síl a už i obyčajná príprava obeda ju stála viac energie, ako by sa bolo patrilo.

Napriek tomu však do perín klesla pokojná. V starom srdci pociťovala niečo ako túžbu po mieri a po pokoji, túžbu po ľahkosti, túžbu po spoločnosti a samote zároveň. Nevedela, po čom konkrétne tak veľmi túži a po čom prahne, no bolo to priam neznesiteľné. Ako každý večer, i tentoraz sa zahľadela na bledé obrysy Temného znamenia, ktoré sa už desiatky rokov neozvalo. Bolo iba spomienkou, mementom na časy, ktoré boli dávno preč.

Odtrhla oči od svojho zápästia a pozrela na mesiac za oknom, akoby jej azda mohol ponúknuť odpoveď na otázku, po čom tak veľmi prahne jej srdce. Nevedela, ako dlho naň hľadela, rovnako ako nevedela, kedy odrazu hviezdnu oblohu vystriedala hustá tma a kedy jej unavené srdce odbilo posledný úder, keď v tom si zrazu uvedomila jediné – že má zatvorené oči.

Nezdalo sa, že by na niečom ležala. Tiež sa jej nezdalo, že by vôbec mala nejaké telo. Existovala vôbec? Jediné, čoho si bola vedomá, bol ten neskutočne sladký, hrejivý, slastný pocit, čo sa jej rozlieval v srdci. Ale… mala vôbec srdce?

A hudba… odkiaľsi prichádzala hudba, nádherná, lahodná hudba. Keď sa však chcela do nej hlbšie započúvať, uvedomila si, že tá hudba je vlastne ticho, tak veľké ticho, až ho bolo počuť.

Zdalo sa jej, že zabudla, ako sa hýbe rukami a nohami, ako sa dýcha, ako sa otvárajú oči. Celkom akoby tie činnosti robila naposledy v nejakom predminulom živote. Odrazu sa však stalo niečo zvláštne – akonáhle si pomyslela na to, že by chcela veľmi otvoriť oči, pretože ju možno čakalo niečo ešte sladšie, tma sa pretrhla a vystriedalo ju silné, oslepujúce svetlo.

Hľadela na slnko. Nie, nie, nehľadela naň, ona doslova hľadela doň, takže dokázala rozoznať všetky farby dúhy, čo sa na ňom vytvorili, všetky tie škvrnky, ktoré boli tak dokonale symetrické a harmonické. Ako mohla po celý svoj minulý život žiť bez niečoho tak nádherného?

A obloha… obloha hrala azda všetkými odtieňmi modrej, na aké si spomenula, no i takými ktoré v skutočnosti nikdy nevidela, no z akýchsi zvláštnych príčin im vedela priradiť názov. Belasá, modrá, azúrová, indigová, námornícka, kráľovská, oceľová, kobaltová, petrolejová…

V momente, kedy si pomyslela, čo za ďalšie krásy ju ešte čakajú, uvedomila si, že má nohy (mala telo – ale akési ľahké, takmer nehmotné telo), ktoré sa postavili, a teda Care sa naskytol pohľad na Rokfortské jazero, ktorého pokojnú hladinu narúšali len pravidelné vlnky. Chvíľu ich len sledovala a uvedomila si, že každá z nich vydáva iný zvuk, iný šum, iný šelest. Podišla k priezračnej hladine, na ktorej sa odrážali farebné lúče slnka a zrazila sa pri pohľade na dievčinu, ktorú v ňom zbadala – mala tmavé oči, husté čierne vlny po pás, plné červené pery… Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že hľadí na svoj vlastný odraz.

Pozrela na svoje telo, zahalené v jednoduchých bielych šatách. Jej ruky boli tak hebké. Bez vrások. Bosé nohy sa jej zarývali do mäkkej trávy. Ľavé zápästie bolo úplne čisté a hladké. Ani stopy po Temnom znamení.

„Blackwoodová,“ ozvalo sa za ňou.

Ten hlas jej bol tak akosi bolestne povedomý. Otočila sa a dych – ak teda nejaký mala – sa jej zasekol v hrdle.

„Prewett.“

Bolo to zarážajúce, no vo svetle súčasnej situácie a prostredia, v ktorom sa momentálne nachádzala, bolo zároveň nesmierne prirodzené vidieť ho tam, mladého Gideona Prewetta, v rokoch, v ktorých brázdil chodby Rokfortského hradu. Na tvári sa mu vlnil úsmev.

„Nie si… nie si… mŕtvy?“ spýtala sa neisto a skúmala ho od hlavy po päty. Vyzeral reálne, nie ako prelud, no zároveň nereálne, pretože ho obklopovalo zvláštne svetlo, ktoré vychádzalo snáď i z jeho vnútra.

„Vyzerám azda ako mŕtvy?“ zasmial sa a rozhodil rukami, akoby chcel tým pohybom dokázať, že je skutočný a živý.

„Ja… neviem. Všetko vyzerá tak… inak,“ povedala a poobzerala sa. Oči jej padli na samotný hrad, a akonáhle zaostrila na akékoľvek vzdialené okienko, jej už beztak dokonalý zrak sa ešte väčšmi vyjasnil a ona videla všetko, dokonca i miestnosť, ktorá sa za oknom skrývala. Cez mnohé z nich hľadeli priamo na Caru tváre, ktoré už tak dlho nevidela, pretože kedysi dávno padli v boji proti Temnému pánovi. Bolo to čudné. Ale zároveň tak zvláštne fascinujúce.

„Nie je na tom nič čudné, Blackwoodová,“ uškrnul sa Prewett.

„Lestrangeová,“ opravila ho automaticky, no keď si uvedomila situáciu a to, aká mladučká odrazu bola, i jej samej k nej väčšmi pasovalo jej dievčenské meno.

„Alebo proste Cara,“ odvetil Prewett.

„Gideon. To znie hrozne divne.“

„Však? Aj ja som si zvykol volať ťa priezviskom. Blackwoodová,“ uškrnul sa.

Chvíľu sa len usmievala na svojho dávneho priateľa, no na jazyku mala toľko otázok… Kde bola, čo tu robila, čo tu robil mŕtvy Gideon Prewett, prečo vyzerala tak mlado…?

„Zrejme by si sa potrebovala pozhovárať s Dumbledorom,“ poznamenal Prewett a voviedol Caru do prekvapivo prázdneho hradu. Keď vchádzali do jeho pracovne, Cara bola presvedčená, že sa pozhovára len s portrétom, v ktorom prebývala časť Albusa Dumbledora, no keď si uvedomila, že po jej boku stojí Prewett, napadlo jej…

Jej myšlienky sa zhmotnili do reality, keď v riaditeľni, ktorá bola azda až príliš presvetlené, uzrela pri okne stáť muža, ktorého obdivovala, uznávala a milovala tak, ako by dcéra milovala svojho otca. Podvedome zatajila dych a sledovala tú tvár, tak dôverne známu tvár, tvár bez vrások, usmiatu tvár, dokonalú tvár, múdru tvár, ktorú lemovali pramene žiarivobielych vlasov. Riaditeľ bol odetý vo svojom obľúbenom fialovom habite.

Otvorila ústa, že niečo povie, no keď sa k nej zrvtli jeho svetlomodré oči, v ktorých horelo takmer až chlapčenské nadšenie, stratila všetky slová a jednoducho sa len usmiala, pretože odrazu zabudla, ako sa plače. Jej srdce naplnilo dojatie.

„Dlho sme sa nevideli, Cara,“ povedal jej Dumbledore s láskavým úsmevom.

„Toto je sen, však?“ zašepkala.

„Ak je to sen, tak je to veľmi dlhý sen,“ zamyslel sa Dumbledore a pozrel na Prewetta. „Gideon by ti o tom vedel porozprávať viac ako ja. On je v skutočnosti omnoho starší ako ja,“ dodal tajomne, keď sa Cara zatvárila nechápavo.

„Starší ako vy?“

„Veruže som,“ prikývol Prewett pokojne.

„Je to sen,“ vyhlásila Cara s istotou.

„Tak v tom prípade dúfam, že sa z neho nikdy nezobudím,“ poznamenal Dumbledore.

„Tentoraz je to už naozaj dokonalý sen,“ ozval sa spoza Cary iný, ženský hlas.

„Mami!“ zvolala prv, než sa stihla celá otočiť a vrhla sa do náručia svojej matky, ktorej havranie vlasy padali na plecia. „Nerozumiem tomu,“ šepkala jej do bielej blúzky a šťastne sa usmievala na pána Blackwooda, na ktorého tvári azda po prvý raz v živote zbadala uvoľnenie a radosť.

„Všetci ste mŕtvi… prečo ste tu?“

„Nezaslúžila si si už i ty trošku pokoja a pekných časov?“ spýtal sa Prewett.

„Vytrpela si si už predsa dosť, Cara,“ začula Dumbledorov hlas. Pomaly sa odtiahla od mamy a s obdivom pozrela na muža, ktorého si tak veľmi vážila.

„Spravila som veľa chýb. Zaslúžila som si to.“

„Jediné, čo si zaslúžiš, je tento… sen, ako si sama povedala. Po rokoch bolesti a súženia si zaslúžiš omnoho viac šťastia ako ktokoľvek z nás,“ odvetil a podišiel opäť k oknu. „A mimochodom… myslím, že vonku ťa ktosi čaká,“ pootočil k nej hlavu a veľavýznamne žmurkol.

Na moment len ostala stáť a hľadela na riaditeľa, a potom sa bez toho, aby aspoň vykukla von oknom, rozbehla z riaditeľne von, po pamäti prebehla po všetkých chodbách, až vyšla von na slnkom zaliaty areál.

Stál tam. Pri brehu jazera, ktoré hralo azda všetkými farbami, pod vŕbou, ktorej zlatisté konáre vanuli vo vánku ako vlasy, nehybne ako socha, otočený mladučkou tvárou ku Care, odetý v prostých ľanových nohaviciach a bielej košeli s vyhrnutými rukávmi, so širokým úsmevom a ohníkoch v tmavých očiach, ktoré boli napriek svojej čiernote celé presvetlené zvláštnym svitom.

„Abe.“ Viac zo seba nedostala, len hľadela na dokonalosť, ktorú mala pred sebou. Ako to, že si nikdy predtým nevšimla, aký bol krásny? Naozaj nikdy nevnímala tú lásku v jeho očiach? Zdalo sa, že bol stvorený na to, aby ľúbil Caru. A ona bola stvorená na to, aby ľúbila jeho.

A ako tam stál a ona naňho hľadela, celú jej bytosť naplnil hrejivý pocit, že ho nikdy neprestala ľúbiť, práve naopak – mala dojem, že za celé tie roky bolestivej odluky sa v nej hromadila láska väčšia, akej si myslela, že človek vôbec môže byť schopný. Láska tak veľká, že jej dávala vôľu žiť, pretože podvedome čakala na tento okamih.

A ten okamih prišiel.

Keď k nej Abe natiahol ruku, neváhala ani sekundu nazvyš a rozbehla sa priamo k nemu, vhodiac sa mu do náručia, skrútiac si ruky okolo jeho krku, aby jej už nikdy nikam neušiel.

„Neboj sa,“ šepkal jej tým dokonalým hlasom. „Už viac nikam nepôjdem.“

„Je to naozaj nádherný sen,“ prikývla.

„A navyše nám nikdy neskončí.“

A tak tam len stáli, objímali sa, z plných pľúc vdychovali vôňu toho druhého a užívali si pocit neobmedzeného nekonečna, ktoré sa pred nimi predostieralo.


[ » na začiatok « ]

« 30. kap.: Kapitola tridsiata - KONIEC


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Metlobal sa hrá so štyrmi loptami: prehadzovačkou, dvoma dorážačkami a zlatou strelou.
CITÁTY
Skoro neverím... je to fakticky veľký človek ten Dumbledore...

Hagrid
HP3: Väzeň z Azkabanu
(kap. 5, str. 98)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018