Poviedka:
Pridaná: 28.1.2016, 11:15:00
Čítaná: 3169×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Xenophilius Lovegood, Pandora Lovegoodová
Stručný dej: ... príbeh lásky dvoch nevšedných čarodejníkov :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

"The things we lose always have a way of coming back to us in the end."

***

Veľmi dobre som si pamätal na náš prvý rozhovor. Brodil som sa čerstvo napadnutým snehom z Rokvillu na Rokfort, vrecká som mal ťažké od tuctov fazuliek každej chuti a diabolských pelendrekov, ktoré sa mi snažili z vreciek ostrými zubkami vyhrýzť, a v prstoch som tuho stískal prívesok chumkáčika, čo mi visel na krku.

Len nech sa neprepadnem spolu so snehom pod čiernu zem, len nech sa neprepadnem… opakoval som si neustále.

Odtrhol som oči od všetkej tej beloby, ktorá žiarila dokonca aj v hustej tme, čo už padala, a uvidel ťa na dva hody kameňa pred sebou. Kráčala si veľmi pomaly, akoby si bola zaujatá niečím iným.

Srdce sa mi rozbúchalo prudšie, no pridal som do kroku a rozhodol sa spraviť niečo, čo by som ešte včera bol pokladal za tú najmenej pravdepodobnú vec – osloviť ťa. Mal som trinásť a cítil som sa nebojácne. Dospelo.

„Čau, Pandora,“ dobehol som ťa a napredoval vpred rovnako pomaly ako ty.

Bola si začítaná do akejsi knihy. Spod fialovej čiapky a huňatej kapucne ti vytŕčali pramene tých krásnych strieborných vlasov. Odlepila si zrak od stránok knihy a uprela na mňa svoje obrovské sivé oči.

„Ahoj, Xenophilius.“

„Čo to čítaš?“

„1000 a 1 zaklínadiel, ktoré nikto nepozná.“

„Chceš nám pre Bystrohlav zarobiť ďalšie body? Len tak ďalej.“

„Nerobím do pre body.“

„Ja viem. Dáš si?“ Z vrecka som vytiahol za hrsť diabolských pelendrekov. Tri z nich ma okamžite uhryzli do psta.

„Oh… čo to je?“ Tvárila si sa zmätene.

„Ak sa ich bojíš, pokojne ti jeden vložím do úst.“

„Nie, ďakujem,“ odvetila si zarazene.

„Dobre… tak čo teda dirigovateľná slivka?“

„Kde na to chodíš?“ smiala si sa. Okolo očí sa ti utvorili jamky.

„AU!“ Jeden z diabolských pelendrekov ma bolestivo uhryzol do dlane. Zasmiali sme sa, potom si ku mne pristúpila a ranku mi vyliečila.

To bol náš prvý rozhovor.

„Chcem sa stať učiteľkou čarovania,“ vyhlásila si po úspešných VČÚ, keď sme sedeli na pňoch pri (vlastne skoro už priamo v) Zakázanom lese, užívali si teplé slnečné lúče a napchávali sa sladkosťami. „Budem študentov učiť nové kúzla, ktoré nie sú v knižkách, nie tie, čo už každý pozná...“

„Hmmm,“ povedal som, kým som žul drncálku.

„Ako ti to môže chutiť,“ mračila si sa na mňa a vychutnávala si svoje sušené jablkové kolieska. „Je to kyslé.“

„Je to tá najsladšia vec na svete. Sladšia ako fazuľka s príchuťou limonky.“

„Netrep, a radšej mi povedz, čím by si chcel byť ty.“

„Ja by som chcel dokázať existenciu krčorohého chrapogota,“ odvetil som bez rozmýšľania.

„Prosím?“ rozkašľala si sa.

„Ľudia podceňujú jeho existenciu. Keď budem dospelý, vycestujem do Švédska, jedného si chytím a vrátim sa s ním do Británie.“

„Si blázon!“ Bola si taká krásna, keď si sa smiala. V očiach ti hrali všetky farby slnka.

„A zabudol som dodať, že ty tam pôjdeš so mnou.“

„Že si to ty… cestu do Švédska si nenechám ujsť.“

„Spravíš so mnou reportáž.“

„A do čoho? Chceš nebodaj písať do Denného proroka?“

„Do toho vysoko preceňovaného braku, čo prináša články z druhej ruky, by som nenapísal ani čiarku,“ ohrnul som nos.

„Dobre, založíme si teda vlastné noviny, v ktorých budem písať o krčonohých...“

„Krčorohých!“

„Poď, poď, je čas,“ ťahala si ma do Núdzovej miestnosti.

„Čo ideme robiť?“

„Miešať elixír!“

„Z tých sršňov, čo sme minule sušili?“

„Po prvé, boli to mušky zlatoočky. Po druhé, áno, sú jednou z prísad.“

Núdzová miestnosť vyzerala tak ako vždy, keď si sa rozhodla experimentovať s nejakým zaklínadlom či elixírom – vysoká, z tmavého kameňa, s množstvom poličiek s tuctami fľaštičiek a mištičiek. V strede miestnosti stál pripravený kotlík.

„Vhodíme mušky… miešame… vhodíme uhry… vypneme oheň… vhodíme moloazár… miešame...“

Neviem, prečo si vždy vyžadovala moju prítomnosť pri svojich experimentoch, či už pri čarovaní, alebo pri miešaní elixírov (obe ti šlo vynikajúco) no rád som sa na teba pozeral. Nepotrebovala si žiaden recept, skrátka si prirodzene vedela, čo máš robiť, čo máš kedy pridať, ako dlho máš miešať, kedy treba vypnúť oheň… A tvoje oči… vždy žiarili ako dve hviezdy na nebi.

V podobnom tranze si bola i pri experimentovaní s mágiou, pri čom som ťa videl iba jeden jediný raz v živote, no zdalo sa, že je to presne to, čo ťa napĺňa. Zdalo sa, že si sa s prútikom narodila, že tvojím poslaním je hrať sa s mágiou, prispôsobovať si ju, robiť ju svojím sluhom. Poznala si všetky zákutia mágie, a preto si si mohla dovoliť manipulovať s ňou.

Aspoň tomu si verila. A ja tiež

„… a napokon… päť lupienkov z muklovskej ruže.“

„Kde si zohnala tú ružu?“

„Nechci vedieť,“ začervenala si sa a obzerala sa, akoby nás mohli okradnutí muklovia začuť.

„Určite si nič nevšimnú,“ vyhlásil som. „Pomyslia si, že ich okradli nargly.“

„Prirodzene.“ Nevnímala si ma. Miešala si elixír a vtedy pre teba nič iné neexistovalo. V tmavomodrej žiare z kotlíka si vyzerala ako víla. Ty si vlastne aj bola víla.

„Si ako víla,“ povedal som ti.

„Naozaj?“ zdvihla si oči od svojej práce. „Hotovo.“

„Čo je to za elixír?“

„Uvidíš o… 31 dní a 22 hodín.“

„Čože?!“

„To uletí ako voda...“

„Počuj, niečo ti musím povedať,“ schytil som ťa za ruku, keď si ma o mesiac zas a znovu ťahala do Núdzovej miestnosti s fascinovaným výrazom v očiach.

„Ale rýýýchlo, rýýýchlo, máme už iba pol hodiny, elixír čakááááá.“ Priam si poskakovala na mieste.

„Chcem ti povedať, že si ako víla. Si krásna ako víla. A jemná. A taká dobrá.“

„Eh… ďakujem, Xenophilius, ale...“

„Mám ťa rád, Pandora,“ pokračoval som nerušene a vôbec som sa necítil neisto či trápne. Nemal som na to dôvod, vravel som, čo som chcel vravieť a v hlave som mal presnú vidinu toho, ako to skončí. „Tak veľmi rád, že by som ťa hneď teraz najradšej pobozkal.“

„P-prosím?“

„Môžem?“

„Xenophilius, čo to...“

„Ak nie, tak nie. Len som sa pýtal.“ Možno… to napokon nedopadne podľa môjho scenára.

„Ja len… Ach, Xenophilius.“ Zdesil som sa, keď sa tvoje oči naplnili slzami. „Vieš, ja… ten elixír… je to Amortencia. Dúfala som, že keď si k nemu pričuchneš, možno sa ti zapáčim a...“

Vybuchol som do úprimného smiechu a zovrel v prstoch chumkáčika na mojom krku.

„Si blázon,“ povedal som ti. Zbožňoval som červeň, čo ti stúpala do líc. Zapredal by som aj všetkých chrapotogov sveta, len aby som ju videl.

„Ty ešte väčší, Xenophilius. Môžeš ma pobozkať.“

Naša svadba bola dokonalá. Molly Weasleyová sa síce čudovala, prečo sme nemali bielu, ale krikľavo žltú a neónovo modrú výzdobu, prečo sme mali pre hostí miesto stoličiek prichystané veľké mäkké vankúše, prečo sme vymenili tradičné svadobné ruže za kery dirigovateľnej slivky a prečo nám dekoráciu dotvárali ilúzie bľačiacich bzučiakov. Povrávalo sa, že celú výzdobu som vymýšľal sám, no nebolo to tak – keby bolo na mne, neprichystal by som vôbec žiadnu výzdobu. Keď som však ráno v deň D vošiel pod náš altánok, čakalo ma takéto obrovské prekvapenie. Akosi som ti zaň nikdy nestihol podakovať.

Vyhlásila si, že obyčajné biele šaty sú príšerná nuda, a tak sme sa dohodli na jemnej žltej. Ja som mal v tejto farbe zladený plášť a košeľu.

Pripravený vyriecť slovká, ktoré ma mali s tebou spojiť navždy, som čakal pod svadobným oblúkom, vyzdobeným ľaliami všetkých farieb. Pri pohľade na teba som zatajil dych.

Bola si taká nádherná, ešte krajšia ako zvyčajne. Krémové šaty so žltou vlečkou a žltými kvietkami na priliehavom korzete boli zrejme šité presne na teba. Vo voľne rozpustených strieborných vlasoch si mala malé živé ľalie. Mala si žlté rukavičky, zlaté náramky a dlhé zlaté náušnice, no najkrajším doplnkom bol tvoj úsmev, tvoj nádherný, úprimný úsmev, ktorý ma robil najšťastnejším mužom na svete.

„Luna… je to Luna, Xeno...“ šepkala si, kým som ja ohúrene hľadel na maličké stvorenie v mojich rukách. Po tvári ti stekali veľké slzy šťastia. Vytrpela si si bolesti, prebdela mnohé noci, veľa dní si strávila v kŕčoch, no nikdy si sa nesťažovala, a teraz si vyzerala šťastnejšie ako kedykoľvek predtým. Vždy si vravievala, že žiadna bolesť nie je taká veľká, aby sa nedala zniesť, pretože každú bolesť raz zahojí čas. Nie úplne, ale aspoň utíši jej dozvuky.

Moja krásna, dobrá, silná, statočná Pandora. Zaslúžil som si ťa vôbec?

Článok o krčorohom chrapotogovi mi dal zabrať. Snažil som sa vypísať všetky fakty, ktoré som si naštudoval, bolo však ťažko písať o niečom, čo som nevidel na vlastné oči. Dohodli sme sa, že dlho plánovaný výlet do Švédska necháme na čas, kedy začne Luna chodiť do školy – čiže som si musel počkať ešte dva roky.

Samotná Luna prejavila o chrapotoga takmer taký veľký záujem, aký som oňho prejavil ja, keď som bol malý. Sadla mi na kolená a chcela mi pomôcť s článkom, berúc do ruky obrázky chrapotoga povystrihované zo všetkých možných kníh, no nakoniec som ju poslal za tebou. Pracoval som radšej sám.

Práve keď som na pergamen horko-ťažko napísal piaty odstavec a s víťazoslávnym pocitom som ho zakončil veľkou rozmazanou bodkou, sa z tvojej pracovne ozval krik. Lunin krik.

Pustil som brko na pergamen a ako som sa staval na nohy, prevrátil som kalamár s atramentom, takže celá moja práca bola fuč. No teraz na tom nezáležalo.

Vybehol som z izby, prebehol cez chodbu a vletel som do pracovne, do ktorej som za celý svoj život vstúpil sotva dvakrát v živote. Dúfal som, že ten výjav je len nočná mora.

Naša malá vystrašená Luna s rukami pritisnutými k ústam sa skláňala nad tebou, ležiacou na zemi. Podišiel som bližšie, a keď som videl tvoje otvorené prázdne sklené oči, stratil som zem pod nohami. Akoby cez veľkú hmlu som zbadal, že v ruke tuho zvieraš zlomený prútik.

„O-oci...“

Nebol som schopný slov. Hľadel som do tvojich prázdnych očí a čakal, že sa v nich zjaví známka života, že to celé je len jeden zlý vtip, žart, a že ty čoskoro vyskočíš na nohy, zasmeješ sa svojim krásnym smiechom a zašepkáš mi, že vo vlasoch mám nargla.

„Oci… mamička… mamička chcela skúsiť nejaké nové zaklínadlo… vraj prekvapenie pre teba.. ale zrazu.. zrazu… ju to zasiahlo do srdiečka a...“

Luna sa rozplakala. Padla na kolená k mame a zmáčala jej mŕtvu tvár trpkými slzami, akoby ju to mohlo oživiť. Bolo príliš neskoro. Obrátila sa proti tebe tvoja vlastná mágia, tvoja slúžka, tvoja vášeň.

Za peniaze, ktoré sme získali od Denného proroka na odkúpenie práv na článok zo Sršňa o návrate Veď-viete koho, sme sa s Lunou vydali do Švédska. Myšlienkou chrapotogov bola zrejme fascinovaná ešte viac ako ja, a síce naživo sme žiadneho nestretli, neďaleko mestečka Helsingborg sme v snehu uzreli podozrivé šľapaje, ktoré sme okamžite odfotografovali a po návrate do Británie sme ich zverejnili v bleskovej horúcej reportáži s názvom: Záhada krčorohých chrapotogov odhalená?

Zo Švédska som ti priniesol nádherný opál, v ktorom sa bezpochyby skrývala nejaká mágia, pretože akonáhle som ho zovrel v dlani, pocítil som príjemné šteklenie. Dúfal som, že v jeho vnútri nie je uväznený bľačiaci bzučiak. To sa predsa občas stávalo, sama si to priznala.

Tma. Nepreniknuteľná tma, taká hustá, až sa priam dala cítiť a hmatať. Taká, ktorú by nepretrhlo žiadne svetlo.

Ticho. Príšerne hlasné, priam až bolestné ticho, zarezávajúce sa do uší.

Chlad. Nepopísateľný, neprekonateľný chlad. Potil som sa, horel som, no napriek tomu ma zožieral chlad, pretože nevychádzal z vonku, ale z vnútra, priamo zo mňa, z miesta, kde mi možno kedysi bilo srdce.

Nevedel som, či žijem, alebo umieram. Nevedel som, či stojím, alebo ležím. Nevedel som, či to ešte vôbec som ja.

Prázdna myseľ, ťažké telo, ubolené srdce. Sprvu som si uvedomoval, kde som a čo tu robím. Uvedomoval som si, že som prišiel absolútne o všetko – o teba i o našu Lunu. A to všetko len kvôli Potterovi… len kvôli tomu, že bol na jeho strane a chcel mu pomôcť… len kvôli pár článkom v Sršňovi… A áno… ešte tu boli články o Rufusovi Scrimgeourovi… Bol to predsa upír, i keď si to nikto nechcel priznať... Kvôli tomuto všetkému som odrazu prišiel o všetko.

Spočiatku som si to uvedomoval. Tieto myšlienky ma ubíjalii. No postupne som sa stával súčasťou hrôzy, v ktorej som bol, chladol som, zabúdal, umieral, stratil i to posledné, čo mi ostalo – samého seba.

Azkaban sa rozhodol pohltiť ma.

„Naša dcéra si vzala Rolfa Scamandera. Ten chlapec sa mi nikdy nepozdával, pretože vždy, keď som ho stretol, mu z tašky trčal Denný prorok. No neboj sa, ja ho naučím na Sršňa.

A navyše, Luna vyzerá byť taká šťastná.“

Mávol som prútikom a vyčistil pomník od zblúdilého lístia a kvapočiek rosy. Zaklínadlom som zvýraznil písmená na pomníku, aby nikto nezabudol, že tu ležíš. Potom som po nich prešiel prstami, akoby mi ťa to mohlo priblížiť. Ľavú zranenú ruku, daň za pobyt v Azkabane, som voľne položil na hrob.

„Keby si videla Lunu… Bola nádherná, takmer taká nádherná ako ty v náš svadobný deň. Vieš, občas premýšľam, či náhodou nežiješ v našej Lune… Ste si tak veľmi podobné.“

Odpovedala si mi opäť len zašumením vetra v korunách stromov. Odstránil som z vázy zvädnuté ľalie a dal tam čerstvé.

„Minule som ti tu priniesol ružu… zas ti ju tie potvory ukradli?“ zamračil som sa a pozrel hore na stromy, kde sa to nimi istotne hemžilo. „Alebo sa ti skrátka nepáčila… Nemáš rada ruže, však? Ja viem, ja viem...“

Siahol som do vrecka a položil na miesto, kde približne bolo tvoje srdce, krásny rozkvitnutý plod dirigovateľkej slivky. Potom som sa posadil na svoje klasické miesto naľavo od pomníka, oprel sa o chladný mramor a sledujúc obrovské červené slnko padajúce sa obzor som tu s tebou strávil tento krásny deň.

[ » na začiatok « ]