Poviedka:
Pridaná: 6.1.2016, 17:55:56
Čítaná: 1919×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Dumbledore, Sheilla Potterová, James, Lily, malá June
Stručný dej: Konečne sa mi to podarilo. V podstate kapitola, ktorá ma mátala päť rokov, až kým som ju konečne dala na papier opisuje okolnosti, počas ktorých sa June narodila a ako jej mama vlastne zomrela.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

V Dumbledorovej pracovni plápolalo iba tlmené svetlo, akoby vhodné na túto príležitosť. V ruke stískal list a s vlhkými očami sa díval na rokfortský areál zahalený rúškom hviezd.

Musel to urobiť, a podľa možností čo najskôr, ale aj tak si doprial viac času na smútenie. Spomienky, ktoré boli priveľmi cenné na to, aby ich odložil do Mysľomisy, sa mu vracali späť a vyvolali v ňom opätovnú vlnu neznesiteľnej ľútosti a hnevu.

***

Pred ôsmymi mesiacmi za ním prišla Sheilla Potterová. Bol to iba rok, čo z Rokfortu odišla, ale takmer ju nespoznal. Bola pochudnutá, nešťastná, a z tváre, ktorá kedysi doslova svietila radosťou, teraz vyžarovala iba čistá hrôza.

Požiadala ho o pomoc. Chcela ostať na Rokforte. „Kdekoľvek, hoci aj v komnatách pre domácich škriatkov. Len ma tu ukryte, prosím!“ Jej slová mu zneli v ušiach, akoby ich práve vyslovila.

„Upokoj sa, Sheilla. Povedz mi, čo sa stalo, prosím ťa.“ Chytil ju za ramená a spoločne si sadli na veľký gauč v rohu miestnosti.

Dlho váhala, nedokázala nájsť správne slová. Napokon sa zmohla len na dve: „Lord Voldemort.“

Zmocnil sa ho strach, hoci ho na sebe nedal znať. „Napadol ťa?“

Sheilla pokrútila hlavou. „Nie... ja... čakám jeho dieťa,“ hlesla takmer bez dychu.

V prvej chvíli si pomyslel, že počul zle. No potom si uvedomil, že snaha spojiť svoju krvnú líniu s rodinou Peverellovcov by bol presne krok, ktorý by Voldemort podnikol, aby si zabezpečil nesmrteľnosť aj v prípade, že by sa niekomu podarilo zabiť ho.

Chytil ju za bradu a podvihol jej ju, aby mu videla do očí. „Porozprávaj mi, čo sa stalo.“

A tak počúval. O tom, ako sa vo Francúzsku zoznámila s mladíkom menom Tom Marvoloso, a ako sa do seba zaľúbili. Ako jej sľúbil, že si ju vezme, a ako jedného rána odhalila, že jeho skutočnou podobou je muž taký ohavný, že samotný pohľad naňho v nej vyvoláva bytostnú potrebu utiecť v snahe zachrániť si život.

„Čo mám robiť?“ zakončila svoje rozprávanie.

„Vie o tom James?“ spýtal sa. Sheilla horlivo pokrútila hlavou. „Ako by som mu to mohla povedať? Vždy na mňa dozeral, staral sa o mňa, dal mi peniaze na štúdium v Paríži, a ja ho takto sklamem?“

Položil jej ruku na rameno. „James sa nebude hnevať. Pomôže ti.“

Opäť pokrútila hlavou. „Nemôžem ho vystaviť riziku. Ani Lily. Chcú mať rodinu, nemôžem ostať u nich a riskovať, že ma Voldemort nájde.“ Utrela si slzy a s nádejou v hlase povedala: „Ale tu – tu by som bola v bezpečí. Voldemort sa vás bojí. Prosím vás, pán profesor...“

„Dobre,“ povedal rázne. „Môžeš tu ostať. Na šiestom poschodí sú prázdne komnaty, ktoré nik nevyužíva. Ostaň tu tak dlho, ako budeš chcieť a potrebovať.“

Po celý ten čas sa vídala iba s ním. Každé ráno chodil raňajkovať s ňou, aby nebola sama, a každý večer sa za ňou zastavil, ako sa má. Dieťa sa narodilo v Nemocničnom krídle mimoriadne teplej noci, 25. novembra 1979. Bolo to krásne dievčatko. Jeho obavy, že by sa Voldemorovi podobala, vyprchali vo chvíli, keď ju vzal do náručia. Jej teplé hnedé oči po mame sa naňho dívali a on zacítil vlnu nehy, ktorá mu bola dlhé, veľmi dlhé roky neznáma.

„Budete jej krstný otec?“

Na túto otázku nemohol odpovedať nie. Ešte v ten večer vytiahol prútik a zložil prísľub o tom, že bude nad malou June Sheillou Potterovou vždy držať ochrannú ruku, bude jej radiť a viesť ju najlepšie, ako vie, a podnikne všetko preto, aby v živote našla svoje šťastie.

Až nasledujúce ráno prišiel na to, prečo Sheilla tak naliehala, aby zložil sľub ešte v krídle. 26. novembra sa celý Rokfort zahalil do akejsi pochmúrnej hmly, z ktorej nebolo úniku. V Nemocničnom krídle našiel v postieľke vedľa June list. Bol adresovaný jemu.

Milý Albus,

keď píšem tieto riadky, zožierajú ma výčitky svedomia, pretože ste mi tak veľmi pomohli. Prijali ste ma pod svoju strechu a starali sa o mňa ako skutočný otec. Nič ste mi nevyčítali, ani ste ma neodsudzovali, a za tom Vám budem navždy vďačná.

To, čo som urobila, som však urobiť musela. Nechcela som malú Junie vystaviť životu plnému schovávania sa a strachu. Ja a Vy sme jediní, kto vie, kto je jej otec, a prosím Vás – nikomu to nevravte. Ani James sa nikdy nesmie dozvedieť, čia krv okrem našej v June koluje, pretože by bol v nebezpečenstve.

Vy ste jediný, koho sa Voldemort bojí. Kto je mocnejší, než on. Ale ja proti nemu nie som dostatočne silná. Ak by si ma našiel – a ja som presvedčená, že tuší, že som tu bola, len sa sem nedovážil vkročiť – a prečítal mi myšlienky, dozvedel by sa o June. A ja jej chcem dožičiť život bez toho, aby cítila na pleciach ťarchu mojich omylov a zločinov svojho otca.

Je mi ľúto, že na Vás nechávam vyriešenie mojich vlastných rozhodnutí, ale prosím Vás – povedzte Jamesovi, že som ho ľúbila, a že mi je ľúto, že som ho sklamala. Dúfam, že ak bude raz mať deti, budú s mojou Junie rovnako spätí, ako ja s ním. Nič viac si pre ňu nemôžem želať.

Ešte raz Vám ďakujem za všetko – ste ten najlepší a najväčší človek, akého som kedy poznala.

S láskou, hlbokou úctou a ešte hlbšou vďakou,

Sheilla Potterová.

P. S. Mrzí ma zmiznutie zásob profesora Slughorna, ale iba v jeho sklade som dokázala nájsť všetky prísahy na prípravu Mortikaínu.

Cítil, ako sa ho zmocnila slabosť. Klesol na posteľ, čítajúc tie riadky znova a znova, a potom utekal do jej komnaty. Našiel ju ležať na posteli, pokojnú a s úsmevom na tvári – úsmevom, ktorý na nej dlho nevidel. Oči sa mu zaliali slzami. Ďalší blízky život, ktorý nedokázal zachrániť...

***

Posledné svetlá na Rokforte zhasli. Špičkou palca si utrel slzy, ktoré mu zahmlievali zrak a otočil sa k June spiacej v malej kolíske, ktorú našli v školskom sklade. Podišiel k nej a vzal ju do náručia. Vyšiel s ňou na dvor, nasadol do kočiara a odviezol sa na rokvillskú stanicu.

Cesta k Potterovcom mu trvala takmer celú noc. Bývali v malom byte neďaleko Šikmej uličky, ale chystali sa presťahovať do vlastného domu.

Keď prišiel pre ich bránu, práve svitalo. Zazvonil na zvonček. Chvíľu počkal a zazvonil znova. Otvoril mu James, strapatý, v župane narýchlo natiahnutom na pyžame. Bol prekvapený, a keď zbadal dieťa v jeho rukách, šokovaný. Pozval ho dnu. Kým sa usadili v obývačke, prišla dole aj Lily. Oboch si ich prezrel, aby sám seba presvedčil, že Junie bude s nimi naozaj lepšie ako s ním a porozprával im o Sheille všetko, čo mohol. Nespomenul Voldemortovo meno, označil ho za „neznámeho“, ktorý od Sheilly odišiel, keď zistil, že je tehotná.

„A kde je Sheilla teraz?“ Jamesove inak uhrančivé oči boli teraz plné obáv a hnevu.

Dumbledore sa mu zadíval do očí a tak, ako klamal vždy za cieľom vyššieho dobra, povedal: „Zomrela pri pôrode.“

Nechal Jamesa, aby túto informáciu prijal a narýchlo ju spracoval.

„Sľúbil som, že budem Juniným krstným otcom,“ povedal potom. Vravel to skôr Lily, ako Jamesovi, ktorý ostal jediným žijúcim z rodiny Potterovcov, okrem malého bábätka, hrajúceho sa s jeho bielou bradou. „Ale nemôžem sa o ňu starať. V Rokforte by sa mala dobre, ale nikdy by nemala mamu ani otca. Vy ste jej príbuzní, a ste dobrí ľudia. Nikomu inému by som ju do rúk nezveril, ale vám áno. Ak ju chcete.“

James s Lily si vymenili krátky pohľad, ktorým sa zhodli. „Vezmeme si ju,“ povedal James chrapľavo a vzal mu June z náručia.

„S dvoma deťmi bude veselšie, ako s jedným,“ dodala Lily.

Dumbledore pocítil, ako ho zaplavilo šťastie. „Kedy sa narodí?“

„Koncom júla. Zistili sme to len nedávno,“ odvetila a pobozkala June na čelo. „Môžete ju kedykoľvek navštíviť. Radi vás u nás vždy uvidíme.“

Dumbledore podišiel k June a pohladkal ju po hlavičke. „Zbohom, Junie,“ šepol, potláčajúc slzy. Bolo nezvyčajné, ako si dokázal za tri týždne zvyknúť na prítomnosť malého dieťaťa. Bola obzvlášť upokojujúca, a ponúkala na život úplne nový pohľad.

Keď však vykročil z dverí, cítil, ako sa mu málinko puklo srdce. Vzápätí si pripomenul svoj vlastný sľub, že ju bude navštevovať aspoň raz za týždeň, a na tvári sa mu roztiahol úsmev.

Vykročil do úzkej uličky a tam sa odmiestnil.

[ » na začiatok « ]