Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: Fiction
Postavy: Cupid
Stručný dej: Jedného vianočného večera vezme mladý cupid osud svojej lásky do vlastných rúk (alebo do vlastného šípu).
Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)
A/N: Rýchlo vzniknutá jednorázovka, trochu inšpirovaná predvianočnou náladou :)
Strieborné vlasy sa jej vo vánku obtierali o líca a snažili sa schovať kúsok jej krásnej tváre pri tom, ako sledovala mladíka s neznámym dievčaťom, do ktorého práve vrazil. Ich oči sa k sebe pripútali už pri prvom pohľade a on dával s nevôľou ruku preč z jej pása, s ktorou ju pridržiaval aby nespadla. Bola to tá chvíľa a ona vedela, že prišiel jej čas.
Natiahla tetivu na svojom luku a vystrelila naraz dva šípy. Jeden trafil do srdca jeho, druhý sa zabodol do toho jej. Netiekla krv, ani ich oči sa neotočili k ranám, ktoré by tam mali byť, no neboli. Namiesto toho sa na ich tvárach zjavili úsmevy a ona sledovala ako neznámu pozýva na čaj. Zasiahla presne.
Spokojne pre seba prikývla a prehodila si tenký luk cez plece, tak aby nezavadzal jej snehovo bielym krídlam pri lete. Vzniesla sa nad zasneženú krajinu, preč od vône pečiva, medovníkov s príchuťou škorice a malých zázrakov a všetkých tých ľudí kupujúcich na poslednú chvíľu vianočné darčeky. Mala by pokračovať vo svojej práci, no nemohla rozsievať lásku v časoch kedy jej má byť najviac, keď to lámalo jej vlastné srdce. Bola jednou z množstva cupidov, anjelov, ktorých šíp vám zasiahne srdce láskou bez toho, aby ste ho videli, no za to ho okamžite ucítite. Jej práca bola nekonečná, ale krásna. A ona ju robila rada, pokým mala srdce plné lásky... odrazu to však robiť nedokázala.
Namiesto toho aby pokračovala letom ulicami a hľadala ďalší správny okamih na vystrelenie jej vzácneho šípu, letela domov. Alebo aspoň do toho, čo ona sama domovom nazývala.
Pristála v opustenej veži zvonice, ktorá už dlhé roky nefungovala a zložila svoje krídla, aspoň trochu zahaľujúc svoj polonahý chrbát. Na sebe mala ľahké veci, nepotrebovala sa cez zimu obliekať tak ako ľudia, jej prácou bolo rozsievať lásku a pokiaľ ju v sebe mala, práve tá ju hriala. No teraz jej bola zima. Jej krehké telo sa chvelo a ona sa učupila do šedého rohu, objímajúc svoje nohy rukami a tie zase krídlami, aby sa zahriala.
Už dlho to cítila. To prázdne miesto vo svojom srdci, ktoré sa zväčšovalo pri každom pohľade na ďalšiu zaľúbenú dvojicu. Na rozdiel od ostatných cupidov, ona nikdy netrafilo iba jedno srdce... vždy zasiahla dve. Každým zásahom však cítila, ako kúsok lásky, ktorý rozdala, odišiel z jej vlastného srdca. Nepamätala si, kedy ju to začalo bolieť... ten pohľad na lásku iných ľudí, ktorý spôsoboval, že sa ona vo svojej opustenej veži tak často zožierala samotou. Rozsievala lásku, to áno. Ale kde bola láska pre ňu? Kto sa na ňu bude tak usmievať, kto bude na ňu tak hľadieť? Kto sa jej tak dotýkať? Všetky tieto otázky vírili za jej smutnými modrými očami, s ktorými hľadievala v tichosti a samote na nočnú oblohu. Odrazu jej jej údel pripadal krutý. Rozsievať lásku a potom na ňu hľadieť s vedomím, že žiadna nie je dopriata jej... Niekedy si priala byť radšej človekom. A byť milovaná. No to bolo prianie, ktoré sa jej nikdy nemohlo splniť.
Sedela tam vo svojich pochmúrnych myšlienkach dlho, na krajinu začal padať súmrak, ale vianočné osvetlenie mu nedovolilo ponoriť krajinu do priveľkej tmy. Práve svetlá a atmosféru ešte viac zvýraznil. Roztrasene sa postavila a hľadela na tú krásu. Mohla pod sebou počuť ruch mesta, krik detí a smiech matiek, cítiť dotyky zaľúbených dvojíc aj úsmevy dlhoročných manželov, ktoré v sebe odrazu mali akosi viac tepla. Vianočná nálada na všetkých pôsobila, už vrcholila. Len jedného smutného cupida rozsievajúceho lásku sa nedotkla, pretože už sa dlhšie nedokázal pozerať na to, ako jemu nie je súdená.
Vzala ten vianočný večer osud do vlastných rúk. Zložila si luk z chrbta, spolu s tulcom šípov. Jeden z neho však vytiahla. Jeho hrot bol ostrý a smrteľný. Napriek tomu nikdy nikoho nezabil... nie fyzicky. To, ako ľudia láskou niekedy trpeli už nebola jej vina. Sami si z nej robili utrpenie.
Roztrasene sa nadýchla a namierila hrot šípu na vlastné srdce. Ruky sa jej triasli zimou aj strachom, no svojím rozhodnutím si napriek tomu bola istá. Zhlboka sa nadýchla, naposledy nasala čerstvý zimný vzduch plný vône varených gaštanov a oplátok, naposledy si vypočula radostný zhon vianočného večera, naposledy ucítila dotyk krídel na svojej pokožke.
Zabodla si šíp do srdca.
Vyšiel z nej trhavý nádych, keď ju oblial chlad. Necítila bolesť, napriek tomu v šoku hľadela na to, ako jej krv tečie po hrudi a nohách a kvapká na zem, vytvárajúc pod ňou mláku, do ktorej sa zviezla. Rukami sa podoprela o zem, aby udržala svoje ochabujúce telo. Videla ako sa jej ruky sfarbili do červena, keď sa mláka jej krvi rozšírila až k nim. Takto to predsa nikdy nefungovalo, jej šípy nemajú zabíjať.... to predsa...
Zomierala. Cítila ako z nej odchádza život spolu so slzami tečúcimi po jej lícach. Ticho vzlykala a ticho sa dusila vlastnou krvou. Ľahla si na zem a skrčila sa do klbka s vlastným šípom vo vlastnom srdci.
So zavretými očami sa stihla upokojiť myšlienkou, že je lepšie zomrieť s pokusom o to byť milovaný, ako žiť ďalej bez lásky. Potom jej myseľ upadla do čierňavy.
***
Na streche náprotivej budovy sedel ďalší cupid. Oveľa starší ako bola ona, napriek tomu, že jeho tvár zostala mladá. So smútkom a radosťou zároveň sledoval osud ďalšieho mladého cupida, ktorý nevidel prvýkrát. Už niekoľkí sa prepichli vlastnými šípmi bez toho, aby vedeli čo ich čaká.
Usmial sa zároveň s tým, ako mu slza stiekla po nádhernej tvári, keď hľadel na to, ako sa pierka jej krídel zmenili na snehové vločky, ktoré vánok odfúkol preč. Už viac nebola cupidom, pretože ho zabila. Stávala sa človekom.
Jeho hnedé oči plné tepla sa upreli na mladého muža v uniforme, ktorý kráčal hore schodmi do zvonice, aby ju skontroloval. Možno to bolo čaro vianočných zázrakov, ktoré snáď prvýkrát zaviedlo jeho kroky až na samý vrchol opustenej zvonice, kde našiel v krvi ležať mladé dievča, napoly umrznuté chladom vo svojom ľahkom oblečení. Starosť za jeho očami bola úprimná a pri pohľade na jej jemné črty tváre možno ešte o niečo väčšia, než by bola pri hocikom inom.
Starší cupid zamieril. Môže jej predsa dopriať aspoň takýto darček pod stromček jej ľudského života, ktorý ju čakal. Láska bola predsa to najdôležitejšie. Jeho šíp trafil srdce mladého strážnika presne. Ten si vyzliekol uniformu a zahalil krehké dievča do teplého saka. Potom ho zdvihol do pevného zovretia svojho náručia a bežal s ňou dole.
Starší cupid si zotrel z líca slzu, ktorou sa rozlúčil s cupidom v nej, ktorého tým činom zabila a usmial sa, vítajúc ju tak v živote ľudí. Zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu, aby mohol nájsť ďalší správny okamih na šírenie lásky, ktorá bola tým najkrajším darčekom, aký mohol ľudom na Vianoce dať.
***
Prebudila sa v teple a bielobe nemocnice. Ležala na chrbte, a chvíľu jej trvalo prísť na to, čo je na tom neprirodzené... nezavadzali jej krídla. Prudko a vyplašene sa posadila, hneď na to ju však chytili dve pevné ruky a s upokojujúcimi slovami ju prinútili ľahnúť si späť do postele, zatiaľ čo ju doháňali zmätené spomienky. Aj tie posledné... na mláku krvi v ktorej ležala, na chlad šíriaci sa jej telom, na šíp zapichnutý v jej srdci.
Hľadela vystrašene na mladého muža pred sebou, ktorému strapaté hnedé vlasy padali do zelených očí, keď jej vysvetľoval ako ju našiel. Hľadela naňho a nemohla sa toho pohľadu nasýtiť. Bol nádherný... a okrem toho, že bol nádherný, uvedomila si, že sa na ňu práve tak pozerá, tak sa na ňu usmieva. Tak sa jej so starosťou dotýka.
Nezabránila úsmevu, ktorý sa jej dral na pery. Už to pochopila. Zabila cupida, ktorým bola a stala sa človekom. Bola si istá, že ak by cupidom ešte stále bola, mohla by vidieť dva šípy, trčiace z ich sŕdc.
Šťastne sa usmiala. Splnilo sa je prianie... to najväčšie aké mala. Stala sa človekom.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...