Poviedka:
Pridaná: 15.11.2015, 20:42:07
Čítaná: 1703×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: ona a on

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

„Pamätáš, ako sme sa prvýkrát stretli?“ Zase raz mala potrebu mu to povedať. Odmlčala sa a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. „Akoby to bolo včera, keď sme sa stretli. Išiel si okolo a zastavil sa pri nej, aby si jej povedal, čo sa ti stalo, pretože bola rovnako bláznivá ako ty. Celú dobu som z teba nespustila oči. Tiež si mi daroval pár pohľadov a úsmevov. Sväté nebesá, tie úsmevy, ktoré boli ako milión liečivých náplastí na ranené srdce. Keď si odišiel, tak som ešte ani netušila, aký dôležitý pre mňa budeš.“ Začula hlasy. Obzrela sa a zazrela hlúčik ľudí. Prešli okolo nich a hneď, ako boli vzdialení pár metrov, znovu sa naňho zadívala. „Tie tvoje šibalské oči. Ani si nevieš predstaviť, ako to vo mne všetko vrelo, keď sme udržiavali očný kontakt.“ Usmiala sa, pretože jej znovu bruchom preleteli motýliky pri tej spomienke. „Pamätáš si tú noc, kedy naše pery prvýkrát zapadli do seba a skúmali sme svoje zákutia úst, kúsok po kúsku? A tie ďalšie spoločné noci, keď sme túžili jeden po druhom? Bolo to už tak dávno.“ Pozrela sa do neba, aby potlačila tie slzy, ktoré sa jej tlačili von. Sekundu na to hneď vrátila pohľad k nemu. „Ten deň, keď sme spolu ležali na tej tráve, čo nám tak veľmi pripomínala huňatý zelený koberec v našej budúcej obývačke. Hľadali sme veci, na ktoré sa nám podobali oblaky ľahko plávajúce po oblohe. Do teraz nemôžem pochopiť, ako sa ti ten oblak mohol podobať na dinosaura, keď to bol jednoznačne javorový list.“ Zasmiala sa, ale onedlho sa znovu venovala jemu. Bolo toho ešte veľa, čo mu chcela povedať. „Alebo tú nedeľu, kedy si ma zobral do toho luxusného podniku a požiadal ma tam o ruku. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by sa to niekedy mohlo stať. Povedať ti 'áno' bolo to najmenej za všetky tie tvoje krásne činy. S pokojným svedomím môžem povedať, že ty si ten typ chlapa, ktorý viac konal, ako hovoril.“ Povzdychla si a na tvári jej naskočil polovičný úsmev. Letmo zakývala hlavou a znovu prehovorila: „Alebo vtedy, ako sme to mali oznámiť našim. Ani jeden sme sa k tomu nemali, ale predsa len sme začali u mňa a mojich rodičov. Boli takí nadšení, ako my, a keď si otváral to šampanské, tak štupeľ trafil môjho brata rovno do čela. Hneď sme boli všetci okolo neho a ratovali ho. Vtedy ako si sa bál, že si si to u našich pokašľal a pritom to bol len zážitok, ktorý nás všetkých ešte viac spojil. Po našej rozprávkovej svadbe sme odišli do Anglicka na pár týždňov. Tá krajina sa nám zapáčila tak moc, že sme jednoducho nechceli odísť a tak sme si povedali, že sa vrátime späť a budeme tam viesť svoj život. Koniec koncov to bola priorita nás oboch.“ Sadla si, pretože už nevládala dlhšie stáť na nohách. Príliš ju ťažil ten nával spomienok. „Tá neuveriteľná dovolenka na Islande, na ktorú si ma zobral. Tam sme počali nášho prvého syna a o pár rokov na dovolenke na Malorke vznikla naša dcérka.“ Jednej slanej slze sa nakoniec podarilo vykotúľať sa z oka a dopadla priamo na zem, ale aj napriek tomu sa stále neprestávala usmievať. „Naše deti sú dokonalé spojenie nás dvoch a nedala by som na ne dopustiť presne tak isto, ako aj na teba. Keď boli deti staršie, zobrali sme ich do aquaparku a odvtedy sme nič iné nepočúvali, len ako by sa tam radi vrátili, pamätáš? A tie naše Vianoce u vašich, ako mi zabehla kosť z kapra a museli sme ešte aj na štedrý deň bežať na pohotovosť? Deti odvtedy odmietali jesť ryby s kosťami. A či si pamätáš na to, keď sme išli k tvojej sesternici na návštevu? Deti sme nechali doma a synovi sme zakázali ísť so sestrou vonku, aby sa im nič nestalo. Po našom príchode sa nám hneď dcérka začala sťažovať, že aj napriek tomu, že sme to zakázali, išiel s ňou von. Začalo im pršať, tak ju zobral na ruky, aby boli skôr doma a v zákrute sa mu šmyklo a spadli spolu na zem, pričom si ona buchla hlavu o chodník. Presviedčal ju, aby nám nič nepovedala a hneď, ako mu to sľúbila, išiel s pokojným svedomím s ňou do paneláku. Ona dala zo zvedavosti prsty do pántov od dverí na výťahu a on jej ich tam privrzol, keďže netušil, že ich tam má.“ Zachichotala sa a v hlave sa jej premietol ten zážitok ako na zlatom podnose. Presne videla uplakanú tvár ich dcérky a previnilý pohľad synčeka. „Ako prvé sme sa strachovali o jej privrznuté pršteky, ale na to sme si predstavili celú situáciu a začali sa smiať.“ Hlavou sa jej rozozvučal zvuk jeho zvonivého hlasu, keď sa smial. Smiech tak čistý a úprimný by ju donútil sa doňho zamilovať znovu, aj po toľkých rokoch. „Toto si už pamätáš nebudeš, pretože to bol presne ten deň, ktorý sa stal tvoj osudný. Pár minút po tom, ako som prišla z práce, mi zazvonil mobil s tým, že si mal autonehodu a podľa lekárov si bol na mieste mŕtvy. Zamrazilo ma a od ľaku som pustila mobil na zem. Musela som si sadnúť, pretože sa mi v jednom momente zrútil celý náš svet pred očami. Ani si nevieš predstaviť, akú neuveriteľnú chuť som mala ísť na najbližší most a jednoducho skočiť. Nechať sa potom riekou unášať priamo k tebe. Dlho som sa vypytovala samej seba, že prečo práve ty. Prečo som to nemohla byť napríklad ja, ktorá by bola za volantom toho auta. Ale pochopila som. Ten hore si vybral teba, pretože aj na záhrade vždy odtrhneme ten najkrajší kvietok.“ Zavzlykala a namiesto jednej slzy jej teraz po tvári tiekol celý vodopád sĺz a dopadal priamo na jeho hrob. Schovala si tvár do rúk a potichu plakala. „Dnes by si mal krásne, okrúhle päťdesiate narodeniny. Veľmi ma mrzí, že namiesto oslavovania sme obaja tu. Pozdravujú ťa deti, ktoré, bohužiaľ, nemohli prísť osobne, keďže sú odcestovaní, veď vieš. Všetci veríme, že na nás dávaš veľký pozor a veľmi ťa ľúbime. Nemôžem sa dočkať, kedy budeme znovu spolu a budem si ťa môcť vystískať, láska moja.“ Utierala si slzy, ktoré však nešli zastaviť a z vrecka vytiahla kahanec a zápalky. Jedným šuchnutím zápalky o škrkátko, sa na zápalke vytvoril malý plamienok a hneď ho priložila ku knôtu od kahanca. Ten sa rozhorel sýtym červenooranžovým plameňom a horel tak plynulo a pokojne, aký bol aj jeho život. Kahanec vložila do svietnika a bola by prisahala, že cítila niečiu ruku na pleci a hlas, ktorý tíško pošepkal jej meno do ucha. V zapätí sa rozfúkal veľký vietor, ktorý roztancoval aj plamienok na sviečke, no po ňom neostala behom sekundy ani pamiatka. Postavila sa zo zeme, darovala jeho hrobu posledný pohľad a odkráčala pomaly von z cintorína. Po ceste sa jej vyčaril na tvári úsmev, pretože znovu raz mohla pocítiť jeho prítomnosť.

[ » na začiatok « ]