Poviedka:
Pridaná: 23.2.2015, 13:41:17
Čítaná: 2432×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Dominika Slobodová, Sirius Black, Louis Prescott
Stručný dej: Dvanásť rokov potom, čo Siriusa zavreli do väzenia, Dominika dostane prístup k jeho zložkám...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

A mne sa baby, snívalo, že som túto časť dopísala, tak reku sny sa majú plniť, nie? =D

........................................................................

Počas troch nasledujúcich rokov sa moje manželstvo zmenilo. Nevedela som, čím to bolo, a dlho som sa hanbila sama pred sebou aj Louisom priznať, že som ho jednoducho prestala milovať. Následkom toho nastali v našom manželstve problémy, z ktorých som nevidela východisko a priniesli mnoho nedorozumení, ktoré som vyriešila iba tak, že sme sa rozviedli. Annie bývala so mnou a chodila na Rokfort o ročník nižšie ako Harry. Vídala som ho zriedkakedy, no od profesora Dumbledora som častokrát počula, aký je šikovný. Vždy ma však mátala spomienka na Siriusa a jeho uväznenie. Nevedela som o ňom nič, iba to, že je ešte stále nažive. Čím viac rokov ubehlo od smrti Lily a Jamesa, tým menej času som strávila premýšľaním nad ním, no o to viac sa mi v slabých chvíľach vracali zvláštne pochybnosti, ktorých pôvod som si nevedela vysvetliť. Čiastočnú pravdu som objavila až na začiatku letných prázdnin v roku 1993, keď sme s Annie a Louisom oslavovali jej dvanáste narodeniny. Louis mal na stole naskladaných kopu prípadov, a keď Annie odišla do záhrady zahrať si s kamarátmi metlobal, podal mi jednu zo zložiek.

„Mala by si si to prečítať,“ povedal obozretne.

„Čo je to?“

„Zložka Siriusa Blacka,“ odvetil a ja som mu strčila papiera späť do ruky. „Nechcem o tom nič vedieť.“

Louis pokrútil hlavou. „Ale chceš. Nemohol som ti to povedať, ale už uplynulo desať rokov a túto zložku ti môžem dať. Prečítaj si ju, Domi.“ Jeho tón bol naliehavý, možno viac, než chcel on sám. Nechápavo som naňho hľadela, bojujúc s rozštvrtenou túžbou zložku spáliť a prečítať si ju. Nakoniec som mu ju vzala z ruky a vložila ju do kabelky. „Ďakujem,“ usmiala som sa neisto. Potom mi čosi napadlo. „Ty si nemyslíš, že je nevinný, však?“ opýtala som sa zhrozene.

Louis sa uškrnul. „Nie, nie. Lenže ty si si nikdy nepriznala, že by mohol byť.“

Zamračene som si ho premerala. Obaja sme si sadli na gauč a až potom pokračoval. „Bol to tvoj najlepší priateľ. A tebe stačila jedna návšteva v Azkabane, aby si sa presvedčila, že je vinný. Nikdy si mi nepovedala, čo ti povedal. Ale pracoval som na prípadoch mnohých smrťožrútov, a videl som, ako matky, manželky a priateľky celé roky navštevovali svojich synov, manželov a priateľov v Azkabane. Niektoré mali ten dar, že ich milovali aj napriek tomu, čo urobili. A potom boli ďalšie, ktoré jednoducho neverili, že by boli schopní vraždiť. A ty si jednoducho pochybovala a potom zrazu nie. Ani raz si ho nespomenula. Ak by som bol chrapúň, povedal by som, že nám týmto rozbil manželstvo.“

Otvorila som ústa, že budem protestovať, ale on s vľúdnym úsmevom pokračoval ďalej. „Nie, bola to aj moja vina. Ale sám viem, ako si ho mala rada. Pracujem s ľuďmi a nikdy som nevidel takú reakciu, ako bola tá tvoja. Takže buď si strašne špeci, alebo psychopat. Alebo si jednoducho celé roky nechceš niečo priznať,“ dokončil a zadíval sa na mňa. Jeho pohľad bol taký prenikavý, že som musela sklopiť zrak. Mal pravdu. Bolo to zvláštne, ale potom, čo sme sa rozviedli, sme si rozumeli lepšie ako počas manželstva. Poznal ma dokonale a ja jeho tiež, a to z nás robilo extrémne úprimných a výborných priateľov.

„Podľa teba mi tieto spisy pomôžu rozhodnúť sa, či bol naozaj vinný?“

„Minimálne ti pomôžu túto vec uzavrieť,“ potľapkal ma po ruke položenej na pohovke a odišiel do záhrady za deckami. Zamračila som sa na fascikel a vložila ho do kabelky.

Trvalo tri dni, kým som sa odhodlala doňho pozrieť. Cez víkend, keď bola Annie u Louisa, som ho vybrala zo zásuvky v mojom nočnom stolíku a otvorila ho. Hneď na prvom pergamene so Siriusovými údajmi bola jeho fotka. Vystihovala ho v momente, kedy sa jeho osobnosť rozpadla – oči mu ešte žiarili mladosťou a drzosťou, nad ktorou som toľko krútila hlavou, a tvár mal strhanú a bledú, a po jeho úsmeve nebolo ani stopy. Akoby sa postupne menil na ducha. Na fotke sa striedavo bláznivo smial a neprítomne hľadel pred seba a ja som rýchlo pretočila pergamen, aby som sa pohľadu jeho očí vyhla. Spis bol tenký. Boli tam informácie o jeho rodičoch, o jeho priateľoch, jeho známych. Bola som tam spomenutá dokonca aj ja. Potom tam bola jeho krátka výpoveď, pozostávajúca z nesúvislých viet a množstva citosloviec a smiechu, posudky od Louisa, jeho kolegu, Fudgea a ženy menom Umbridgeová, ktorú som nepoznala. Najhrubší štós papierov bol popis mesta činu s fotkami. Nikdy som nemala rada krvavé scény, a bola som vďačná, že tieto fotky sú len čiernobiele. Miesto, na ktorom Sirius zabil Petera, bolo strašné. V strede ulice bol malý kráter a vedľa neho ležal jediný prst. Patril Peterovi. Prišlo mi nevoľno a zaklapla som fascikel, no ako u každého človeka, pohľad na násilie vo mne vzbudil zvedavosť a tak som sa po šálke čaju vrátila k spisu a prečítala som si jeho zvyšok. Hoci si Louis myslel, že mi to pomôže, bola som ešte viac zmätená. Večer som nevedela zaspať, a po veľmi dlhom čase som si vybavila Siriusove posledné slová: „Užívaj si svoj sladký život, než sa skončí.“ Ich sila akoby rokmi vyhasla, ale pohľad Siriusových očí som mala vpálený do duše naveky.

Podozrenie vo mne skrslo až nasledujúce ráno, keď som sa pozrela do štvrtkového Proroka. Listovala som stranami bez toho, aby som sa sústredila na to, čo vidím, ale na dvanástej strane môj pohľad upútala fotka známej rodiny. Arthur Weasley, s ktorým som sa poznala z ministerstva, bol obklopený svojou rodinou, a stáli pred veľkou pyramídou v Gíze. Pri pohľade na ich veselé tváre som sa chtiac-nechtiac usmiala. S Arthurovými staršími chlapcami, Billom, Charliem a Percym som sa už stretla, a raz som bola aj u nich, keď sme s Arthurom museli spoločne pracovať na prípade zmiznutého mukla, ktorý sa náhodou objavil v stene stanice King's Cross a tvrdil, že ho vcucla. Jeho najmladší syn Ron odvtedy vyrástol. Na fotke hladkal potkana, ktorý mu ležal na ramene, a vtedy som si spomenula, že Percy kedysi dostal od otca potkana. Možno je to ten istý. Ale nemôže byť, potkany žijú maximálne štyri roky. Percyho by mal tak jedenásť, možno dvanásť rokov. A vtedy som si spomenula. Percyho potkanovi chýbal na nohe prst. Ani tento na fotke ho nemal, bolo to jasne viditeľné.

Chvíľu mi trvalo, kým mi to došlo. Potom ma to náhodné spojenie zasiahlo ako Relacio a ja som vyletela zo stoličky a premiestnila sa rovno pred Louisov dom. Netrvalo mu dlho a vybavil, aby som ešte v ten deň išla do Azkabanu. Mala som so sebou iba prútik a výtlačok štvrtkového Proroka, a odhodlanie zistiť pravdu. Iste, bola tu aj možnosť, že Prašivec a Peter neboli tá istá osoba, ale bolo to nepravdepodobné. Tiež mi nesedelo, prečo by sa Peter schovával dvanásť rokov, keď Siriusovi unikol a ten bol teraz vo väzení. A práve to mi prišlo podozrivé.

Jedna časť môjho ja dúfala, že došlo k nejakému omylu, ktorý Sirius nepoprel ani raz z dôvodov, ktorým som vtedy nerozumela.

Azkaban sa vôbec nezmenil, a ja som dúfala, že Siriusa nájdem aspoň trošku pri zmysloch, hoci podľa toho, ako vyzeral po pol roku svojho pobytu medzi dementormi, zrejme už úplne prišiel o rozum. Tentoraz nesedel v kúte, ale pri mreži a hlavu mal opretú tak, že hľadel priamo cez ne na mňa.

„No ja sa tuším zbláznim!“ zvolal vysokým, piskľavým hlasom. „Slobodová ma prišla pozrieť! Hahá!“

Bolo to zvláštne, no necítila som voči nemu odpor, a ani strach. Iba ľútosť. Strašnú ľútosť, ktorá mi zvierala srdce a vyvolala mi v očiach slzy pri spomienke na to, aký bol Sirius kedysi plný života. Jeho tvár bola vychudnutá, lícne kosti mu vystupovali pod bielou pokožkou a jeho čierne oči sa leskli šialenosťou, nešťastím a rokmi mučivej duševnej bolesti. Podišla som až k mreži a kľakla som si oproti nemu. Sirius mlčal, pozoroval ma, a keď sa naše oči stretli, na chvíľu sa usmial tak ako kedysi.

„Pri Merlinovej brade, Dominika, zabudol som, aká si krásna.“ Čakala som všeličo, ale toto nie. Uvedomila som si však, že za tých dvanásť rokov veľa ľudí nevidel a moja tvár musela byť prvá vľúdna, ktorú po rokoch videl zblízka.

„Ďakujem,“ uškrnula som sa. „Prišla som, aby som sa ťa niečo spýtala,“ prešla som rovnako v veci. Napriek mojej ľútosti som potrebovala poznať pravdu.

„Hej? A čo?“ kývol hlavou opovážlivo.

„Vieš, čo našli ako jediné z Petera po tom, čo si ho zabil?“

Siriusovo obočie vyskočilo hore. „Samozrejme že viem! Prst, maličký prstíček, prst, jeho malíček!“ Znova sa zasmial a mnou myklo.

Prikývla som. „A je možné, že nezomrel?“

Siriusovove zreničky sa rozšírili, celé telo sa mu naplo a vzpriamil sa na kolenách. „Ako že nezomrel? Ale on zomrel, áno, áno, zomrel. Nič z neho nezostalo, nič, nič, nič!“ Nebol to však bláznivý tón, akým hovoril pred chvíľou. Bola to úvaha, ktorú si hovoril sám pre seba, zmätene premýšľal a potom na mňa vybrechol: „Ako to myslíš?“

„Dnes ráno som v Prorokovi videla túto fotku.“ Podala som mu cez mreže noviny otočené na stranu s fotkou Weasleyovcov a on ich schmatol. Jeho výraz sa v priebehu sekundy zmenil. Zmätenie nahradil hnev, obrovský hnev, a zrazu zúrivo zreval, stískajúc noviny kostnatými prstami. „Nie! To nie je možné! Ten malý prašivý potkan žije! Ten hnusný, odporný zradca žije!“

Sledovala som túto scénu so strachom a keď sa na mňa Sirius znova pozrel, v jeho očiach nebolo ani stopy po bláznivosti. Bola v nich iba prosba a nevysloviteľný hnev, ktorý sa mu teraz sústredil do rúk, ktorými držal Proroka.

„Dominika, musíš mi pomôcť!“ zvolal šeptom a natisol sa na mreže. „Prosím ťa, pomôž mi utiecť odtiaľto. Musím ho nájsť. Musím ho zabiť!“

Nechápavo som pokrútila hlavou. Vo svojom vnútri som bola rozhodnutá. Nevedela som, ako znie pravda, ale intuícia mi nahovárala, že karta bola po celý čas obrátená a že Sirius nebol ten, kto tu mal byť uväznený. No musela som mať dôkaz, než čokoľvek podniknem. „Prečo si nazval Petera zradcom?“

Sirius zvraštil čelo ako vždy, keď prezradil niečo, čo nemal a zvesil hlavu. „To by si nemala vedieť. Mohlo by ťa to ohroziť.“

„Prestaň, Black,“ zahriakla som ho tvrdým hlasom a posunula sa po podlahe až k mreži. Sirius ku mne zdvihol pohľad a zasmial sa, potom sa mi v očiach objavili slzy a pokrútil hlavou. „Ešte stále si to najbystrejšie dievča, aké poznám.“

„No, veľa si ich tu asi nestretol,“ odvetila som s úškrnom. „Takže?“ vyzvala som ho kývnutím hlavy.

„Poviem ti to, lebo inak neodídeš. Ale zatiaľ to nesmieš nikomu prezradiť. Ani Louisovi, dobre?“ Rýchlo som prikývla. „Ja som nebol strážcom tajomstva Potterovcov. Stal sa ním Peter. Navrhol som ho namiesto seba, na poslednú chvíľu. On ich zradil, Dominika. Ten zbabelý, hnusný potkan pracoval pre Voldemorta a prijal môj návrh.“

Cítila som, ako sa moja tvár zvraštila v snahe potlačiť plač, ale nešlo to. Z oka sa mi vykotúľala slza a hľadiac Siriusovi do očí som k nemu natiahla ruku a obmotala som si prsty okolo jeho dlane držiacej mrežu. Nepotrebovala som žiadne ďalšie dôkazy, a náhle ma zavalili výčitky svedomia, že som sa pred dvanástimi rokmi viac nevypytovala. Že som sa nechala tak ľahko odplašiť. Vzápätí som však cez ne pocítila aj množstvo vďaky.

„Vedel si, že ma odoženieš tak ľahko?“ opýtala som sa ho, keď som si utrela slzy.

Sirius sa smutne pousmial. „Dúfal som v to. Tvoja viera v moju nevinu bola naštrbená. Stačilo do tej štrbiny strčiť nôž a zapáčiť. Našťastie to išlo ľahko. Mrzí ma, že som na to použil Annie.“ Pozrel zahanbene do zeme.

„To nič. Som ti vďačná. Ostal si tým priateľom, ktorého som mala vždy rada,“ upokojovala som a aj druhou rukou som ho chytila okolo tej jeho.

„Ako sa má? Musí byť už veľká,“ opýtal sa náhle a v hlase mu znel rokmi potláčaný záujem.

„Nevieš si predstaviť. Je celá po mne. Preto sa veľakrát hádame. Ale nevymenila by som ju za nič na svete. Tento víkend je u Louisa, akurát v piatok mala narodeniny,“ rozhovorila som sa šťastne a sledovala, ako Siriusov zvädnutý výraz naberá trošku života a farby. „A má rada metlobal. Chce sa uchádzať o miesto odrážačky v bystrohlavskom družstve.“

Sirius zachrípnuto zahvízdal. „V Bystrohlave? To asi zdedila po otcovi, že?“

„Ty si hnusný,“ zavrčala som pobavene. „Áno, zrejme áno. Po mne je tvrdohlavá.“

„A čo Louis? Pri procese sa snažil skrátiť môj pobyt v Azkabane, ale dôkazy boli nezvratné. Raz by som sa mu za to rád poďakoval.“

„Viem. Aj budeš môcť, keď sa odtiaľto dostaneš.“ Keď som to vyslovila, uvedomila som si, aké ťažké bude dosiahnuť to. Siriusova tvár odrazila moje pocity a chvíľu sme mlčali.

„Ako ti pomôžem?“ opýtala som sa nakoniec. „Louis by mohol zaťahať za nitky, porozprávať sa s niekoľkými kolegami. Neviem, či to bude dosť na obnovenie procesu, ale...“

„Dominika,“ zastavil sa a chytil ma za ruku. „Vieš, že by to bolo márne.“ Vedela som to, no aj tak som chcela navrhnúť aspoň niečo, maličkú možnosť, ktorej by sa možno chopil, no žiadna neprichádzala do úvahy. Fudge bol ešte stále ministrom a príliš sa obával o svoje miesto, aby riskoval, že obnoví proces so slávnym prívržencom Lorda Voldemorta.

„Tak čo budeme robiť?“ spýtala som sa tichým hlasom, doslova prosiac o riešenie, hoci on sedel vnútri v cele a ja som bola voľná.

Sirius sa pousmial. „Nič, Dominika, nič. Prežil som to tu doteraz, a prežijem to aj naďalej. Možno sa naskytne príležitosť dostať ma odtiaľto. Ale zatiaľ nie.“ Hovoril to pokojne a vyrovnane, hoci ruku mi stískal tak veľmi, že mi začínala tŕpnuť. Nesúhlasne som si povzdychla, ale vedela som, že iná možnosť nie je. Napriek tomu sa mi od bezmocnosti chcelo plakať.

„A čo Pettigrew?“

Sirius sa prisunul bližšie k mreži. „Nesmieš nič urobiť, Dominika, dobre? Peter je nebezpečný, a hlavne prefíkaný. Nechcem, aby ti náhodou ublížil. Musíme počkať.“

„Na čo?“

„Na chvíľu, kedy budem môcť odtiaľto odísť a ľahko ho nájsť. Potom spácham vraždu, za ktorú som si odsedel dvanásť rokov. S radosťou sa sem potom vrátim, ale ten zradca nemôže ostať na slobode!“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Ty ho chceš zabiť?“

„A nezaslúži si to?“

Chcela som povedať nie, ale sama som odpoveď nepoznala. Bol to klamár, zradca a vrah. Nemal v sebe nijakú úctu, ani súdnosť, ani vernosť. Videla som, že Siriusa nepresvedčím. Tak som pokrčila ramenami a opýtala sa: „Zrejme nebudeš chcieť ani, aby som za tebou chodila, však?“

Sirius prikývol. „Možno je tvoja Annie napokon v Bytrohlave po tebe.“

„Hej, Triediaci klobúk sa sekol,“ odpinkla som mu, no znova som zvážnela a Sirius tiež. „Nie. Tu v Azkabane sa to hýri smrťožrútmi. Nechcem, aby ťa tu niektorý zahliadol.“

Chápavo som prikývla. „Tak čo mám urobiť?“

Sirius so smiechom pokrútil hlavou. „Zatiaľ nič. Čakaj a ži svoj život tak, ako predtým. Poznáš pravdu, a to je pre mňa to najdôležitejšie.“ V očiach sa mu zaleskli slzy vďaky.

„Nejako si tu zmäkol,“ zabrdla som doňho a prisunula sa úplne k nemu, až sa naše nosy takmer dotýkali. „Nikdy nezabudnem, čím si si tu musel prejsť. Dostanem ťa von. Sľubujem.“

Sirius prikývol. „Ďakujem.“

Chvíľu sme ešte na seba hľadeli, a ja som si pri pohľade so Siriusových očí uvedomila, ako dospel. Ešte aj keď ho sem zavreli, mal svoje frajerské maniere. Teraz prekypoval skromnosťou a vďakou a ja som konečne navonok videla to, o čom som vedela, že v ňom existuje, no okolitému svetu to neukazoval. „Dávaj si na seba pozor,“ zašepkal takmer nečujne.

„Aj ty,“ odvetila som a s ťažkým preglgnutím vstala.

Ako rýchlo som opúšťala Azkaban pred dvanástimi rokmi, tak neochotne som to robila teraz. Cítila som na chrbte Siriusov pohľad a cítila som silné nutkanie otočiť sa a rozbehnúť sa k nemu, objať ho a nejakým spôsobom ho odtiaľto dostať. No musela som ešte počkať, a čakala som ďalšie dva roky, kým som sa so Siriusom opäť videla a mohla mu povedať o všetkom, čo som si po svojej návšteve uvedomila.

[ » na začiatok « ]