Poviedka:
Pridaná: 17.2.2015, 13:48:19
Čítaná: 2553×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, June Evansová
Stručný dej: Rozchod Seva a June zo Sevovho pohľadu

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Zahľadel som sa na dvere do mojej kancelárie a prinútil sa sústrediť sa. Nesmel som sa prezradiť, ani brvou, ani myknutím úst, ani gestom. A hlavne nie pocitmi. Pri nej som sa ich naučil ukazovať. Bola jediná, pri ktorej som mohol slobodne cítiť a premýšľať, a to ma desilo. Dnešný večer musel byť vierohodný. Musela mi uveriť, že ju neľúbim, hoci už len mne samému tá myšlienka prišla absurdná. Koho iného by som mohol ľúbiť, ak nie ju?

Na chodbe som počul jej kroky a tá trpkosť, ktorú som v sebe roky dusil sa začala vracať.

Načo som si s ňou začínal, keď som vedel, že je to márne? Prečo som jej vôbec dovolil, aby sa ku mne priblížila?

Lebo som bol sebec, ako vždy. Uveril som rozprávke, že môžem dostať druhú šancu a náhodou mi ju poskytla práve June. Koniec koncov, kto iný? Ako jediná mala výčitky svedomia, že ma podozrievala z pokusu ukradnúť Kameň mudrcov. Už vtedy bola húževnatá. Nieže by som ju mal rád, ale jej matka bola milá, a zdravila sa mi aj potom, čo sme sa s Lily odcudzili.

Do pekla, keby som len vedel, že to takto skončí, nezačal by som si s ňou. Alebo áno? Pri nej som stráca hlavu už odvtedy, čo mi povedala, že mi na nikom nezáleží. Vtedy mi ten výstup prišiel hysterický, ale mala pravdu. Bez toho, aby som jej zo seba čokoľvek odhalil, presne ma odhadla. Možno aj preto mi bolo ťažko ovládať sa v jej prítomnosti. Všetok ten cirkus, čo mi narobila na hodinách... Vytáčala ma do nepríčetnosti tým, ako vedela, na čo myslím.

Už sa to nemohlo stať. Dnešok musí byť presvedčivý. Bude to definitívny koniec.

Vošla do dverí s úsmevom na tvári. Bože, ten úsmev. Jediná chvíľa, keď som ho dokázal vytlačiť z mysle bola vtedy, keď som bol v prítomnosti Temného pána, aby som ju chránil.

Tvár som však zachoval strnulú a udržiaval som oklumenciu. Sadla si oproti mne, čakajúc, kým opravím písomky. Ktovie prečo, vzala si so sebou aj tú prekliatu ružu.

Preškrtol som celý odsek práce bez toho, aby som ho prečítal a zdvihol som hlavu. Naklonila sa ku mne, aby ma pobozkala a ja som meravou rukou zdvihol prst a povedal: „Musíme sa porozprávať.“

Zbadala, že sa niečo stalo. Samozrejme. Vždy to vedela.

Nenávidel som sa za to, čo som jej potom povedal. Tie slová ma pálili na jazyku ako jed baziliska.

Jej tvár bola vždy čitateľná, aj pre tých, čo ju dobre nepoznali. Na chvíľu sa jej v očiach zablesol strach, potom ho nahradil šok a napokon sa tónom nižším, než hovorila obyčajne, opýtala: „Ako to myslíš?“

Mal som nutkanie vstúpiť jej do hlavy, vedieť, čo si presne myslí, a jedna moja hlúpa časť dúfala, že mi neuverí, no ona čakala na ďalšie vysvetlenie. Vedel som, že k nemu dôjde. Nikdy nenechala veci nedokončené.

„Tak, ako som povedal.“

Zacítil som, ako sa pokúša do mňa vcítiť a stálo ma všetku vôľu zabrániť jej v tom. Na chvíľu sa vo mne ozvala nádej. Možno sa jej to podarí bez môjho vedomia. No bol som dosť príliš silný.

Nasledujúce sekundy sa mi zliali dokopy a doteraz sú pre mňa iba jednou veľkou škaredou masou, ktorú neviem rozdeliť na menšie kúsky. Čím viac ona plakala a dožadovala sa vysvetlenia, tým viac som sa musel snažiť, aby som sa držal Albusovho plánu. Musel som ju od seba odohnať. A tak som použil to, o čom som vedel, že zaberie.

„Chcel som ťa vyskúšať.“ Mal som dojem, že toto bude stačiť, no ako vždy, ona mi tú ranu dvojnásobne vrátila, keď odcitovala svojho vlastného otca: „A sklamala som, však?“

Mal som pocit, akoby na mňa Potter znova použil jedno zo svojich trápnych zaklínadiel. „Na plnej čiare.“ Pokračoval som v rozprávaní, aby som zakryl odpor k tomu, čo som práve urobil.

Povedal som jej všetko, čo som potreboval, aby vedela, tónom, na ktorý u mňa bola zvyknutá po celé tie roky, a slovami, ktoré ju ranili najviac. Dúfal som, že odíde, no ona tam len stála ako soľný stĺp. Ako vždy, keď sa so mnou niečo dialo.

Musel som siahnuť na dno svojej ľahostajnosti, aby som ju zasiahol na to najcitlivejšie miesto.

Tú facku, čo mi dala, som si zaslúžil. Aj tú ďalšiu, ktorú iba chcela.

To, s akou nenávisťou sa na mňa hľadela, sa ma dotklo než čokoľvek predtým. Tá žena mi dala to, čo som ja nikdy nebol schopný dať Lily. Poskytla mi druhú šancu.

Nikdy som si nemyslel, že by sa mi mohla dostať. Bože, tak veľmi som ju ľúbil. A ešte stále ľúbim. Už keď som ju prvýkrát pobozkal, vedel som, že už pre mňa nebude existovať nijaká iná.

Zdá sa, že protiklady sa naozaj priťahujú. Svojou láskavosťou, chápavosťou a obrovskou schopnosťou odpúšťať sa vyrovnala všetkému krutému, čo vo mne celé tie roky žilo. Bola mojím novým začiatkom a ak mal nastať môj koniec, bude ním ona.

[ » na začiatok « ]