Kapitola:
Pridaná: 24.1.2015, 18:27:20
Čítaná: 2117×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, James, Remus, Sirius, Pettigrew, Tom Riddle, June Snapová, Severus Snape
Stručný dej: Spomienky na Sheillu Potterovú, ktoré zanechal Dumbledore June.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Jamesová prvá

„June?“

Severusov drsný hlas sa k nej niesol od veľkej skrine stojacej v rohu Núdzovej miestnosti. June unavene sedela v kresle a premýšľala, či pani Weasleyová s Ginny, Ronom, Hermionou a Harrym zvládajú malé dvojičky. Bolo to prvýkrát, čo ich so Severusom nechali samé a June sa striedavo tešila a mala aj obavy. Celých šesť mesiacov sa od nich nepohla, a ak aj áno, staral sa o nich Severus. Teraz však boli na míle ďaleko a hoci by sa stačilo hop-šup práškom premiestniť do Brlohu, June niekoľkokrát za deň bojovala so silným nutkaním „odskočiť“ si za nimi, pozrieť sa, či sa majú dobre.

Keď ju Severus zavolal, vstala z kresla a otočila sa jeho smerom. Takmer rok po Bitke o Rokfort si konečne našli čas a odhodlanie prezrieť si Dumbledorove veci, ktoré Severus narýchlo skryl v Núdzovej miestnosti, aby sa k nim smrťožrúti nedostali. Voldemortovi povedal, že ich zničil, a ten bol spokojný. Nikdy sa nezaujímal o osobné veci Albusa Dumbledora.

„Čo si našiel?“ dobehla k nemu a pozrela sa na vysokú sklenenú fľašu naplnenú striebornou parou s ligotajúcim sa nápisom „Pre June.“

„Vieš, čo to je?“ spýtal sa Severus zamračene.

June pokrčila plecami. „Spomienky.“

Severus podráždene cnkol ako vždy, keď ho podpichovala takýmito hlúpymi odpoveďami, hoci presne vedela, čo svojou otázkou myslí.

„Neviem, na čo,“ dodala. „Možno tie, ktoré sa nezmestili do pyramídy.“

Severusov pohľad klesol na jej krk, na ktorom visela zlatistá pyramídka od Dumbledora. Teraz bola prázdna, a June dúfala, že raz bude môcť do nej svojim deťom vložiť nejaké spomienky z ich detstva, na ktoré si nebudú pamätať.

„Chceš si ich pozrieť? Mysľomisa je stále v riaditeľni,“ navrhol Severus.

June sa váhavo obzrela okolo seba. Bolo popoludnie, a hoci v lete boli dni dlhšie, rada by skončila ešte pred západom slnka. Ešte stále im ostávalo prezrieť dve skrine.

„Ja to tu poupratujem,“ ubezpečil ju Severus bez toho, aby jej čítal myšlienky. Stačilo mu vidieť jej tvár a vedel, na čo myslí.

June sa vďačne usmiala, pobozkala ho a so spomienkami v ruke vybehla von. Bol víkend, a Minerva bola zrejme v Rokville, rovnako ako väčšina študentov, a tak mala June riaditeľňu iba pre seba. Povedala kamennej oblude heslo („Fera Verto“) a vybehla po schodoch hore.

Odkedy zomrel Dumbledore a Severus sa vrátil k učeniu, riaditeľňa sa zmenila. Teraz pôsobila útulnejšie, no zároveň prísnejšie, akoby každý kváder kameňa v stene hovoril: „Ak porušíte pravidlá, strhneme vám body“. Keď si to June predstavila, táto veta jej v hlave rezonovala Minerviným hlasom a musela sa zasmiať.

Mysľomisa svoju pozíciu však nezmenila. Stále stála na stole pri okne, a keď sa do nej June pozrela, videla striebornú hmlu ustupujúcu k okrajom, vytvárajúcu priestor pre nové spomienky. Dúfajúc, že ju v Mysľomisi nečaká nič zlé, otvorila fľašu a vyliala do nej všetky spomienky. Potom sa nad ňu naklonila a ponorila sa do hlbokej hmly.

Keď dopadla na tvrdú drevenú podlahu, zdvihla hlavu a zbadala asi dvanásťročného chlapčeka, skade-ruka, skade-noha s hustými čiernymi vlasmi utekať dole po schodoch. Posmešne sa uškieral a v ruke držal niečo, čo vyzeralo ako prútik – bol však pokrivený a celý pokusaný, ako kedysi Junine brká, ktoré používala na skúškach. Chlapec posledné tri schody preskočil a dopadol na rovné nohy, mieriac si to ku vchodovým dverám.

„Vráť mi ho, ty trúba!“ Odhora schodov sa prirútilo malé čiernovlasé dievča, možno desaťročné a náhlilo sa za chlapcom.

„Nevrátim!“ odvetil chlapec a zastal s rukou na kľučke, mávajú prútikom vo vzduchu. „Aj tak by ti bol nanič, tento toho veľa nenačaruje. Ha!“

„Ani ten tvoj nie!“ odvetilo dievčatko a dobehlo k bratovi. June videla, že na krajíčku má slzy. „Vráť mi ho, prosím ťa,“ šeplo, hoci ešte stále držalo hlavu hrdo zdvihnutú hore.

June bol ten postoj známy. A vtedy si uvedomila, že sa díva na svoju mamu a na Jamesa, ako sa naťahujú u svojich rodičov.

James sa ešte chvíľu uškŕňal, no keď sa malej Sheille vykotúľala z oka veľká slza, pohľad mu znežnel, podal sestre prútik a s previnilým výrazom odišiel cez chodbu do obývačky. Sheillina tvár sa okamžite rozžiarila a veselo sa zasmiala. Rozbehla sa za bratom a skočila vedľa neho na pohovku.

„Sľúb mi, že keď sa tam niečo naučíš, cez leto to naučíš aj mňa,“ pípla jemným hláskom. June, ktorá ich nasledovala, veľmi pripomínala samú seba.

James prevrátil očami, ale na tvári mu žiaril veselý úsmev. „No dobre. Ale mimo školy nemôžem čarovať, takže to bude len akože,“ povedal so zdvihnutým prstom a Sheilla mu ho chytila. „No dobre. Tak ja si ich budem hovoriť a potom, keď prídem na Rokfort, už mi bude stačiť iba mávnuť prútikom!“ vyhlásila tónom, akoby bola vec vybavená a znova sa veselo zasmiala. James sa rozosmial.

„Jasné, že bude, veď si moja sestra,“ žmurkol na ňu a privinul si ju k sebe. June, ktorá si na oklumenciu natoľko zvykla, že dokázala teraz veci cítiť rovnako mierne, ako ostatní ľudia, aj napriek nej zacítila hlbokú lásku a náklonnosť, ktorú cítil James voči jej mame. Dojato sa usmiala – rovnakú náklonnosť často pociťovala zo strany Harryho, a znova bola presvedčená, že Voldemortovu krv mala v sebe iba omylom, a že srdcom, dušou i mysľou bola členkou Potterovskej rodiny.

Chvíľ takto sedeli v objatí a potom Sheilla zdvihla k bratovi oči a povedala: „Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne. Ale budeme si posielať listy, uvidíš,“ sľúbil jej.

„Dobre. Každý deň?“

„Každý deň, ráno, obed aj večer.“

„Aj cez víkendy?“

„Aj cez víkendy.“

„Aj keď sa bude hrať metlobal?“

„Jasné, všetko ti podrobne popíšem!“

„Super!“ Sheilla pritisla Jamesovi na líce bozk a ten ju postrapatil po vlasoch.

Spomienka sa rozplynula a June sa na chvíľu ocitla v čiernom prázdne. S údivom si uvedomila, že Dumbledore jej zanechal spomienky na jej mamu. Všetky jej spomienky videla kedysi dávno, ešte vo štvrtom ročníku pred Vianočným plesom, keď zistila úplnú pravdu o tom, ako sa jej aféra s Voldemortom odohrala. Táto však medzi nimi nebola, a ona sa s malou dušičkou a so stiahnutým hrdlom ponorila do ďalšej spomienky.

[ » na začiatok « ]