Kapitola:
Pridaná: 10.8.2014, 16:05:51
Čítaná: 3921×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lukáš, Jana, Lenka a iné
Stručný dej: Prečítajte a uvidíte :) (komentár by potešil, či pokračovať ďalej) Na vlastné RIZIKO!!! 15+

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Podnik 3 » Prvý bozk 4 » Po polnoci 5 » Nákupy 6 » Danny 7 » Lukáš 8 » Oslava 9 » Oslava 2

Pár týždňov po tragickej udalosti sme sedeli ja, Lukáš a moja mama v maminej kuchyni a rozprávali sa o budúcnosti a zmenách, ktoré mňa a ju čakajú.

„Bude treba vybaviť veľa vecí,“ sťažovala sa nám a stále krútila hlavou. „Dúfam, že mi pomôžeš, Lenka. A verím, že si ťa Lukáš o pár mesiacov nevezme a neodídete bývať niekde inde. Nemôžeš ma tu nechať s týmito starosťami po otcovej smrti samu.“

Lukáš pri zmienke o svadbe len prevrátil očami, ale moja mama ho nevidela. Prečo som to musela vidieť ja?

„Určite si ma tak skoro nevezme, mami. Veď chodíme spolu len pár mesiacov,“ povedala som a stisla som jej ruku.

„To nemôžeš nikdy vedieť!“ nedala sa odradiť mama. „V tejto dobe sa ľudia berú po pol roku, aj skôr. Však, keď ste zaľúbení, nie je to problém.“

„Skôr by som povedal, že sa v tejto dobe ľudia vôbec nechcú sobášiť. Rozvod ich veľmi straší,“ prehovoril Lukáš a ja som na neho zmätene pozrela.

Vždy som dúfala, že jedného dňa pôjdem uličkou v kostole alebo na úrade a uzatvorím zväzok s niekým koho milujem. Keďže bol Lukáš môj prvý vážny posteľný priateľ, dúfala som, že to raz bude on, kto skončí so mnou pred oltárom.

„Chceš tým niečo povedať?“ spýtala som smutne, ale on len pokrútil hlavou a viac pred mojou mamou nechcel povedať.

Keď sme sa lúčili pred bytovkou, v ktorej som ešte s mamou bývala, nadhodila som tému svadby a toho, že nevyzeral veľmi nadšený.

„Lenka, fakt sa nepotrebujem viazať. Nikdy som na také veci nemyslel a nedúfaj, že si ťa niekedy vezmem. Bývať spolu môžeme, možno raz aj budeme mať rodinu, ale svadba je pre mňa niečo nemysliteľné. Prečo to musíme urobiť? Len za to, že to robia ostatní?“ spýtal sa ma rozčertene a ja som nebola schopná jedného slova.

„Len som si myslela, že raz...“ Nebola som schopná dokončiť vetu a snažila som sa nerozplakať.

Lukáš pristúpil ku mne a vtisol mi bozk na pery. „Nerozmýšľaj nad takými vecami a staraj sa teraz o mamu.“

Spomienka, ktorá by prebehla hlavou ma veľmi mätie a prekvapene pozerám na Lukášovu krabičku v ruke a jeho úsmev na perách. Nechápem, prečo zmenil názor a požiadal ma o ruku, keď to predtým nikdy nechcel urobiť. Som úplne zmätená, a keď zbadám, že sa k nám blížia Daniel s Janou, netuším, čo robiť.

Lukáš na mňa pozerá a čaká, ale všimne si, že sa pozerám cez jeho plece. Obzrie sa a uvidí, kto ku nám ide.

„Čo tu robíte?“ spýta sa Jana s úsmevom a chytí Daniela za ruku. Tento pohyb mnou otrasie a rýchlo pozriem niekde inde.

„Čo tu robíte vy?“ spýta sa Lukáš, ale už sa neusmieva. „Myslel som, že ste si chceli zatancovať.“

„Na chvíľu prestali hrať, tak sme sa rozhodli, že sa nadýchame čerstvého vzduchu,“ ozve sa Daniel a usmeje sa na nás. Alebo skôr na mňa.

„Čo to máš v ruke?“ nedá sa odradiť Jana.

Lukáš prestúpi z nohy na nohu a nakoniec sa prizná. „Prsteň pre Lenku. Chcel by som sa s ňou oženiť.“

Jana vypúli oči a pozerá na nás s ešte väčším prekvapením ako som ja pozerala na Lukáša. Zdá sa mi viac ako šokovaná a dokonca pustila Danielovi ruku. Zato Daniel len stojí a má smutný úsmev na perách. To mi fakt nepomáha. Avšak uvedomím si, že on a Jana budú mať k sebe o chvíľu ešte bližšie, než doteraz, pretože ona sa ho len tak nevzdá. A tak sa narýchlo rozhodnem.

Otočím Lukáša k sebe a pokývam hlavou. „Áno, vezmem si ťa.“ Dokonca sa usmejem a hodím sa mu do náručia, pričom zabudnem, že máme v rukách drinky a nechtiac ich skoro celé vylejeme. Väčšia časť skončí na mojich šatách a môžem si len blahoželať, že som si vybrala čiernu farbu a nie sú napríklad žlté.

Vidím, že Lukáš chce poznamenať niečo drzé, ale rýchlo si zahryzne do jazyka, čo u neho nie je časté. „Choď sa utrieť a potom sa vráť. Bude ťa u mňa čakať prsteň,“ povie mi a postrčí ma smerom k domu. Smerom k Danielovi sa nepozerám, pretože sa bojím vidieť jeho reakciu na moje áno. radšej zdrapím Janu za ruku a spolu sa vyberieme na záchody.

„Neverím, že to urobil,“ povie Jana cestou a neveriacky krúti hlavou. „Pamätám si, keď som sa ho pred polrokom pýtala, či si ťa niekedy vezme a povedal, že nie.“

„Ja tomu nechápem tiež.“ Rýchlo sa tlačíme pomedzi ľudí, aby mi tie drinky nevsiakli do šiat viac, než by som chcela. O pár sekúnd si uvedomím, čo sa Jana Lukáša vlastne pýtala a nedá mi to. „Prečo si sa ho to pýtala?“

„Chcela som vedieť kam váš vzťah smeruje,“ odpovie a mykne plecom. „Preto som ti povedala, že ak ti nespraví dieťa on, môžeš hľadať nový genetický materiál. Avšak teraz, keď si povedala áno, bude to už ťažšie.“

„Dieťa mi v týchto situáciách celkovo vyšumelo z hlavy,“ priznám, keď nájdeme záchody, v ktorých sa našťastie nik nenachádza.

„Akých situáciách? Myslíš to porezanie bezdomovcom a problémy s Dannym?“ spýta sa Jana a pozrie sa na seba do zrkadla.

„Uhm, tak nejako,“ prisvedčím nepresvedčivo a v hlave sa mi zobrazí aj obraz Daniela. Do čerta!

Z kohútika na umývadle si pustím vodu a snažím sa zachrániť, čo sa dá. Nakoniec to vzdávam a len buchnem rukami o stenu. „Sú stratené!“

„Ale kdeže, doma si ich vyperieš a budú ako nové,“ povzbudzuje ma Jana a prikladá mi utierky na šaty, ktoré by mali aspoň kus vysať vodu. „Prečo si mu nepovedala hneď áno?“ pokračuje. „Mám pocit, že ho miluješ viac ako čokoľvek iné.“

Pohľad zapichnem do zrkadla. „No... ja...“ Neviem, čo povedať, pretože o Danielovi jej povedať nemôžem. Ale je to všetko pre Daniela?

„Porozmýšľaj, ja počkám,“ znova do mňa dobiedza.

Nakoniec niečo vymyslím, ale v celku je to aj pravda. „Vydieral ma trojkou. Ak nebude trojka, nebude dieťa.“

„Čože?“ spýta sa prekvapene Jana. „To si mi kedy chcela povedať? Mám ho ísť nakopať?“

Zasmejem sa a tentoraz ja pokrčím plecami. „Ako nič by na tom nebolo, možno by som sa na to dala, ale on ju chcel s tebou a vtedy, keď si bola zdrvená z Igora.“

Jana sa oprie o stenu a našpúli pery. „To nie je zlý nápad.“

„Jana!“ Buchnem ju do pleca a spolu sa zasmejeme. „Radšej mi povedz, čo sa dialo s Igorom. Odišiel stadeto so ženou ako víchor.“

Jana ani nepobadá, že som zmenila tému a rozhovorí sa. „Spomínaš si, že dotancovali?“ spýta sa ma, a keď prikývnem pokračuje. „Mierne som na neho mrkla, aby išiel za mnou na záchod. Určite si myslel, že som prehltla hanbu, ktorú mi urobil. Prišli sme na pánske záchody a tam som ho začala zvádzať. Rozprávala som mu, ako mi chýba, a že by som tu bola najradšej s ním a potom u mňa v byte. Mala si vidieť, aký bol vzrušený, keď som mu rozprávala, čo budeme v tom byte spolu robiť.“

„To si viem predstaviť,“ poviem a zasmejem sa. Avšak si uvedomím, že Jana je tu s Danielom a nemala by robiť žiadne pomsty.

„Vidíš môj červený rúž na perách?“ opýta sa ma a ja znova prikývnem. „Tak ten skončil na jeho penise a košeli. Samozrejme ten debil si to nevšimol. Dokonca som mu spravila cucflek.“

„On necítil, že mu robíš cucflek?“ spýtam sa prekvapene a taktiež sa opriem o stenu.

„Ten bol viac opitý ako triezvy, Lenka. Všetko vypálilo veľmi dobre. Odišla som zo záchodu, jeho tam nechala stáť a išla som jeho žene povedať, že som ho videla s jednou ženskou na toalete a že si to náramne užívali. Keď som s ňou prišla na záchod, stále tam stál s nohavicami dole a červený rúž svietil viac, než by mal.“ Jana sa s úsmevom presunie k umývadlu, z kabelky vyberie rúž a natrie si ním ústa, aby som jej opisu ešte viac uverila.

„Si rada?“ spýtam sa a mierne zdvihnem obočie.

„Samozrejme! Keď ho nemôžem mať ja, nebude ho mať ani tá jeho žena. Nech ho má radšej iná.“

Prisuniem sa k Jane a potľapkám ju po pleci. „Dosiahla si, čo si chcela,“ poviem a zasmejem sa. Ale nakoniec mám ďalšiu otázku na jazyku. „A čo Daniel?“ Jednoducho sa musím na neho opýtať. Čo ak sa on do nej zamiluje a ona ho iba zraní?

Jana sa na mňa pozriem a tiež sa usmeje. „Zatiaľ všetko v norme. Ani sme sa nepobozkali, ale myslím si, že je to na dobrej ceste.“

Nechápem, prečo ma Janin záujem o Daniela žere viac, než by mal. Do čerta! Mám Lukáša, ktorý ma požiadal o ruku. Daniel je nezadaný a môže si robiť, čo sa mu zachce. Stále nemôžem uveriť, že ho musel osud doniesť do života práve mne.

Potrasiem hlavou a snažím sa dotieravé myšlienky vytriasť preč. Smutne pozriem na moje šaty a viem, že dnes sa tu už dlhšie zdržať nemôžeme. „Nebudem chodiť pomedzi ľudí obliata,“ poviem Jane, ale tá len mávne rukou.

„Kto si to už len všimne? Aj tak na teba nemôže nik pozerať, keď si tu s Lukášom,“ dobiedza Jana ďalej a mám chuť jej jednu vraziť. Prečo mi musí pripomínať niečo, čo dávno viem?

„Fajn poďme späť,“ navrhnem a spolu sa vyberieme zo záchodu. Zrazu si uvedomím, že mi chýba kabelka. „Jani, choď za nimi, hneď prídem. Zabudla som si na umývadle kabelku.“ Jana kývne hlavou a už jej nie je.

Keď odchádzam zo záchoda na druhýkrát, zastaví ma pred ním nejaký chlap. Vyzerá tiež mierne opitý a dokonca mi rukami zahatí cestu.

„S dovolením,“ poviem a snažím sa jeho ruky otriasť, aby som mohla prejsť.

„Ale kamže krásavica? Čo keby sme sa kus pohrali?“ navrhuje mi nechutne a rukami sa ma snaží ohmatávať.

„Prestaňte, lebo zavolám priateľa,“ vyhrážam sa nepresvedčivo, čo si zrejme uvedomí aj on a za nič ma nechce pustiť. Vtlačí ma do chlapských záchodov a oprie o stenu. Mám pocit, ako keď na mňa útočil bezdomovec a ja som si nemohla poradiť.

Chlap s opitými modrými očami na mňa hľadí ako na zjavenie a cítiť z neho opitý dych. „Ale, no tak, holubička, ja ti neublížim, len mám chuť si zašpásovať.“

„Ale ja takú chuť nemám!“ skríknem a kopnem ho do kolena. To by som nebola ja, keby som si nevedela poradiť s jedným ožratým chlapom, ktorý našťastie nemá v ruke nôž. Ale on sa nevzdáva a chytí ma za ruky. Som fakt rada, že ma tá poranená ruka už nebolí.

„Toto si nemala!“ skríkne na oplátku on a chystá sa mi niečo urobiť. Ale jeho plány mu nevyjdú, pretože zo záchodovej kabínky vybehne Lukáš, ktorý bol očividne na záchode a zdrapí ho za ruku.

„Ty sa mojej snúbenice už v živote nedotkneš!“ Záchodom sa ozýva jeho hlas a opitý chlap je zrazu menší a hrbí sa. Lukáš si ho otočí k sebe a jednu mu vrazí do zubov, pričom sa ja radšej pozerám iným smerom. Nechcem vidieť na zemi krvi, ktorá určite tečie chlapovi z úst.

Lukáš ma rýchlo chytá za ruku a vedie zo záchodov preč. „Neublížil ti?“ spýta sa ma, keď sa pretláčame pomedzi ľudí. „Lebo ak áno, ešte sa vrátim a nedarujem mu to.“

„Neublížil,“ prisvedčím. Lukáš záchranár sa mi páči viac, než Lukáš žiarlivec, ktorý reaguje prehnane už len pri zmienke o nejakom mužovi.

Pri stole čakajú Jana s Danielom a o niečom sa v pokoji debatujú. Keď však Jana zbadá moje strapaté vlasy, začne sa smiať. „Vy ste si to na tých záchodoch rozdali, čo?“

„Veľmi vtipné,“ odsekne Lukáš a ja len pokrútim hlavou.

„Obťažoval ma tam jeden chlap, ale Lukáš ma v pravej chvíli zachránil.“ Janin úsmev sa premení na grimasu a Lukáš len krúti hlavou, čo znamená, že načo som im to hovorila.

„Nedáte si ešte niečo na pitie?“ spýta sa Daniel, ktorý sa snaží zakryť zdesenie, že ma znova niekto ohrozoval, a odľahčiť situáciu. „Čoskoro sa bude robiť zbierka na charitu,“ dodá.

„Ďakujeme, ale odchádzame,“ prehovorí Lukáš za nás oboch a ja neverím, že sa nezdržíme dlhšie.

„Ale, zlato, ja tu chcem ešte ostať. Predsa sa nenechám odradiť nejakým debilom.“ Lukáš ma nevníma a berie si bundu zo stoličky, z ktorej vyberá obálku s peniazmi a podáva ju Danielovi. „Toto daj charite za nás.“ Daniel prikývne a obálku vezme.

Pichnem do Lukáša prstom, aby som si vydobyla jeho pozornosť. „Lukáš!“

Otočí sa na mňa a tvári sa neprístupne. „Nezaujíma ma to, povedal som, že ideme preč. Mala by si súhlasiť s mojimi rozhodnutiami, keď súhlasíš, že sa za mňa vydáš.“

Otvorím ústa, ale nič z nich nevyjde. Smutne pozriem na Janu a na Daniela sa radšej ani nepozerám.

Lukáš mu podá ruku a rozlúči sa aj s Janou. „Som rád, že sme sa spoznali Daniel. Niekedy sa ozvi a zbehneme na pivo, huby alebo ryby. Určite si nájdem čas.“

Neveriacky počúvam, čo hovorí a nechce sa mi veriť, že by si za takú chvíľu našiel v Danielovi spriaznenú dušu. A dokonca si na neho nájde čas, keď na mňa, kvôli práci, čas nemá! Toto ma vážne vytočí a rovno sa otočím a odídem od stola preč. Mám chuť ísť domov pešo, ale tak skoro by som sa tam nedostala.

Lukáš ma dostihne a chytí ma za ruku. „Ešte máš u mňa darček, láska. A nebuď nahnevaná, zajtra skoro vstávam a nemohol som ťa tam nechať s nimi samú.“

Robím sa, že nepočujem a radšej idem k autu. Žiadny prsteň nechcem a rozmýšľam, že svoje áno, premením na nie.

Keď sedíme v aute, chytí ma za ruku a vytiahne prsteň z krabičky von. „Lenka, dovoľ mi ti ho dať.“

Pokrútim hlavou a zaťato pozerám von oknom. On sa môže tiež hocikedy zdúvať, tak sa môžem aj ja. „Dáš mi ho, keď sa budeš správať normálne.“

Lukáš sa oprie o sedadlo, prsteň vopchá späť do krabičky a naštartuje. „Ako chceš, milady, ale potom nečakaj ani ty niečo odo mňa.“

Doma sa vyzlečiem, šaty hodím do koša na bielizeň a umyjem sa. Lukáša si nevšímam a rovno si ľahnem do postele, kde premýšľam nad tým, ako som sa dala ovplyvniť tým, aby bola Jana aspoň raz šťastná, ak to s Danielom myslí vážne. Povedala som áno, kvôli sebe, Jane, Danielovi alebo Lukášovi? Alebo všetkým štyrom naraz? Už ani neviem, kde je sever.

Lukáš si tiež ľahne do postele a pritiahne si ma k sebe. „Prepáč, že som ti pokazil večer,“ povie potichu, že ho skoro nepočujem. „Vieš, že chcem pre teba len to najlepšie.“

Nie som si tým istá, preto radšej nič nehovorím. Ale to jeho prepáč ma veľmi poteší, pretože on sa ospravedlňuje veľmi málo, teda skoro nikdy. Len ak ma udrie v spánku lakťom do hlavy, a aj to sa musí pritom zobudiť, aby o tom vedel.

„Dobrú noc,“ zahlásim a na jeho reči nereagujem. Keby som mohla, tak sa od neho odtiahnem, lebo viem, že rýchlo nezaspím, keď je na mne nalepený. Avšak on sa istotne neposunie, takže mi ostáva vydržať v tejto polohe.

„Aj tebe, láska,“ odpovie a do pár minút leží ako zarezaný.

[ » na začiatok « ]