Poviedka:
Pridaná: 1.3.2014, 19:23:03
Čítaná: 4488×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: John, Hanna, Asriel
Stručný dej: Anjeli často padajú. Väčšinou na to majú pádny dôvod. (Ja som len tak... náhodou... zavítala. Reku... hádam sú tu ľudia, čo si ma pamätajú. A reku... vám ukážem, čo sa za tie roky zmenilo.)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Bola to tuhá zima. Jedna z tých, kedy sneží ešte aj vtedy, keď by nemalo ani pršať. Bezdomovci mrzli na uliciach, kým rodinky v domoch sa vyhrievali pri kozuboch, vtáky, ktoré inak hniezdia na kríkoch a vetvách, sa schovávajú v kmeňoch stromov a zvieratá sa zahrabávajú do nôr napriek tomu, že žijú vo vode. Zima vliezala pod nechty a zažierala sa tak hlboko a pevne, akoby už malo byť len samé leto a ona chcela prežiť. Kov pukal a ľad pokrýval celú krajinu.

Johnatan Biel sedel vo svojom jednoizbovom byte v Cardiffskom prístave, v kresle, jedinom, ktoré mal, a čítal jednu zo svojich vzácnych kníh. Bol to človek, ktorý radšej utratil peniaze za najstarší výtlačok nepoužiteľnej knihy anatómie, na ktorej sa mohol len smiať, ako na životne dôležité veci. Aj teraz mu v bruchu vyhrávala školská kapela, no vidina kúska syra a starého chleba, čo mu zostali v chladničke, ho nelákala natoľko, aby sa odpútal od štúdií Da Vinciho zápiskov. Na tento úlovok bol mimoriadne hrdý, stál ho polovicu výplaty a chvíľu to vyzeralo, že ju bude musieť ukradnúť. Našťastie sa majiteľ umúdril.

Johnatan bol doktor a napriek jeho povolaniu mu veľakrát vyčítali, že lieta hlavou v oblakoch. Vskutku bol pre praktický život nepoužiteľný a sám si to uvedomoval. Bol však váženým lekárom, ktorý svoju prácu vykonával svedomito a detailne. Za svoju nie krátku kariéru neurobil jedinú vážnu chybu a pod jeho rukami nikto nezomrel. Ako na chirurga mohol byť na seba právom hrdý.

Zvečerilo sa. Johnatan si to všimol, až keď ho oči začali bolieť od čítania v tme. Vzdychol, odložil knihu a pretrel si viečka. Bola zamračená noc, hviezdy ani mesiac nemohol vidieť. Vstal, otvoril okno, aby vpustil do zatuchnutej izby trochu vzduchu, a rozmýšľal, či to má pre dnešok zabaliť alebo zapnúť svetlo. Nech sa to zdá akokoľvek banálne, takéto otázky ho trápili bežne.

Nakoniec sa rozhodol pre šálku kávy a pokračovanie v čítaní. Deň na to bola sobota, ak ho nebudú potrebovať, ani nemusí do práce. Ešte potme postavil vodu na kávu a s nechuťou si uvedomil, že mu nezostalo nijaké mlieko. Kávu si preto presladil a dúfal, že ju do seba šupne rýchlo. Väčšinou tvorilo mlieko polku hrnčeka a bola to jediná vec, ktorá ho držala pri pití toho nápoja. Účel však svätí prostriedky.

Voda v konvici zovrela, ozvalo sa prasknutie západky a práve, keď sa po ňu natiahol, byt Johnatana Biela osvietila nebeská žiara.

Na sekundu si myslel, že v meste majú policajti zásah a jedno zo svetiel prešlo lúčom po jeho okne, ale žiara neodchádzala, naopak, silnela, a v jej strede sa vytvárala škvrna. Nadobúdala rozmer aj tvary, kým nevyzerala ako operená guľa s ľudskými nohami. Guľa sa zatriasla, biele perá dlhé ako Johnatanove predlaktia sa roztrepotali a odstúpili od seba. Krídla sa rozprestreli a ukázali ženské telo, zahalené len v jemných bielych šatách, akoby ušitých z oblačnej rosy. Dlhé vlasy spadali anjelovi na plecia vo vlnách a do bielych očí, prenikavých, až sa človek striasol.

"Budem potrebovať tvoju pomoc," povedal anjel vážnym, medovým hlasom, ktorým by mohol uspať dieťa tak dobre ako by mohol zabiť armádu.

"Moju pomoc?" zachrapčal Johnatan vystrašene.

"Priprav si všetky nástroje potrebné pre tvoju prácu."

A potom zmizla rovnako, ako sa zjavila - zvinula krídla okolo tela a v bielom záblesku odišla. Zostal po nej len silne nabitý vzduch a pár poletujúcich pierok, ktoré, keď sa dotkli podlahy, roztopili sa na hmlu. Parkety teraz vyzerali, akoby na ne niekto vylial čistiaci prostriedok.

Johnatanovi zo skrehnutých prstov vyletela kanvica, na zemi sa jej poklop prudko roztvoril, až skoro pánty povolili, a vriaca voda zmyla ilúziu neba na zemi. John chvíľu stál ako obarený, potom sa pomaly zohol, zobral prázdnu kanvicu do ruky, nevnímajúc jej horúcu rúčku, a hodil ju do dresu.

"Už nikdy nevyslovím slovo svätý. Ani v myšlienkach."

Poznáte to – raz za pár horúcich letných dní sa vzduch prehreje natoľko, že ani v noci sa neprestávate potiť, ovzdušie je dusné ako pod pokrievkou vysokotlakového hrnca a človek má chuť celý deň stráviť v studenej sprche.

V dni ako tieto bol Johnatan Biel rád, že má svoj malý domček na okraji mesta, kde poctivý kameň udržiaval príjemný chládok a mraznička dodávala nekonečné dávky ľadu v kockách. Konečne si mohol niečo také dovoliť. Po rokoch šetrenia mal konečne solídny domov.

Bolo to hlavne preto, aký kariérny postup urobil – teraz, ako súkromný chirurg na klinike, dostával oveľa vyšší plat, ani nehovoriac o odmenách a súkromných daroch. Jeho život sa rapídne zlepšil a bol pre to na seba patrične hrdý.

Mal predzáhradku, na ktorej nedokázal vypestovať ani žihľavu, a do nej videl z presklenej obývačky, zariadenej len pár kusmi svojho starého nábytku. Jeho životný štýl sa nijako radikálne nezmenil - stále rád trávil večery vo svojom koženom odretom kresle s knihou v ruke, nepil kávu a zaspával na gauči.

Obloha nad Cardiffom žiarila hviezdami, z mesiaca ostal len tenučký rožok, na ktorom sa všetky jeho krátery blýskali ako praskliny na ľade.

Ťažké mračná naplnili oblohu, akoby mesiac bol magnetom, zhrčili sa nad mestom a zabránili hviezdnemu svitu prenikať na krajinu. Začalo pršať. Vzduch sa ochladzoval a ozvali sa prvé hromy. Blesky lietali oblohou v niekoľkosekundových intervaloch. Búrka zúrila priamo nad Východom Cardiffu.

Johnatan stál za presklenými dverami a sledoval zúriacu oblohu. Miloval búrky. Fascinovali ho, pretože sa vyznal vo fyzike a búrka bola čisto fyzikálne spôsobeným javom, ktorý však vyzeral ako čistá mágia. Predstavoval si všetku tú elektrinu, narážajúcu do seba, vybuchujúcu do stĺpov svetla. Inak nehmotná voda sa zrážala a na zem dopadali litre kvapiek.

Do najvyššej jablone v Johnovej záhrade udrel blesk. Zahrešil. Strom zostal preťatý napoly, čierny, zhorený na uhoľ, a jablká popadali okolo na spálenú trávu.

Prešlo pár minút a ďalší blesk udrel do zeme, až sa podlaha pod Johnovými nohami zatriasla. Dostal strach.

Len meter od poslednej vypálenej diery pristál ďalší elektrický výboj. A ďalší. Nad Johnovým domom sa usadilo oko búrky a jeho záhrada bola devastovaná jej zlosťou.

Johnatan v strachu ustupoval do stredu izby, neschopný myslieť. Vedel, že nad domom má hromozvod, ale prestával mu veriť. Boleli ho oči zo záplavy svetla.

Zrazu nastalo ticho. Blesky ustali. Dážď prestal. Tá náhla zmena Johna zhypnotizovala na mieste. Hľadel na záhradu a čakal, čo príde teraz.

Oblohu preťal najsilnejší blesk, aký kedy John videl, sprevádzaný hromovým dunením. Žiara bola taká silná, až musel privrieť oči. Keď ich otvoril, v záhrade mal kráter, z ktorého sa parilo ako z čerstvého koláča. Opäť sa spustil dážď, silnejší ako predtým.

John čakal. Oblaky sa roztrúsili po oblohe tak rýchlo, ako sa spojili, a opäť zasvietil mesiac. Pršalo čoraz menej. Búrka skončila.

Bol by šiel spať. Možno by zavolal kolegovi, či bola búrka taká silná aj u neho. Lenže zvedavosť ho tiahla na záhradu, prezrieť si kráter zblízka. Odsunul sklené dvere a vystúpil do mokrej hliny. Tráva zostala len v pár trsoch, zhnednutá a očadená, zem bola rozrýpaná, ťažko sa v nej kráčalo. Na okraji krátera bolo také teplo, že sa všetka voda vyparila a hlina sa drobila pod nohami. V domácich papučiach do nej vstúpil a nazrel do diery v zemi. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych.

V kráteri ležalo ženské telo – bledé, pofŕkané blatom, poskrúcané, ale zdalo sa, že nezlámané. Vlasy, zlepené a farbou neurčité, pokrývali chrbát, skrúcali sa medzi dvomi otvorenými ranami na lopatkách.

Neváhal ani sekundu. Zoskočil do horúcej diery a opatrne ženu zodvihol. Bola ľahučká. Privinul si ju na hruď a vyškriabal sa na vrch. Žena zreteľne dýchala.

Zašepkala. John sa k nej sklonil a snažil sa porozumieť.

„Odrezať,“ šepkala zničene. „Odrezať...“

Snažila sa dočiahnuť si na chrbát. John horúčkovito premýšľal. Mal by ju zaviesť do nemocnice, ale niečo mu hovorilo, že to nie je pre ňu správne miesto. Doma však nemal nijaké nástroje, a tak ju preniesol cez dom na ulicu a položil ju na zadné sedadlo malého Fordu, tak, aby sa jej nedrali rany.

O pár minút už niesol bezvládne telo so silnými známkami života do svojej ambulancie. Nemohol s ňou ísť do operačnej sály, pretože by sa musel zapísať a nevedel, ako by vysvetlil jej zranenia a ako sa k nemu dostala. Položil ju teda na svoj vyšetrovací stôl a po dôkladnej očiste rúk aj nástrojov sa pustil do práce.

Dievča bolo mladé, ale kosti malo tvrdé ako skala. Očistil jej rany a chcel ich zašiť, no v momente, kedy siahol po ihle, dievča sa zobudilo a uprelo na neho oči tak svetlé, že modrá sa v nich strácala.

„Odrezať,“ zaprosila tak ako predtým, keď ju našiel. „Aby bol... chrbát... rovný.“

Hlavu si položila na bok tak, aby videla všetko, čo robí. Jej oči ho znepokojovali. Potil sa, ale jeho vytrénované ruky sa ani raz nezatriasli. Dievča bolo apatické ako ostriež, nezľakla sa ani pílky na kosti, no sledovala všetko veľmi bystro. Pre Johnatana bolo ťažké to pochopiť. Aj ľudia pod čiastočnou anestézou alebo lokálnym umŕtvením, ktorých operoval pri vedomí, vyzerali vystrašene alebo mali oči zatiahnuté zasneným filtrom, cez ktorý skutočnosť nevnímali. Ona nemala v tele ani stopu po utlmujúcich látkach, a predsa ležala pokojne pri veciach, pri ktorých by iný odpadával. Rezal jej kosti a ona len unavene privierala oči.

Keď skončil, zafačoval jej chrbát. Biely obväz pokrýval jemný hrudník, ku ktorému sa začalo dievča tisnúť, akoby jej bola zima. John predpokladal, že dostáva zimnicu, vôbec sa tomu nedivil. Z jednej zo skríň vytiahol plachtu, zabalil ju do nej a odniesol ju do prázdnej pooperačky. Prikryl ju tenkou perinou a chvíľu zamyslene sledoval, ako zavŕtaná vo vankúši oddychuje.

Spoznal ju podľa očí. Bol to anjel, ktorý sa mu zjavil pred rokmi. Anjel mu padol do záhrady.

Johnatan nebol hlúpy. Neveril síce v Boha, ale keď sa mu na operačný stôl dostane nebeské stvorenie, nebude si nahovárať, že je to človek z experimentálneho chovu. Ako doktor vedel, že priebeh psychických chorôb je iný ako dve halucinácie v priebehu desiatich rokov. Bol racionálny človek. Keď mal dôkaz o nadprirodzenej existencii, veril v nadprirodzené veci.

Povedal si, že ísť domov je príliš nebezpečné, a tak sa zavrel vo svojej kancelárií a pustil sa do vypisovania papierov. Musel sa uchýliť aj ku svojej nenávidenej káve, pretože v tichu noci, kedy to málo ľudí, čo bolo v nemocnici, spalo, sa mu zatvárali oči. V automate si kúpil Coca-Colu a potom už nezaspal, aby keby chcel.

O šiestej ráno začala klinika žiť. V jeho kancelárií sa objavila jedna zo sestričiek. Bola to staršia žena, ktorú John volal Vyhúkaná. Mal obrovské, vypúlené oči a čierne vlasy jej elektrizovali v chumáčoch. Vždy pôsobila dojmom človeka udretého bleskom.

„Dobré ráno, pán doktor,“ zašušťala. Hlas mala sípavý a úsmev nervózny. „Prepáčte, že vás ruším, ale mali ste zasvietené ako jediný. Môžem sa vás opýtať, či viete niečo o tej slečne v pooperačnej izbe?“

„Áno,“ John sa postavil a snažil sa vyzerať autoritatívne. Pri tejto pokornej dáme mu to šlo dobre. „Bol to urgentný prípad.“

„A... môžem sa opýtať... máme od nej nejaké záznamy? Doklady? Mám jej vystaviť novú kartu alebo nájdem už existujúcu? Aké má zranenia? Ako sa mám o ňu starať?“

„Nepotrebuje starostlivosť, budú ju prevážať do jej nemocnice. V noci som ju našiel a doniesol ju, aby som jej zašil rany.“

„Nepotrebuje starostlivosť pred prevozom?“

„Nie, je v dobrom stave. Len ju nechajte vyspať, nebuďte ju na raňajky.“

Sestrička odišla s tichým zatvorením dverí. Johnatan skryl tvár do dlaní. Dúfal, že sa dievča skoro zobudí, ale netušil, či vôbec bude schopná pohybu. Obyčajný človek by potreboval najmenej týždeň na zotavenie sa natoľko, aby si mohol sadnúť, a na ležanie na chrbte by nemohol ani pomyslieť. Od anjela si sľuboval zmenu.

Chodil sa na ňu pozerať každú hodinu. Spala tvrdým spánkom až do večera, kedy ju našiel stáť – STÁŤ - pred zrkadlom.

Snažila sa odmotať si obväzy presiaknuté krvou. Pravdepodobne si roztrhala stehy, keď sa naťahovala rukami po chrbte.

„Zbláznili ste sa?“ vykríkol, keď ju uvidel. Otočila sa a pozrela na neho tými snehovými očami.

„Musím si na to vidieť,“ povedala pokojne, ale z hlasu jej sršala túžba.

„Ste slabá,“ snažil sa namietať.

„Som neprekonateľne silnejšia ako hociktorá ľudská bytosť,“ prerušila ho hryzavo.

Zmierene k nej pristúpil a uvoľnil biele pásy, zvierajúce jej celú hruď. Zostala úplne nahá – akoby si to ani neuvedomovala. Hneď sa otočila chrbtom k zrkadlu a prezrela si jazvy a popraskané rany, z ktorých jej kvapky krvi teraz stekali dolu chrbtom medzi biele polky zadku. Johnatan sa však ani nemusel snažiť nesledovať jej telo – stačil mu pohľad na jej tvár. Zjavil sa na nej zlomený, ublížený výraz, ktorý by rozľútostil aj skalu. Natiahla ruku dozadu a prešla si po lopatkách. Johnatan za celú svoju kariéru nevidel tak rýchle hojenie. Mal pred sebou zázrak. Stál pred ním anjel.

„Som vyhnanec,“ prehovorilo dievča. „Nemám kde žiť, ani neviem ako. Môžem počítať s tvojou pomocou?“

Johnatan to ani nezvážil. Bol pod dojmom nadpozemskej bytosti. Len prikývol. Nechal ju pred zrkadlom a šiel po oblečenie, ktoré by jej mohol dať. Našiel len košeľu pre pacientov a pyžamo – vzal pyžamo a svoju bundu.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa anjel, keď sa obliekal.

„Johnatan,“ povedal. „Ty?“

„Hannifareal.“

„To nie je bežné meno,“ zamračil sa.

„Čo je bežné meno?“ stala si ku nemu, pripravená na odchod.

„Hanna.“

Z nemocnice ju vyviedol k autu a zaviezol ju do svojho domčeka. Z ulice nebolo vidieť do záhrady, za čo bol vďačný. Posledné, čo potreboval, boli zvedaví susedia.

Hanna sa prechádzala po obývačke a zvedavo si prezerala jej vybavenie. Pohyby mala trhané a napäté, ale chodila vzpriamene.

„Takže...“ začal Johnatan nesmelo. Hanna sa na neho otočila a prezerala si ho svojimi oblačnými očami.

„Asi chceš počuť, prečo som tu,“ povedala. John vďačne prikývol.

„Jednoducho, vyhliadla som si ťa pred časom, keď som mala isté problémy a hrozil mi trest vyhostenia.“

„Ale prečo mňa?“

„Lebo sa o mňa vieš postarať. Verím ti.“

„Ale ja som ani neveril v Boha! Nikdy som nedodržiaval prikázania, hrešil som...“

„A ty si myslíš, že za to pôjdeš do pekla? Myslíš si, že by som radšej žila u starej, ortodoxnej babky? Alebo sa rovno skryla v kostole? Ty si doktor a to som potrebovala najviac, keďže mi odtrhli krídla,“ pri tej spomienke sa zachvela. „Nedodržiavaš prikázania z biblie, ale svoje vlastné, ktoré ti stanovuje tvoje svedomie. A svedomie máš čisté. Mne nejde o to, aby si bol dokonalý kresťan. Chcem prežiť.“

„Takže ja sa mám o teba postarať?“ spýtal sa s obavou John.

„Neboj sa, nie nadlho. Už mám plán. Potrebujem naň len tvoju pomoc.“

„Pomoc s čím?“

Hanna si prezerala krb. V noci dohorel a teraz v ňom bolo len niekoľko spálených polienok, ktoré sa mohli rozpadnúť pod jediným dotykom.

„Ako anjel aj porodím anjela.“

„Ale ty si človek,“ prerušil ju John. Fľochla po ňom urazeným pohľadom.

„Hlúposť. To, že nemám krídla, neznamená, že som človek! Stále mám isté privilégiá. Ak sa mi narodí anjel, zoberú ho do neba. A nezoberú ho bez matky.“

„A preto ma potrebuješ? Ako doktor ti môžem vybaviť umelé oplodnenie, ale...“

„Nemám čas na také veci! Moje dieťa nemôže byť počaté inak, ako prikázal Pán. Ty to urobíš.“

„To nie je dobrý nápad,“ namietol vystrašene. Nie, že by to bolo hrozivé, ale necítil sa pohodlne.

„Je to najlepší nápad. Hneď, ako porodím, odídem. Nestojí ti to za námahu?“

„O to nejde. Nepríjemné to bude pre teba.“

„Vytrhli mi krídla. Živé mäso a kosti mi boli vydriapané z tela, a ty sa staráš o to, čo je mi príjemné? Ver mi, nič nie je tak nepríjemné ako pád na zem.“

„A môžem sa spýtať, prečo ti vlastne...“

„Prečo ma vyhodili z neba?“ usmiala sa trpko. „Nepohodla som sa s vrchnosťou.“

„Ale... myslel som si, že Boh... je vaša jediná vrchnosť.“ V jeho slovách bola nevypovedaná otázka.

„To, že je Boh stvoriteľom všetkého, neznamená, že je dokonalý. Mali sme svoje výhrady a ja som ich vyslovila nahlas.“

Práve si prezerala stenu, zarámované rodinné fotky Johnovej sestry a rozčítanú knihu.

„Budem tu žiť,“ vyhlásila a John si trpko uvedomil, že jej nedokáže povedať nie. Aspoň už nebude sám, povedal si a rezignoval voči osudu.

O desať rokov neskôr si bol Johnatan Biel absolútne istý, že urobil nesprávne rozhodnutie, keď dovolil padlému anjelovi žiť pod svojou strechou. Hanna nebola dobrá žena. Nie po fyzickej stránke, hoci mu to mohlo byť ukradnuté. Hanna nikdy nepochopila život. Žila ho svojim panovačným spôsobom niekoho, kto má vždy pravdu a málokedy sa podriaďovala hocijakým pravidlám. Za celých desať rokov si nenašla priateľov, dokonca ani John jej nebol bližší ako vtedy, keď sa spoznali. Čas vnímala inak ako ľudia, bol pre ňu nemennou vecou, ktorá síce plynula, ale nemala ani začiatok, ani koniec. Jej syn mal skoro desať rokov a nebyť jeho, Johnatan by ju už dávno vyhodil z domu. Bez Johnatana by malý Asriel už dávno nežil. Hanna sa nikdy nenaučila nijaké domáce práce, nevedela ani pozametať, nie to ešte postarať sa o dieťa. Čakala na nebesá, kedy jej otvoria bránu, a k ostatnému bola slepá.

V deň Asrielových desiatich narodenín ho Hanna zbalila, naložila do auta a nechala sa odviezť na opustenú pláž pri Cardife. Zapadalo slnko a more sa sfarbilo dočervena. Hanna sa s Asielom postavila na skalu vytŕčajúcu zo zeme, obmývanú vodou, a prikázala Johnovi odísť. Sadol si do auta a čakal.

Trvalo to skoro tri hodiny, kým sa celá pláž sfarbila do biela a žiara ho oslepila. Keď svetlo zmizlo, vyšiel z auta a vrátil sa na pláž.

Hanna sedela tam, kde bola predtým skala, a teraz bola obklopená len vodou. Hľadela neveriacky k nebu, sama ako prst, mokrá a nešťastná. Podišiel k nej a pomohol jej vstať.

„Zobrali ho...“ zašepkala šokovane. „Zobrali ho... a mňa tu nechali. Zobrali ho...“

Dookola omieľala to isté celú cestu k autu. John ju usadil na sedadlo spolujazdca a pripútal. Nastúpil, zabuchol za sebou dvere a kľúč strčil do zapaľovania. Namiesto toho, aby naštartoval, unavene sa oprel o operadlo a vzdychol.

Hanna po chvíli stíchla a pozrela na neho obrovskými očami plnými strachu a bolesti.

„Čo budem teraz robiť?“

John jej pozrel do tých nadpozemských očí, na ktoré si už dávno zvykol, a nechal sa zvalcovať vlnou pocitov – zadosťučinenia, strachu z budúcnosti, bolesti nad stratou dieťaťa, trpkosťou voči matke.

„Teraz sa naučíš, ako byť človekom.“

Naštartoval auto a, nechávajúc za sebou hlboké ryhy v piesku, pohol sa smerom k mestu.

[ » na začiatok « ]