Kapitola:
Pridaná: 30.12.2013, 21:32:43
Čítaná: 4374×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Amara, Záškodníci, Dumbledore,...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Podivná a ešte podivnejšia 3 » Zádrhel 4 » Odpovede 5 » Zatig

Potvorka prišla na spôsob ako to uploadnúť cez nefungujúci internet :D Tak hádam sa bude páčiť :-)

Po rozhovore Amara za sebou zabuchla dvere a Albus Dumbledore ostal v riaditeľni sám, so svojimi spomienkami. Áno, jeho brat Aberforth sa zamiloval len raz. Do elfky. Poslednej a jedinej dedičke Snorriho Edda. Bola to jediná, ktorú musel a zároveň nemohol mať. Samozrejme, nevedel o tom. A asi to ani nepotreboval. Milovali sa. Pamätal si na ten deň, keď ich načapal ako sa bozkávajú pri Zakázanom lese.

„Ty si sa úplne zbláznil Aberforth! Vieš, kto to je?! Nemáš ani poňatia!“ kričal na mladšieho brata keď ju tam uvidel. Ona s hrôzou a prosbou v očiach pozerala na Albusa.

„Prosím...,“ zašepkala, no Albus nemohol byť ticho.

„Vieš, čo ti spraví jej otec keď sa toto dozvie?“ kričal ďalej. Kričal, no nečudoval sa mu. Nemohol poprieť, že bola krásna. Dlhé čokoládovo hnedé vlasy tvorili dokonalý kontrast so smaragdovo zelenými očami. Jej tvár mala črty ako vytesané z kameňa a to veľmi šikovným umelcom.

„Albus, je mi to jedno,“ povedal mu jeho brat a chytil Zatig za ruku.

„Ak ti na to Dertad príde, si mŕtvy! A ona s tebou,“ Albus už nedokázal byť kľudným.

„Kto je Dertad?“ pozrel sa prekvapene na brata, aj milenku.

„Môj otec,“ zašepkala so slzami v očiach.

„Ale...,“ Aberforth sa zamračil a pomaly jej púšťal ruku. „Kto vlastne si? Čo všetko si mi nepovedala?“ Zatig hrdo dvihla hlavu, hoci so slzami v očiach.

„Zatajila som toho veľa Aberforth Dumbledore. A hlavne niečo, čo sa ani ty, ani tvoj brat nikdy nedozviete!“ obrátila sa na Albusa, „Ty! Brat, ktorý je teraz tak prudký, tak ctižiadostivý, na to doplatíš. Raz sa zmeníš natoľko, že tomu sám neuveríš. Ale ver tomu, že raz v budúcnosti bude tvoja minulosť záhubou!“ povedala a zmizla v lese.

Aberforth mu to nikdy nezabudol, no po pár mesiacoch sa znova vrátila. Dospelejšia, v jednoduchých zelených šatách s lukom a šípmi, bosá. Na okraji lesa, kde stál Albus, zložila luk na znak mieru. Teraz to už nebola zamilovaná tínedžerka, ale hrdá dcéra Dertada od lesov Telumë.

„Albus,“ zapichla doňho nemilosrdne smaragdové oči.

„Zatig. Vítam ťa, čo robíš v týchto končinách?“ spýtal sa jej úctivo.

„Umrel mi otec. Vieš veľmi dobre, čo to znamená, no Aberforth nie. Chcem mu to vysvetliť a rozlúčiť sa. Už sa sem nikdy nevrátim. Aberfortha milujem. Ale vieš, že s ním ostať nemôžem. Zabili by ho,“ vzdychla si a pozrela na západ slnka. „Albus, ako si prišiel na moje tajomstvo?“

„Vždy ma zaujímali iné rasy. Najmä také ako ste vy. Samozrejme neber to ako urážku,“ dodal rýchlo keď videl ako sa tvári, „Čítal som o dávnych bitkách, o početných národoch, padlých kráľoch, o miestach kde žijete. Viem o všetkých nepriateľoch, aj o tom, čo vám spravili vlkolaci. A popri mojom zaujatí som si nevšímal, že môj brat je šťastnejší. Až raz, som vás spolu uvidel. Vtedy som ťa varoval, aby si mu dala pokoj, lebo mu to všetko vyzradím. No neposlúchla si...,“ Zatig sa hrdo zasmiala.

„Možno som bola príliš....,“ odmlčala sa.

„Idem za ním. Poslednýkrát. Máš moje slovo,“ povedala a odišla smerom k Rokvillu.

Na ich posledné stretnutie Albus veľmi nerád spomínal. Nie preto, že bolo také strašné, ale preto, že by to zmenilo veľa životov. Tak si nahováral už 16 rokov, že sa proste neuskutočnilo. Jedno vedel určite- poznal všetky Zitagine tajomstvá. Hoci ona o tom nevedela...

***

Amara sa nervózne prechádzala po chodbách. Čo všetko jej vlastne jej mama nepovedala? Prečo ju Abertforth nikdy nechcel stretnúť? A hlave- prečo jej to Dumbledore povedal až teraz?

Musí zistiť, čo Patrick vie alebo tuší. A musí to zistiť hneď. Keď vošla do Veľkej Siene, už tam bol. Spolu s ďalšími. Ale v plnej Sieni nemohla predsa čarovať. Nie bez toho, aby sa prezdradila.

„Hej, kráska!“ zašepkal jej do ucha chlapčenský hlas.

„Vieš, Sirius, je obdivuhodné, ako vieš dokonalo vycítiť situáciu, keď si absolútne nevítaný,“ sladko sa naňho usmiala a išla ku Chrambromilskému stolu. Pozrela na Patricka, no tej bol zažratý do rozhovoru so súčasným metlobalovým kapitánom, Markom Perkinsonom. A tak si sadla na svoje druhé najobľúbenejšie miesto- vedľa Jamesa.

„Ahoj James,“ pozdravila sa mu a pustila sa do obedu.

„Tak čo, problémy s dejinami mágie vyriešené?“ spýtal sa jej uškŕňajúc.

„Ale prosím ťa. Ak s niečím nemám problém tak sú to dejiny mágie. A,“ potmehútsky sa usmiala, „obrana proti čiernej mágii,“ James sa zatváril kyslo.

„Ha ha ha. Jasné smej sa mi. Ja naozaj nemôžem za to, že ten blázon ma proste neznáša. Fakt nie,“ povedal s predstieranou ľútosťou.

„Jasné, to si nebol ty, ktorému sa takmer podarilo prerušiť jeho hodinu už v druhom ročníku vďaka petardám ukradnutým od Zenka,“ obaja sa z chuti zasmiali.

„Hej! Neber mi podiel na tejto akcii, kráska,“ pridal sa ku nim Sirius , ktorý nasmeroval jeden dlhý pohľad pod Amarinu košeľu. Amarina reakcia bola jednoduchá. Najprv sa zasmiala a potom vytiahla prútik. Za búrlivého smiechu celej Siene ostal visieť vo vzduchu za nohu.

„Vieš, Tichošľap, niekedy si proste nevieš povedať dosť,“ smial sa mu James keď Amara odišla zo Siene.

„Patrick!“ zakričala Amara na chlapca s bronzovými vlasmi .

„Ehm... ahoj Amara,“ nervózne sa poobzeral a usmial sa.

„Môžeme sa porozprávať?“ keď prikývol vyšla na schody. Hoci on netušil kam mieri, ona to vedela až príliš dobre.

[ » na začiatok « ]