Poviedka:
Pridaná: 23.12.2013, 17:29:17
Čítaná: 6621×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: Fiction
Postavy: mladé dievča Janka, Gabriel,...
Stručný dej: Krátky príbeh o nečakanom stretnutí pri odchode zo školy. Ide o reálny svet, no poviedka je vymyslená. Nejde ani o príbeh na pokračovanie, jednoducho krátke zachytenie čara Vianoc.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Z neba sa sypú desiatky drobných bielych vločiek, vďaka čomu je nízka viditeľnosť a všetko sa akosi stíši. Vločky tancujú zo sivého neba a dopadajú na všetko naokolo, aj na stromy za oknami, ktoré zamyslene sledujem.

,,Hej, Janka, ideš?" zavolá na mňa potichu spolužiak Martin, vysoký chalan s hnedými vlasmi a šibalským úškrnom a nenápadne kývne hlavou ku dverám.

,,Jasné, kašlem na neho!" Prikývnem, vezmem do ruky bundu a kým učiteľ ešte niečo píše na tabuľu nenápadne podídem k dverám a nasledujem Martina, ktorý už vykĺzol von. Postupne nás nasledujú naši spolužiaci a o chvíľu už zababušení v teplom oblečení vychádzame z nášho gymnázia.

,,Tak teda šťastné a veselé!"

,,Majte sa!"

,,Užite si to!"

,,Vidíme sa na Silvestra!"

Ozýva sa zo všadiaľ ako sa jeden cez druhého lúčime, objímame sa, prajeme si pekné sviatky a postupne sa v skupinkách rozchádzame. Aj ja som sa narýchlo rozlúčila, objala som ich a s taškou na chrbte som sa rozbehla k autobusu stojacemu na neďalekej zastávke. Nastupovalo už iba niekoľko ľudí a ja som sa ponáhľala ako sa len dalo, no na zmrznutom chodníku sa mi pošmykla noha a natiahla som sa na zemi.

,,Au..." Zavzdychala som a pomaly som sa posadila, len aby som mohla sledovať ako môj autobus práve odchádza. No výborne!

Skupinka chalanov stojacich neďaleko sa na mne celkom zabávala a hoci ma to trochu hnevalo, nemalo som im to za zlé. Vlastne som sa potichu zasmiala na svojej nešikovnosti a opatrne som sa postavila, pričom sa mi znovu pošmykli nohy a len zázrakom som znovu nespadla.

Pozrela som sa na hodinky ukazujúce niečo málo pred druhou a povzdychla som si. Ďalší autobus mi ide až o štyridsaťpäť minút. A čo teraz?

,,Pekný pád," ozval sa za mnou veselý chlapčenský hlas a ja som sa obrátila, aby som zistila kto to hovorí. Chalan bol vysoký, mohol mať tak osemnásť - devätnásť, o rok starší odo mňa. Síce som ho nepoznala, ale vyzeral priateľsky - usmiate zelené oči, mierne hranatá tvár a na hlave čierna čiapka. Tmavo modrá bunda, rifle a taška prehodená cez plece.

,,Vďaka," odvetím napoly ironicky a uškrniem sa. Veď čo iné sa na to dá povedať?

,,Zdá sa, že ti ušiel bus."

,,Hej, už to tak zrejme bude." Pokrčím ramenami netušiac kto to je či prečo sa so mnou rozpráva.

,,Nepridáš sa k nám? Ideme sadnúť na čaj, v takejto zime sa aj tak neoplatí postávať tu. Mimochodom, volám sa Gabriel," pozve ma a kývne hlavou ku skupinke troch chalanov, ktorí stoja neďaleko a keď na nich pozriem veselo sa uškŕňajú.

Najskôr to chcem odmietnuť, veď ich nepoznám, ale napokon súhlasím. Mám čas a netuším kam by som teraz išla, navyše čaj znie skutočne lákavo.

,,Dobre, prečo nie."

Podídem k ostatným, chvíľu sa len predstavujeme a následne vykročíme k neďalekej čajovni, pričom moje nohy neustále kĺžu po ceste. Vyzerá to tak, že môj výber čižiem ani zďaleka nie je ideálny.

,,Ako to tak vidím znova spadneš," doberal si ma Gabriel našom som sa zasmiala a skoro som spadla. Napokon sa nado mnou zľutoval a chytil ma za ruku kúsok pod lakťom a udržal ma na nohách, až kým sme nevošli do čajovne. Úprimne, bolo to celkom príjemné i keď som ho nepoznala. Ale veď, kto vie...

...

Dvadsiaty piaty december, včera bol Štedrý deň a ja som sa zobudila krátko pred desiatou na volanie mojej mamy. Nie príliš ochotne som vyliezla z postele, obliekla som si huňatý zelený župan a v papučiach som zišla na prízemie do kuchyne prepojenej s jedálňou.

,,Čo sa deje?" opýtala som sa trochu ospalo, pretože včera som bola na polnočnej omši a išla som spať pomerne neskoro.

,,Máš tu balík," vysvetlila mi mama usadená na štedro prestretým stolom popíjajúca kávu. Prekvapene som pozrela na na stoličku, kde stál balík obdĺžnikového tvaru zabalený v prostom modrom baliacom papieri so striebornou mašľou.

,,Odkiaľ ho máte?"

,,Ráno ležal pred dverami, je na ňom tvoje meno," odpovedal otec a ja som na neho začudovane pozrela. Veď to znelo ako výmysel, no aj tak som balík rýchlo rozbalila a ukázala sa kartónová krabica. A v nej...

Čižmy.

Čierne zimné čižmy s vrúbkovanou podrážkou a na jednej z nich bol prilepený papierik s nápisom:

Tieto zaručene šmýkať nebudú. G.

Veselo som sa zasmiala a čižmy si hneď vyskúšala, pričom som zistila, že Gabriel presne trafil moje číslo i keď som netušila, ako je to možné.

,,Od koho sú?" pýtala sa zvedavo mama a ja som iba neurčito odpovedala, že od kamaráta. Prihlúplo som sa usmievala a nezaťažovala som sa odkiaľ Gabriel vlastne získal moju adresu či veľkosť topánky.

Toto sú jednoducho šťastné Vianoce!

[ » na začiatok « ]