Poviedka:
Pridaná: 24.10.2013, 21:01:15
Čítaná: 5890×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Michaela, Martin a ON
Stručný dej: Komu povedať svoje áno?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Sledovala ho z okna. Chvenie v žalúdku jej prezrádzalo, že tento boj prehráva každým dňom viac a viac. Tak veľmi túžila, aby ho nestretla! Aby jej neskomplikoval život, nevytvoril množstvo otáznikov a najmä nenútil ju k jedinému rozhodnutiu, ktorému sa bránila! A predsa si už nevedela bez neho predstaviť svoj život. Každý deň ho hľadala na chodbách, tešila sa na dni, kedy mala možnosť vidieť ho a ak jej osud aj prial, byť chvíľu v jeho blízkosti. Bol jedinečný vo svojom prístupe k ľuďom, nepovyšoval sa nad ostatných, bol si vedomý rovnocennosti s inými. Ako len trpezlivo vedel vysvetľovať, keď sa ho niekto na niečo spýtal! Ako len vedel odhodlane argumentovať za svoje názory, ktoré považoval za správne! A podľa Michaely aj boli. Stotožňovala sa takmer s každým jedným. Iste, občas si nesadli, vtedy dlho rozoberali všetky pohľady a prístupy, snažili sa nájsť kompromisy. Netrval tvrdohlavo na svojom, bol ochotný ustúpiť, ak to uznal za vhodné. Niekedy však mala pocit, že ona sama by pod vplyvom jeho úprimných čokoládových očí pristúpila na čokoľvek. Desilo ju to a vzrušovalo zároveň.

Obzrel sa, akoby cítil, že naňho niekto hľadí. Rýchlo odskočila od okna, akoby ju popálil. Chcela zostať v utajení. Toto tajomstvo sa nesmel nikto dozvedieť. Mala tesne pred svadbou. Snúbenec Martin na ňu čakal doma. Tešil sa na ňu. Aspoň to tak vždy tvrdil. No ona už istý čas badala zmenu v jeho správaní. Prestávala si byť istá, či si ho chce vziať. Zviazať sa s ním na celý život. Predstava, že by sa stal otcom jej detí, ju občas desila. No napriek tomu mal množstvo kvalít, ktoré ona oceňovala a ktoré očakávala od svojho budúceho manžela.

Nastúpil do auta a zmizol v uličke. S povzdychom sa zbalila a vyšla zo školy. Z ich triedy bola posledná. Každý už sedel doma, či možno v bare a oddychoval a ona trávila nadčasové hodiny v škole. Vliekla sa domov tmavou ulicou, rozmýšľala nad ďalším dňom a dúfala, že ju osvieti správne rozhodnutie.

Zdalo sa, že osud rozhodol sám. Ďalší deň si ju odchytil na chodbe s tým, že by potreboval pomôcť s jedným výskumom. Uistila ho, že príde. Plná očakávaní sa neskôr hrnula do jeho kabinetu. Niečo sa stane! Niečo, čo rozhodne, čo má spraviť! Aké však bolo jej sklamanie, keď zistila, že naozaj potreboval pomôcť len s výskumom, zoraďovaním respondentov. Hnevala sa sama na seba, že očakávala nemožné veci. Ticho a usilovne pracovala, nepovedala ani slovka, pretože s nimi sedela v miestnosti ďalšia vyučujúca.

„Ďakujem,“ obdaril ju jediným slovíčkom, keď skončili a otvoril jej dvere, čím naznačil, že môže odísť.

„Nie je zač, aj nabudúce sa môžete na mňa obrátiť,“ usmiala sa a vyšla von. Aké bolo jej prekvapenie, keď vyšiel za ňou. „Mali by ste dnes ešte čas? Potreboval by som sa pozhovárať o istých detailoch v tejto práci, čo sme robili, ale nechcem vás zdržiavať v škole. Čo by ste povedali na kávu?“

Z hrdla jej unikol piskľavý chichot, za ktorý sa hanbila ešte dlho. „Ale iste, ak potrebujete, rada s vami ešte niečo predebatujem.“

„To som rád, kedy vám to vyhovuje? Okolo piatej by mohlo byť? Pri kaviarni Jollys?“

„Samozrejme!“

Usmial sa na ňu a zmizol vo dverách. Až v tej chvíli si uvedomila, že sa jej trasú kolená a prudšie bije srdce. Nevymyslela si to? Naozaj idú spolu na kávu? Iste, nemala by si robiť nádeje, ale nedalo jej to. Je to kaviarnička utiahnutá v uličke, aby bola skrytá pred pohľadmi všetkých zvedavcov. Vybral dobre. Vznášala sa v oblakoch, zároveň si nadávala, no keď prišla pred kaviareň a uvidela jeho s rozpačitým úsmevom na tvári a so žltou ružou v ruke, bolo jej všetko jasné.

„Dovolil som si takú drobnosť,“ podával jej kvietok. „Ako vďaka, že ste dnes toľko času strávili pri takej nezáživnej robote.“

Darmo sa krútila, že to urobila rada, i tak bol presvedčený, že to bolo nudné. Keby len vedel, že v jeho prítomnosti by bola schopná robiť čokoľvek, aj rátať goniometrické funkcie! Stretnutie bolo príjemné. On bol šarmantný, vypytoval sa jej na jej záľuby, na jej život doma, ako sa jej darí v škole. Snažila sa uvoľniť, no Martinova tvár sa Michaele neustále zobrazovala pred očami. Nepriznala sa k nemu. Cítila, že vtedy by stratila akúkoľvek šancu. Na druhej strane jej bolo mizerne zo seba samej, z toho, aká je neúprimná voči NEMU i voči svojmu nastávajúcemu. Večer prešiel rýchlo. A od tej chvíle sa s ich stretnutiami akoby roztrhlo vrece. Michaela oddaľovala návraty domov, zostávala na priváte aj cez víkendy, len aby mohla byť s NÍM. Dokázal jej zahojiť všetky rany, spôsobené Martinom, jeho správaním i slovami. Dával jej všetku lásku, čo mal. Cítila sa ako princezná a v škole pociťovala škodoradosť, že práve ona bola uprednostnená pred ktoroukoľvek inou ženou, ktorá po ŇOM pokukovala.

Trvalo to tri mesiace. Svadba sa nezadržateľne blížila a Michaela sa čoraz väčšmi odhodlávala k zrušeniu svadby. Nevedela však, ako to ostatným oznámiť. Vedela, že to už musí urobiť, prípravy boli v plnom prúde. S Martinom sa čoraz častejšie hádali, vyčítal jej, že ochladla, stratila sa vrelosť z jej hlasu i prístupu k nemu. Snažil sa. Videla to. No srdce nedokázala oklamať. V noci sa budila na hrôzostrašné sny o svadbe, o smrti jej najbližších. V tie dni sa počas stretnutí ešte viac snažila nasať z JEHO blízkosti, túžila po jeho upokojujúcich slovách, dlaniach.

Jeden sychravý deň všetko zmenil. Michaela začula spolužiačky, ako sa rozprávajú o jeho manželke. Musela sa tomu smiať, aj sa ich opýtala, kde vzali takú hlúposť. „Nie je to hlúposť. Mám to od môjho kamaráta, je lekár a on tam s ňou chodí. Je ochrnutá, nevládze sa sama ani len pohnúť...“ Viac jej nebolo treba. Vyletela z triedy a skončila priamo v jeho náručí. Odskočila od neho a trielila von zo školy. Nemohla to zniesť. Nahovárala si, že to nie je pravda, no v kútiku duše jej niečo vravelo, že sa má pripraviť na najhoršie. Večer, keď sedeli u nej v izbe, pozrela mu do očí a spýtala sa ho. Hľadel na ňu bez slova. Nemusel nič povedať, oči to urobili zaňho.

„Ako si len mohol...“ zašepkala.

„Bola to moja vina, krátko po svadbe sme havarovali. Mne sa nestalo nič vážne, mal som zlomené len jedno rebro, jej sa však narušila miecha a ochrnula. Najradšej by som vtedy ušiel. Myslel som si, že to nezvládnem. Doživotne sa o ňu bude treba starať, so všetkým jej pomáhať, pretože jediné, čo dokáže urobiť, je otočiť hlavou a chrliť na mňa nekonečné výčitky. Inokedy len ticho sedí a oči má plné sĺz. Nevydržím s ňou v jednej miestnosti. Zariadil som, aby k nej chodila opatrovateľka a ja sa snažím doma zdržiavať čo najmenej. Nespomínam ju, túžim to celé vymazať z pamäte. Nemáme deti, nič, čo by nás spájalo. Najradšej by som bol stále s tebou. Neber mi to jediné svetlo, čo v živote mám...“

„Ale... ja mám pred svadbou...“

Zasmial sa. „Vidím, že si nemôžeme nič vyčítať. Ty si mi tiež zamlčala závažný fakt. No predpokladám, že z toho nič nebude.“

„Neviem...“

„Nevieš? Máš mňa, ja teba. Nič viac nám nechýba. Bola si mi zoslaná zhora.“

„Teba vôbec nevyviedlo z miery, že sa mám vydávať?“ nevychádzala z údivu.

„Nie. Pretože svadba a manželstvo pre mňa už nič neznamená je to len sľub, ktorý ťa zväzuje s druhým a ty nemôžeš ujsť.“

„Ale ja aj keď sa nevydám, nemôžem zostať s tebou. Nemôžem si vziať na zodpovednosť, že mojou vinou bude tvoja žena ešte nešťastnejšia. Nemohla by som s tým žiť.“

„Ale ona o tom nevie.“

„Ale ja o tom viem.“

„Premysli si to. Dám ti toľko času, koľko chceš.“

Pozrela na muža pred sebou. Doteraz v ňom videla vždy šarmantného, vitálneho a charizmatického človeka, ktorý ju priťahoval neuveriteľnou silou, no teraz pred ňou sedel zlomený, nešťastný a istým spôsobom bezcitný.

Premýšľala. Dlhé dni aj noci. Neozývala sa mu na telefonáty. Neodpisovala sa esemesky. V škole sa mu vyhýbala a na hodinách mu do očí nepozrela. Viackrát si ju počkal, prišiel až k nej do bytu s kyticou, s bonboniérou, s listom, no nechcela. Martin jej tiež denne volal, dochádzala mu trpezlivosť, pretože Michaela o poprosila o pauzu. Rozmýšľala, čo má spraviť. Nevedela si predstaviť, že by žila bez NEHO, no zároveň nechcela ubližovať jeho žene. Nevedela si predstaviť život ani bez Martina. Dopĺňal ju po všetkých stránkach, bol odhodlaný zmeniť svoje konanie, ktoré by jej mohlo ubližovať. Má mu povedať svoje áno? Alebo ho má povedať JEMU? Kto je ten, za kým ju ťahá srdce?

V jeden deň sa toto trápenie rozhodla definitívne ukončiť. Naťukala správu a odoslala ju. Bolo tam len jedno krátke slovíčko.

ÁNO.

Áno, pre NEHO. Pre jej Ondreja.

___

Ako by ste sa rozhodli vy? :)

[ » na začiatok « ]