Poviedka:
Pridaná: 29.8.2013, 12:00:53
Čítaná: 5700×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Marcus, Elena, (Adeline)
Stručný dej: O láske mladého chudobného chlapca s nečistou krvou ku dievčaťu, ktoré môže mať všetko... Doba neurčená, môže to byť kedykoľvek. :)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Skrýval sa. Nechcel, aby ho videla, no on na ňu musel pozerať. Nevedel odtrhnúť zrak od jej jemne kučeravých zlatistých vlasov, od jej škoricovej pokožky a modrých očí, do ktorých sa však tak bál pozrieť. Bál sa, že by ho vysmiala. Čo zmôže on oproti nej? Chlapec z chudobnej rodinu s nečistou krvou? A ona, tak dokonalá, múdra, z rodiny, ktorá si môže dovoliť všetko so starobylým čistým rodokmeňom? Vedela vôbec, že existuje? Že stále, keď ju vidí, ide mu srdce vyskočiť z hrude a bije ako o život? Smutne si vzdychol. Neuvedomil si však, že asi príliš hlasno, keďže sa Elena pootočila a zdvihla svoje belasé oči od knihy. Musel sa zasunúť za strom, ale asi bol natoľko ňou očarený, že ho zbadala.

„Marcus, si to ty?“ položila jemne otázku, zrejme si nebola istá, či videla dobre. Znova si vzdychol a vyšiel spoza svojho úkrytu. Na zlomok sekundy sa zadívala do jeho tmavých očí, no hneď ich sklopil na zem. Nechcel, aby z nich niečo vyčítala. Nechcel, aby to vedela. Alebo chcel? Nevedel... Pomaly sa k nej približoval upierajúc pohľad stále do zeme na svoje roztrepané topánky a ošúchané džínsy. „Prečo na mňa nepozrieš?“ opýtala sa, keď zastal neďaleko nej, no nehýbal sa, takmer nedýchal, len srdce mu bilo ako splašené. Zdvihol oči od zelenej trávy a života v nej a zahľadel som sa do prívalu belasej.

„Veď na teba pozerám,“ zašepkal chrapľavým hlasom, ktorý mu pridal nezvyčajný šmrnc. Chvíľku vydržal ten úprimný pohľad modrých očí, ktoré tak miloval, ale vzápätí to musel vzdať. Nevedel to vydržať.

„Jasné,“ poznamenala ironicky, ale hlavne urazene.

„Prepáč,“ znova zašepkal rovnakým skrúšeným hlasom.

„Neospravedlňuj sa a sadni si ku mne,“ z jej hlasu až cítil úsmev, ktorý musel vyhľadať aj pohľadom. Áno, tie nádherné pery boli roztiahnuté do úprimného úsmevu a Marcus nedokázal odolať. Zvalil sa vedľa nej a musel odtrhnúť zrak z jej pier a celkovo tváre, inak by sa bol zbláznil. Namiesto toho si prezrel jej nohy zložené v tureckom sede, ktoré tesne obopínala látka legínsov. Jej malý, ale pevný zadok sa v nich musel dokonale vynímať, až sa tešil, kedy sa postaví a bude si to môcť overiť. Pohľadom znova postupoval vyššie a jej biele skoro priesvitné tričko mu v mysli vyskočilo ako červený výkričník. Koľko možností... ach.

„Čo to čítaš?“ opýtal sa ešte viac zachrípnuto a v hrdle mu úplne vyschlo. Ako môže byť niekto tak nádherný? Pokúšal sa sústrediť na knihu, ktorú ledabolo držala na kolenách, ale sústredil sa na to len ťažko.

„Ach to?“ zdvihla knižku trocha vyššie, akoby na ňu aj zabudla. „Denník jedného dievčaťa, čo kedysi chodilo na Rokfort. Celkom zaujímavé.“ Poznamenala a on len sledoval prácu jej rúk pri vkladaní záložky, zaklapnutí knihy, po čom ju ledabolo položila vedľa seba.

Cítil, že by jej mal niečo povedať, veď toľkokrát si v duchu nacvičoval túto chvíľu. Chvíľu, keď sa spolu konečne budú rozprávať. Toľko jej chcel povedať, no zdrevenel mu jazyk a myseľ vypla.

„A čo ty sa tu takto túlaš?“ pokračovala v rozhovore už zrejme troška nervózna Elena. Zdvihol som na ňu pohľad a zavŕtal sa do jej modrých kukadiel.

„V hrade už začínalo byť trocha dusno, potreboval som vypadnúť...“ za tebou. Tak zúfalo ju potreboval vidieť a od jej kamarátky vedel, že si vyšla von. Áno, Annie vždy vedela o všetkom. „A čo ty tu?“ nechcel, aby nastalo trápne ticho. Jedna z vecí, ktoré nenávidel, ale ktorá sa mu pri dievčatách často stávala.

„V podstate som na tom rovnako. Len,“ začala, no hneď sa zháčila. Asi nevedela, či smie.

„Pokojne hovor, mlčím ako hrob.“ Pre ňu by bol schopný urobiť asi naozaj čokoľvek. Ublížiť komukoľvek.

„Len to dusno nebolo v hrade, ale medzi Adeline a mnou,“ povedala po chvíľke ticha. Ach, Adeline. Jeho večne mrzutá sesternica.

„Z nej si nič nerob, nechápem ako ju ešte môžeš takto brať. Je proste taká, nezmení sa,“ povedal zmierlivo i keď nevedel, čo zasa urobila. Prečo rozrušila jeho nádherné svetlovlasé dievčatko. Nemal ju popravde rád a našťastie s ňou nemusel byť až tak často ako Elena.

„Ale veď...“ začalo dievča už takmer plačlivým tónom. Marcus si nikdy nevšimol, že by bola až tak citlivá, no nedával jej to ako mínusový bod. Empatickosť je len plus.

„Nič si z toho nerob,“ usmial sa na ňu a natiahol k nej ruku a bezmyšlienkovite ju pohladil po odhalenom ramene. Jemne sebou cukla, čo ho vystrašilo a chcel sa už odtiahnuť, keď sa k nemu prisunula bližšie.

„Prečo si neprizná, že jej niekto niekedy chce dobre?“ pýtala sa plačlivým hlasom, keď ju úplne objal a pritisol si ju k svojim mocným ramenám. Hlavu si položil do jej blonďavej záplavy a ruky si zložil na jej bruchu.

„Elen, vieš, že ona si to váži,“ hovoril. Mal dojem, že ju musí upokojiť. Že jej musí povedať, že koná dobre. „Len na to doteraz nebola zvyknutá, život ju naučil čakať len podrazy.“ Nenávidel jej otca, keďže sa k nej správal ako k slúžke, ale to Elene nemohol povedať. Nemohol len tak preraziť múr, ktorý si okolo seba Adeline vybudovala.

„Ty o tom niečo vieš?“ pýtala sa ho a otočila k nemu obrovské modré vesmíry, kde by sa jeden rád stratil. Nevedel, čo jej behá po rozume, no v jej pohľade videl, že mu verí.

„Viem, je to moja sesternica,“ povedal s hrdosťou v hlase. Bol naozaj hrdý, že niekto taký priebojný ešte stále reprezentuje rod ich matiek.

„Ale nejako... no nehovorila o tebe,“ povedala zamyslene a už naňho nepozerala. Namiesto toho hľadela na jazero v doline pod nimi.

Zasmial sa. „A o kom hovorila?“ Položil správnu otázku, vedel aká jeho sesternica je. Vedel, že všetko bude v sebe dusiť.

„Máš pravdu, Marcus,“ priznala a jeho meno povedala so zvláštnym chvením. Či to si len on tam predstavoval?

„Ale neboj sa, Elen, ona si to váži, len sa nevie dostatočne poďakovať,“ vysvetľoval jej ako malému dieťaťu a jemne si obmotal jednu kučierku okolo prsta. Nechápal sám seba. Nikdy predsa nebol tak odvážny, no keď bol tam s ňou, niečo sa menilo. Nevedel si to priznať, ale bol pri nej iným človekom. Takým ako bol naozaj a nie takým na akého sa hral.

„Naozaj?“ znova ten detský hlas, ktorý mu nepasoval k šestnásťročnému dievčaťu, no páčila sa mu aj táto stránka jej osobnosti.

„Naozaj.“ Usmieval sa ako mesiačik na hnoji. Ani si neuvedomili, že sa začína stmievať, no len čo sa trocha poobzeral po okolí a uvidel, že žiariaca guľa pomaly zapadá nad Zakázaným lesom. Sklonil hlavu do jej plavej hrivy a prerušil ticho, ktoré tak dokonale padlo na nich oboch. „Elen, pozri,“ povedal a natiahol ruku smerom na západ. Dokonalá romantická chvíľa. Zrejme si to myslelo aj dievča v jeho náručí, keďže si s ním preplietla prsty. Jemne sklonil hlavu a nedokázal pochopiť. To čo videl v tej chvíli, mu prišlo krajšie ako hocaký západ slnka. Tak nedostupné dievča ako Elena v jeho náručí ho drží za ruku. Jemne jej palcom prešiel po ruke a pocítil, ako jej vyskočili príjemné zimomriavky. Hlavu mala doteraz na západe slnka, no hneď ako to ucítila, otočila na neho hlavu.

„Vieš, že som ťa mala rada už veľmi dlho?“ opýtala sa ho šepotom a akýmsi neprirodzeným hlasom. Usmial sa na ňu ešte širšie, ak to bolo možné. Nevedel, čo povedať. V hlave mu namiesto toho vyskočila jedna, jediná veta. Skutky sú viac ako slová. A mienil sa jej držať. Preto sklonil hlavu k jej krásnej tvári a pohladil jej malinové pery tými svojimi. Elena sa k nemu lepšie vytočila a obaja si viditeľne užívali blízkosť toho druhého.

„Ľúbim ťa,“ odtiahol sa od nej po chvíli Marcus a bez výčitiek sa začal topiť v jej belasom mori.

„Ja teba,“ šepla a natiahla hlavu k nemu, aby ich pery splynuli v tom, na čo tak dlho čakali, na čo sa tak dlho odhodlávali.

[ » na začiatok « ]