Kapitola:
Pridaná: 25.7.2013, 01:13:46
Čítaná: 4312×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - magický realizmus
Postavy: Anna, Mária, Štefan...
Stručný dej: Život reálnej postavy Anny, jej pády a vzostupy. Dedinský život počas uplynulých 100 rokov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Sila

Rok 1925. Jemný vietor pofúkaval Vihorlatskými lesmi. Dom Anny, ešte nenarodenej, vyzeral v jeseni dosť spustošený. Všade okolo pod lístím ležali steblá rozfúkanej slamy a hnijúce padanky. Tráva bola udupaná a vysoká a dvor bol nasiaknutý vodou z dlhšieho obdobia búrok. No v noci, nič z toho nebolo vidno a žene, ktorá kráčala v ústrety k domu akoby to bolo jedno, ba ani kaluže vody či hlboké blato jej chôdzu nevyhodilo z rytmu. Bola v čiernom akoby bola tá sama tma, ktorá bola práve vonku. Podišla k úzkym, no dvojkrídlovým bielym zamknutým dverám. V dome svietilo iba zopár sviec, no žena vedela, že niekto v dome už na ňu čaká. Otvorila ich, ani nezaškrípali ako zvyčajne a otvorila ďalšie dvere, aby sa ocitla priamo v kuchyni. Oproti dverám bola pec, v ktorej dohorievalo drevo a pri nej sedela matka Mária. Zaspala tam, keď sa vyhrievala, aby jej očakávanému dievčatku nebola v noci v spálni zima. Máriin muž spal tvrdo, v dome bola krásna atmosféra a všade sa šírila vôňa novonarodeného bábätka, Anny. Žena sa pozrela na Máriu na jej strhanú tvár, no namaľovanú úsmevom z radosti, že pod srdcom nosí ďalšie dieťa. Pokľakla si k peci a chytila do dlaní jej brucho zahalené v zástere. Anna nespala, čakala, lebo vedela, že dnes večer, deň pred pôrodom príde. Príde tak ako chodí ku každému a zvestuje mu jeho životnú cestu. Telo dieťaťa myslieť ešte nedokázalo, no duša v tele už bola dávno, a tá dokázala prijať zvesť a zabudnúť na svoju duchovnú podstatu, ktorá patrila nehmotnému svetu duší, ale plne sa obetovať telu Anny. Tá duša musela byť silná už vtedy v maternici matky, keď dokázala prijať vyrieknuté slová. Žena priklonila zahalenú tvár k bruchu matky a pobozkala ho. Vzájomná energia vedomých bytostí sa na krátko spojila. Bolo vyrieknuté len toľko: „Ty Anna narodíš sa preto, aby si vládala. Budeš kráčať životom ťažko, trápiť sa, bojovať, plakať, a aj keď sa budeš smiať nakoniec budeš plakať. Si najsilnejšia a vždy ak chceš budeš, ale každá sila chce svoju obetu. Ty sa nesmieš vzdať, lebo ak to neprekonáš, tvoja duša bude preškolená.“

V tej chvíli zacítila Mária v bruchu zvláštne pocity, prebudila sa, akoby bola stláčaná a nabitá energiou. Dieťa bolo veľmi vášnivé, no Mária sa len usmiala, lebo vedela, že čas príchodu Anny na svet sa blíži. Priložila ešte drievko do pece, oslintanými prstami zhasla sviece a šla si pomalým krokom držiac sa za kríže ľahnúť k manželovi, ktorý sa práve rozchrápal. Ešte skontrolovala Annu v postieľke, poriadne ju zababušila do vlnenej deky, sadla si na pravú stranu manželskej postele. Popremýšľala o tom, aké to asi bude znovu rodiť. Poďakovala Bohu za krásnu dcérku a zato, že ju poctil ďalším dieťaťom, pomodlila sa ruženec a otčenáš už v polospánku hľadiac do dediny spálňovým oknom, pod ktorým bola domácky vyrobené postieľka a prikryla sa perinou z husacieho peria.

Po celom dni pomalej a uľahčenej práce sa Mária rozhodla, že Annu vykúpe. Vybrala z komôrky malú drevenú vaňu a dala zohriať vodu na pec. Malá Anna vyzerala veselo. Nič jej nechýbalo, len sa usmievala na mamku, akoby jej chcela niečo odkázať, akoby jej chcela povedať, ako veľmi ju ľúbi a ako veľmi ju teší, že ona ľúbi ju. Keď sa zohriala v hrnci voda, Mária položila pokrývku späť na regál a vodu zo smaltovaného hrnca preliala vo vaničky, kde už mala napustenú studenú vodu zo studne. Postupne vodu prilievala a prstom skúšala, kedy je voda dostatočne teplá, aby dieťa doň položila. Keď sa jej zdalo, že prilievania vriacej vody už stačí, hrniec položila na zem, lebo na stole bola práve drevená vanička. Annu kúpala dlho, voda sa jej páčila a obe si vychutnávali svoju prítomnosť tak, ako to dokáže len matka a jej dcéra, ktorá jej vypadla z pod srdca ako samotný kúsok z nej. Stratiť dieťa je pre matku krutejšie ako stratiť všetko iné. Potom Anne natrela zadok bylinkovou masťou, ktorú sama pripravila z myšieho chvostíka a šípky a nakojila ju. Keď ju uložila do postieľky chvíľu sa na seba pozerali, akoby jej už čosi chcela Anna povedať, no iskry v jej očiach boli už slabučké, no stále sa neprestajne usmievkávala.

Len čo zavrela Mária dvere pomyslela si, aká je rada, že má také vďačné dieťa, ktoré namiesto plaču ju dokázalo z dvora k postieľke privolať úsmevom. Vošla do kuchyne, kde sa už dopekal chlieb. Vybrala ho z pece a rozhodla si, že hneď jeden mäkký čerstvý kúsok odkrojí. Vzala nôž a oprela si okrúhly bochník chleba pod prsia. Spočiatku si myslela, že to teplo z chleba ju tak šteklí, no keď si sadla, zistila, že dieťa v nej sa akoby na podnet pýta von.

Bolo pred večerom a Mária už zúfalo čakala muža, dieťa sa vrtelo čoraz prudšie. Keď otvoril dvere, uťahaný z práce, ani pozdraviť sa nestihol, keď uvidel Máriu ako sedí pri peci spotená stláčajúc v rukách operadlo drevenej stoličky, hneď bežal za babicou, ktorá žila v dome tesne pod lesom. Babica bola skúsená žena, Máriu hneď usadila do haly, ktorá bola v skutočnosti malá izbička ovešaná obrazmi svätých, hlinenou podlahou a so šafárňou a stoličkami s ručne našitými poťahmi. Tam na stolíku, na ktorom bola prikrývka, aby ju netlačil drevený stôl veľmi na kríže, Mária porodila. V momente, keď babica prestrihla pupočnú šnúru, stolík sa podlomil a Mária si udrela hlavu o stoličku. Na dieťa sa ani nepozrela, len bežala rovno cez kuchyňu do spálne. Keď otvorila dvere spomalila a srdce sa jej rozbúšilo. Bojazlivo kráčala k postieľke. Anna bola napočudovanie zakrytá až po hlavičku. Pomaly ju odkryla, no podlomili sa jej kolená. Hlavou zapadla medzi drevené zábory na postieľka a plakala, plakala potichu ako myš. Anna umrela. Tvár mala modrastú, plnú suchých sĺz, očká zatvorené a rukou pevne zovierala plachtu. Mária ju skúšala ju oživiť natriasaním, ale anjeli si už po ňu prišli. Po mladú krásnu milujúcu dámu. Začala kliať, rúhať sa Bohu a zúfať, no dieťa v kričúce dieťa hale ju prinútilo vstať. Usmievala sa cez slzy.

Bolo to tiež dievčatko, skoro také isté, ako bola Anna a preto jej matka dala meno Anna. Lebo jedna Anna sa narodila, aby žila, a druhá umrela, aby pomohla žiť tej druhej. Už len príchod na svet Anny si vyžadoval toľko sily, že jej sestra, jej duša poučená týmto účelom, jej dala vôľu žiť a prežiť tento ťažký život vo svete roboty, vojny a biedy.

[ » na začiatok « ]