Poviedka:
Pridaná: 4.7.2013, 01:52:58
Čítaná: 5371×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Chlapec a jeho spomienky
Stručný dej: Toto neskrslo v mojej hlave, ale podvedomí. Je to môj sen, spísaný do tohto kratšieho útvaru. Nič nie je vymyslené ani domyslené..

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Mali ste niekedy chuť zabiť pre dokonalosť? Tú dokonalosť, ktorá bola pre vás natoľko dokonalá a vražedná, ba až priam neznesiteľná? Nevedeli ste, čo so sebou..

Áno...aj dokonalosť zabíja...

Odjakživa sme boli veľká rodina žijúca pokope. Ja, mama, otec, tety, strýkovia, bratranci a sesternice. Mali sme farmu, takú typickú farmu so všetkým, čo k tomu patrí – kopy sena, kone, stajne, hnoj, smrad, pracujúci ľudia.. Ja som bol, samozrejme, jej súčasťou.

Už ako malý chlapec som miloval futbal. Celá naša rodina milovala futbal. Boli sme do tohto športu zbláznení. V našej dedine sa častokrát odohrávali zápasy amerického futbalu. Vtedy sme sa všetci šli hromadne pozrieť a podporiť naše malé mestečko. Miloval som tie svetlá prebleskujúce nad štadiónom, krútiace sa podľa rytmu hudby a za potlesku divákov. Štadión bol vždy narvatý do posledného miesta.

Pamätám si každý jeden zápas. A ten posledný najviac. Vtedy som nevedel, ani nikto z nás, že ten zápas, na ktorý sa dívame bude náš posledný...

Pršalo. Vlhký vzduch štípal v očiach a napätie medzi tímami sa dalo krájať. Boli to posledné rozhodujúce sekundy a bola remíza. Vtedy som mal 5 rokov. Byť hráčom amerického futbalu bol môj veľký sen. Otec ma v tom vždy podporoval, už ako malému, ešte ledva chodiť som sa naučil, mi kúpil prvú loptu a moja mánia sa v okamihu začala..

Stáli oproti sebe. Červení a modrí. Zvuk píšťalky sa ozval celým štadiónom. Hráči sa rozbehli oproti sebe za hustého dažďa, všade okolo blato, šmýkali sa, kĺzali, no im to bolo jedno. Ich vášeň bola ich hnacia sila, dať gól bolo rozhodujúce, v tej chvíli by boli ochotní aj zošalieť, len aby skórovali. Výkriky ľudí a povzbudzovanie sa ozývalo celým štadiónom. A vtedy padol. Gól. Pre nás. Vyhrali sme. Svetlomety a reflektory sa otáčali, krútili rôznymi smermi, žiarili rôznymi farbami a ich odrazy dopadali na moju šťastnú vysmiatu tvár. Bolo to fascinujúce. Magické..

Všetci sme sa veselí a bujarí vrátili domov. Naši popíjali, ja som šiel von, hrať sa s loptou a pozrieť sa na kone. Mojou druhou vášňou boli kone. Pre kone som vždy bol ochotný spraviť čokoľvek. Netušil som, že sa stanú mojimi jedinými priateľmi.

V tú noc sa mi sníval sen. Vôbec som z neho nemal dobrý pocit. Bol som v akejsi pyramíde, sám, na stenách iba horiace fakle a dusno. Kráčal som s roztraseným dychom a natrafil na jednu miestnosť. Tam stálo v rade niekoľko desiatok sarkofágov. Výrazy tvárí vyryté na nich ma desili. Obzeral som si prvý z nich, keď som sa akosi zvláštne pošmykol a ako domino s dunením zhodil všetky sarkofágy. Ich tváre v mihotajúcom sa svetle fakieľ boli strašidelné.

Zobudil som sa. Studený pot mi oblial čelo a chrbát. Mal som zlé tušenie. Odvedľa som počul tichý plač. Bola to mama. Moja mama, ktorá bola vždy veselá a usmiata. Prvýkrát v živote som ju videl plakať. Najprv som nerozumel, no potom mi došlo. Ležala na otcovej hrudi a plakala.

Otec bol mŕtvy...

Od tej chvíle prebehlo príliš veľa dní – ubehli roky. A matka sa stále napriek všetkému nespamätala. Po strate otca sa celá naša rodina stiahla do úzadia. Najviac trpela mama. A potom ja. Už nikdy som nevidel, ako sa usmievala. Takmer som na to zabudol aj ja. Pre mňa to boli a aj sú veľmi ťažké chvíle. Otec bol mojou oporou, bol mojim vzorom, mal som ho najradšej zo všetkých. A on jediný bol pre mňa ochotný spraviť čokoľvek. To som vždy vedel.

Od tej noci sa naša rodina prestala zabávať. Nešli sme ani na jeden zápas. Ak som chytil do ruky loptu, v tej chvíli som ju aj zahodil..

A tak som sa utiekal ku koňom. Každý deň som chodil jazdiť, čistiť kone a stajne. Mama bola z toho vždy veľmi nervózna, lebo som páchol. Keď som sa tak vrátil prvý krát, zvykol som si napustiť vodu do drevenej kade a tam som skočil s výsknutím. Bol som jednoducho dieťa. Dovtedy som sa tak kúpaval. No dovtedy tu bol aj otec.

Keď mama toto videla, nezniesla pohľad na jej, ako to vtedy nazvala, neelegantné a nevychované dieťa, okamžite ma vydurila z kade a hnala pod sprchu do domu. Odvtedy veľmi striktne prihliadala na moju výchovu vo všetkom. Jediné, čo mi povoľovala boli kone.. Vedela, že ak mi zakáže aj tie, nevydržím ten nátlak.

Môj temperament, bujarosť a radosť som musel po otcovej smrti schovať a potlačiť. Stala sa zo mňa bezduchá mátoha, konajúca ako robot a čakajúca na príkazy svojej matky.

Chcela mať zo mňa dokonalého syna. A napriek tomu nemala zo mňa žiadnu radosť. Začal som chodiť do školy, učil som sa na výborné známky, správal sa ku každému slušne a úctivo. Všetci ma chválili a ja som to robil len pre ňu, dúfal som, že po čase ju smútok prejde. Naša rodina sa začala pomaly rozpadávať a pomaly každého ubúdalo. Nik nechcel žiť s mojou mamou. No neodišli všetci. Nenechali nás samých, nie, našťastie nie.

V mojich 14 rokoch začala matka na mňa naliehať, aby som sa začal starať o svoj výzor. Nebolo dosť, že som sa správal slušne, učil výborne, sprchoval a voňal každodenne. Chcela, aby som bol ešte dokonalejší.

A načo.. Sama nevedela. Nevedela, čo robí. Len ma mučila. Mal som začať cvičiť a posilovať. Vraj aby za mnou leteli dievčatá...

...

Teraz mám 17, som uprostred krásneho roku života. Aspoň tak to mnohí označujú. Premietam si svoj život v spomienkach, snažím sa nájsť aspoň jednu, ktorá bola po otcovej smrti šťastná, no okrem jazdy na koni sa nič príjemnejšieho v mojom živote neudialo. Možno si poviete – čo viac chceš, si predsa dokonalý, baby na teba letia ako šialené – ale ja nič z toho nevnímam. Necítim. Láska mi bola odobratá už v piatom roku môjho života a nikdy nenadobudla svoj rozmer.

Mal som sen. Znova ten istý. Malé dieťa rúcajúce desivé sarkofágy. Už viem, čoho je ten sen predzvesť. Smrť. V to ráno som hneď vedel, čo sa udeje.

Krôčik bližšie. Cítim, ako sa zem pod mojou váhou trochu prepadáva a drobné kamienky odletujú do tej bezodnej hĺbky. Dívam sa na ostré červené strmé útesy skál mysliac na to, kde som zanechal to, o čo som prišiel. Premýšľam o tom, ako mohla tak rýchlo pominúť mamina radosť a pýcha zo mňa so smrťou jediného človeka. Robil som všetko pre ňu a zároveň ničil seba.

Stojím na kraji útesu. Bosý. Dotrhané rifle a bez trička. Premietam si svoj obraz v mysli. Krátke zježené blond vlasy, tmavé oči, opálený vzhľad. Skloním hlavu a napnem svaly. Iní by sa možno kochali tehličkami na bruchu, bicepsami na ramenách. Som samý sval, doteraz som nestretol dievča, ktorému by som sa nepáčil. No ja som nikdy nemal záujem. Môj záujem bola moja hraná dokonalosť. Hodiny trčiace v garáži, kde som cvičil, aby bola moja mama spokojná. Aj tak nakoniec nikdy nebola.

A čo mám teraz z toho všetkého? Nič. Len útrpné spomienky môjho pesimistického detstva.

Stojím už len na jednej nohe. Druhú suniem pred seba, no tá je už vo vzduchu. Útes sa končí. Stačí jediný náklon.

Pred očami mám obraz svojho otca. Nič mu nevyčítam. Odišiel, lebo Boh si ho zavolal. A teraz volá mňa.

Zatváram oči a pomaly presúvam váhu na nohu voľnú vo vzduchu. Cítim, ako sa moje telo nakláňa. Môj posledný nádych. Dusný horúci vzduch zmiešaný s konských pachom. Vôňa, ktorú som vždy tak miloval.

Moje telo sa prevážilo.

Padám...

Len na okamih som zacítil ostrú bolesť. V okamihu som bol mŕtvy. Necítil som nič. Žiadne spomienky, emócie..

Prepáč, mami. To jediné mi znelo v hlave. Lebo sebe som ešte neodpustil..

Zabila ma vlastná dokonalosť..

[ » na začiatok « ]