Poviedka:
Pridaná: 26.5.2013, 19:25:23
Čítaná: 5553×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Spojnička. Tak znela téma tohto kola. Úryvky si môžete prečítať v Dennom proroku. A to, ako ich "zapasovali" súťažiaci do svojich poviedok, to si môžete prečítať priamo tu.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 4. Kira: Lovec pekných slečien 2 » 3. Dedalus: Patálie a galiby 3 » 2. Lussy Noir Meteur: Dokonalá nedokonalosť 4 » 1. Dado: Moja drahá Kate

Predstavte si istý typ ľudí. Do kolien ich nedostane pád z obrovskej výšky, presila nepriateľov, ani nálož s obrovským časomerom, ktorá má čochvíľa vybuchnúť. Určite vám to nerobí problém, veď televízne obrazovky a plátna kín sú preplnené podobnými hrdinami. Vďaka týmto utopickým obrazom sú vaše predstavy o tajných jednotkách a skupinách ochraňujúcich váš krk, no... povedzme, že trochu skreslené. Tento fakt mi však nikdy neprekážal. Vlastne to tak bolo lepšie. FBI, CIA a mnohí iní. To sú len hračky patriace do rúk filmových režisérov. Keď ide o skutočnú zodpovednosť, prichádza na rad niekto iný. Pilier podopierajúci základy spravodlivosti. Neviditeľná ruka niečoho vyššieho, ako je prostý zákon upravený podľa vôle jedincov, ktorým to tak vyhovuje. Zoskupenie tajných špiónov. Agentúra.

„Kate... hej, Kate,“ moje syčanie sa ozývalo vo vlhkom vzduchu. Stál som opretý o kamenné pozostatky vysokého kostola s pohľadom upretým do tmy. Chvíľu sa nič nedialo, no potom...

„Čo je Gibson, chýbala som ti?“ začul som z čierňavy pred sebou jemný, ženský hlas. Ako tieň sa predo mnou vynorila moja partnerka z Agentúry, Kate Rooneyová. Aj v čiernej teplákovej súprave a s pištoľou, na ktorej sa v mesačnom svetle leskol tlmič, vyzerala neodolateľne.

„Ideme podľa plánu. Ja z ľavej strany a ty cez rozpadnutú časť na strechu a...“ začal som pošepky posledný krát opakovať priebeh akcie. Tá bola výsledkom dlhého pozorovania aktivít pašerákov vzácnych, starých predmetov.

Za iných okolností by sa Agentúra o niečo podobné nezaujímala. Neschopnosť frajerov v uniformách a ich šéfov vyškierajúcich sa vo večerných správach, ktorá trvala už niekoľko mesiacov, však bola spúšťačom našej aktivity. Úlohy som sa chopil práve ja s Kate. Týždne špionážnych aktivít nám priniesli toľko informácií, že sme naše ciele mohli privítať ich obľúbeným jedlom a na druhý svet ich odprevadiť za tónov ich obľúbenej skladby od Depeche Mode.

„... a potom urobím celú prácu za teba. Ako vždy,“ podpichla ma Kate. Rukou, v ktorej pevne držala zbraň, mávla akoby na pozdrav a opäť ladne zmizla v tme.

Pousmial som sa. S Kate som pracoval už šesť rokov a za ten čas som ju spoznal dokonale. Naše city za ten čas zosilneli natoľko, že len ťažko by som ich dokázal nazvať kamarátstvom. Avšak nikdy medzi nami nevznikol skutočný vzťah. Poznáte pravidlo o tom, že vzťahy nepatria na pracovisko? Tak u nás to platilo stonásobne.

Ťuknutím prsta som si z hlavy zhodil späť na oči okuliare s nočným videním a pobral sa doľava. Pred pár storočiami na tejto strane stáli neveľké dvere. Samozrejme, pred pár storočiami tam stála celá dedinka, ktorej niekdajšiu existenciu pripomína už len starý kostol.

Nehlučne som sa prešmykol cez dieru v stene. Na laviciach a vedľa nich ležali desiatky zlatých predmetov, vznešene pôsobiacich kobercov a uchvacujúcich obrazov. Zo šiestich mužov, ktorí tu mali byť, stáli dvaja ani nie tri metre predo mnou a ďalší dvaja sa zhýnali pár krokov pred nimi pri obraze so zlatým rámom. Bez váhania som sa vystrel a pištoľ s tlmičom namieril na nich. Neboli sme žiadnym amatérskym, zásahovým tímom, ktorý by chcel páchateľov zatknúť. Pokiaľ sa niekto dostal do centra nášho záujmu, mal smolu. Predstavoval nebezpečenstvo a našim cieľom bolo odstrániť potenciálnu hrozbu.

V rýchlom slede som štyrikrát stlačil spúšť a štyri telá sa v ďalšej sekunde bezvládne zviezli k zemi. Spokojne som sa pousmial a sklonil zbraň.

„Hej, čo to...“ začul som pred sebou hlas a následne som zazrel aj hlavu bez vlasov, ktorá práve vykukla spoza jednej z lavíc.

„Sakra,“ zamrmlal som a opäť som zodvihol ruku. Preživší si uvedomil vážnosť situácie a cikcakovito sa rozbehol smerom k hlavným dverám. Bez váhania som začal po ňom páliť. Prvý projektil ho minul, ďalší mu prevŕtal ľavý bok a muž s hrmotom spadol na pozlátené tácky pri dverách. Pomaly som k nemu prikročil a namieril pištoľ na jeho srdce. Naše pohľady sa stretli. Uvidel som záblesk strachu zmiešaného s prosbou. Pery sa mi však len vykrivili do úsmevu a prst na spúšti jediným pohybom navždy umlčal nešťastníka.

„Čo sa to tu do pekla robí,“ doniesol sa mi do uší hrubý hlas práve vtedy, keď som sa otočil. Na opačnej strane kostola som zočil mohutného chlapa s puškou v rukách. Bez váhania som opäť siahol po zbrani. V ďalšom momente som už sledoval, ako sa mužovo telo neprirodzene vystrelo a potom sa celou váhou zrútilo na drevenú podlahu kostola.

„Bol by som ho dostal,“ nespokojne som zašomral a zbraň vložil späť do puzdra.

„To určite,“ usmiala sa Kate a prudko zatriasla dlhým nožom, z ktorého čepele začali odskakovať kvapôčky krvi.

V tú noc som už nezaspal. Po rozlúčke s Kate som sa vrátil do svojho domu. Pobudol som v ňom len chvíľu, dosť dlhú na to, aby som si vzal kľúče od dodávky v garáži.

Vydal som sa späť k starému kostolu. Naša práca nebola ani zďaleka na konci. Ďalšou úlohou bolo totiž nájsť vhodný spôsob, ako vrátiť ukradnuté predmety na pôvodné miesta bez zbytočných otázok úradov. Jednou z mála našich zásad bolo – nič si nenechávať. Väčšina špiónov s tým nemala problém. Za úspešné špionážne akcie sme dostávali také množstvo peňazí, o akom sa obyčajným ľuďom môže len snívať.

Ja som bol však čiernou ovcou stáda. Takmer z každej podobnej akcie som sa snažil niečo získať, i keď som vedel, že je to proti pravidlám. Keby to bol zistil niekto z Agentúry, keby niekto navštívil môj dom a našiel tam ukryté tašky plné peňazí, zlaté šperky, diamanty, mal by som obrovský problém nielen ja, ale aj môj partner. Moja drahá Kate.

Nadránom som konečne dorazil ku kostolu. Nemal som v pláne zobrať toho veľa, vždy som si nechával len toľko, aby nikto neprišiel na môj nekalý koníček.

Práve som prekračoval zaschnutú kaluž krvi s úmyslom dostať sa k rozhádzaným táckam, keď som začul škripot pneumatík. Rozbehol som sa smerom k oknu.

„Hoďte mu tam pár darčekov, chlapci,“ doniesol sa ku mne tlmený hlas a v ďalšom momente niečo preletelo oknom.

„Granát,“ šepol som tesne predtým, ako ma ohlušujúci výbuch odhodil do kamennej steny kostola.

Na okamih som stratil vedomie. Prebral ma až štipľavý dym, ktorý dráždil sliznicu môjho nosa. Všetky súvislosti sa v mojej hlave rýchlo spájali do jednej veľkej skladačky. Počas špionáže sme sa dokonale zamerali na pašerákov, zásluhou čoho našim pohľadom unikla skupina ukrytá v tieni a ťahajúca za všetky nitky.

S námahou som otvoril slziace oči. Nevedel som dýchať. Koberce, lavice, vzácne obrazy - všetko bolo v plameňoch. Myslel som už iba na jedno: keď zomriem, prehľadajú mi dom a nájdu dôkazy, ktoré Kate dostanú na kolená. Moja Kate. Toľko rokov spolupráce zahubí moja chamtivosť po zlate a honosnosti. Dvaja svetoví neporaziteľní špióni. My. Kevin a Kate. Nerozlučiteľná dvojica.

„Kate...“ dostal som zo svojich stiahnutých pľúc posledné zvyšky vzduchu a sformoval ich do slova. Slova, ktoré malo byť posledným v mojom živote.

Netuším, ako dlho som bol v bezvedomí. Keď som sa zobudil, ležal som v tmavej izbe bez okien. Nebolo v nej zhola nič, len posteľ pri stene, z ktorej sa odlupovala omietka.

„Kevin,“ začul som známy hlas. Až vtedy som si uvedomil, že v kúte stojí opretá osoba, ktorá bola súčasťou mojich posledných myšlienok pred takmer istou smrťou.

„Ach, Kate...“ slová sa mi len veľmi ťažko drali s vysušeného hrdla. Bola očarujúca, ako zakaždým, keď som ju uvidel. Jej pôvab ešte zdôrazňovali dlhé, čierne vlasy, ktoré mala obyčajne stiahnuté do chvosta alebo ukryté pod čiapkou.

„Prečo, Kevin?“

Až teraz som si uvedomil, že ma oslovuje menom. Nedokázal som si spomenúť, či ma za celých šesť rokov oslovila inak, ako priezviskom. To však v tejto situácií nebolo až také podstatné. Väčšie prekvapenie so sebou priniesla samotná otázka.

Prečo si to robil, Kevin? Mal si všetko. Mal si... mňa,“ tichý šepot ku mne doliehal akoby z veľkej diaľky a ja som až vtedy pochopil, čo sa deje. Na všetko mi prišli. Hneď potom, ako sa niekomu, pravdepodobne Kate, nejakým zázrakom podarilo zachrániť ma pred krutou smrťou v plameňoch. Museli prehľadať môj dom a všetko nájsť.

Pokúsil som sa vstať, no zabránili mi v tom putá na zápästí pravej ruky, ktorých druhá polovica obopínala úzku, kovovú rúru tiahnucu sa po celej šírke izby.

„Zbohom, Kevin.“

„Nie Kate... prosím. Povedz im, že som... nie, Kate... Kate,“ opakoval som meno ženy, ktorá sa vo dverách posledný krát otočila a pozrela na mňa. Vidieť v jej očiach slzy bolo ešte horším trestom ako to, čo na mňa čakalo.

Dvere sa nehlučne zavreli, v zámke zaštrkotal kľúč. Ostal som sám.

Agentúra mohla poveriť niekoho, kto by ma jednoducho zavraždil. Namiesto toho sa však postarala o problém menom Kevin Gibson úplne inak. Hneď na druhý deň som sa dostal do rúk polície s obvinením z krádeží, pašovania vzácnych predmetov a niekoľkonásobnej vraždy. Na súde som teda nemohol očakávať nič iné ako elektrické kreslo.

Neochvejný pilier spravodlivosti? Neviditeľná ruka niečoho vyššieho, ako je zákon skorumpovaných politikov? To všetko je preč. Zostali mi už len spomienky a špinavá cela s matracom prežratým moľami. Jedinou útechou pre mňa, bývalého elitného špióna, zostáva do vykonania popravy písanie listov, ktoré nemôžem odoslať. Každý z nich sa začína oslovením: „Moja drahá Kate.“

[ » na začiatok « ]