Kapitola:
Pridaná: 3.4.2013, 21:27:38
Čítaná: 4976×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Silvia, Tomáš, Julka, Janči
Stručný dej: Niekedy stretneme človeka, ktorý zmení celý náš život a často nám na to stačí len zopár dní. Silvia s Tomášom boli vedení osudom, aby si pomohli a vyriešili otázky svojho života.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Osudové stretnutie 2 » Prekvapenie 3 » Odhalenie

Ústa som otvorila v dokonalom O. „Prosím?“

„Áno, on mal skrátený pobyt, ráno odišiel s končiacim sa zájazdom späť do Piešťan. Nepovedal ti to, však?“ Pokrútila som hlavou. Nechápala som. Smútok sa bil so zlosťou. Nevedela som, či som viac sklamaná z neho, že mi to nepovedal, alebo zo seba, pretože som jeho prítomnosť brala ako samozrejmosť. Nebol predsa dôvod myslieť si niečo iné.

„A prečo?“

Janči pokrčil plecami. „Ak ti to nepovedal on, ja nemôžem.“

„Nehnevaj sa, ale myslím, že mám právo to vedieť.“

„Súhlasím s ňou,“ zamontovala sa do toho Julka.

„Je mi to ľúto, ale dal som mu svoje slovo, že vám to neprezradím, a mienim ho dodržať. Ale po návrate na Slovensko ho isto môžeš navštíviť.“

„Najskôr by som musela chcieť.“ Vrátila som sa späť do izby. Na raňajky som už chuť nemala.

V ten deň ma už nič netešilo. Aj zvyšné dva dni zájazdu som bola myšlienkami ďaleko. Nadávala som samej sebe, prečo sa tak zožieram kvôli niekomu, koho som poriadne ani nepoznala, nevedela som, kde robí, koľko má rokov, čo vyštudoval, veľké nič. Vedela som len o jeho vnútre. Aspoň som si to myslela. Začali ma zhrýzať pochybnosti, či sa predo mnou len nepretvaroval, či sa mi netúžil len dostať pod kožu, aby mi ublížil. No keď som si predstavila jeho úprimné oči, hlas a témy, ktoré sme spolu rozoberali, také neprirodzené pre cudzích ľudí, musela som uznať, že sa mi to k nemu nehodí.

Ďalšie dni strávil Janči s nami, no čo sa týkalo Tomáša, aj naďalej mlčal. Potlačila som všetky pocity, aby som si dokázala zájazd užiť, dokonca som sa i trochu tešila, že Julka si s novým spoločníkom rozumie. Vymenili si čísla a dohodli sa, že sa stretnú aj v Piešťanoch. Ja som sa však cítila opustene. Samozrejme, celá skúsenosť z Paríža sa odrazila aj na mojom správaní po návrate a rodičia boli zrazu nespokojní, že som ešte zamĺknutejšia ako predtým, a keď sa ozvem, tak len preto, aby som vyjadrila nesúhlas. V podstate sa im nečudujem. Doteraz som vždy pritakávala, nechcela som vyvolávať konflikty, no Tomáš vo mne niečo prebudil. Síce len také slabučké, nestal sa zo mňa hneď burič, ale snažila som sa dávať viac najavo svoje pocity a názory. Minimálne doma. V práci to bolo ťažšie, ale badala som zmenu a to ma tešilo.

Prešli dva týždne. S Julkou som nebola, ani mi nezavolala, čo však nebolo neobvyklé. Ak mala novú známosť, nikdy o nej nebolo veľmi počuť. Hoci Tomášova tvár mierne vybledla, stále ma čosi vo vnútri nútilo zistiť, kam sa podel, prečo bez vysvetlenia zmizol. Nemala som však žiaden kontakt. Keďže som sa ho nespýtala ani na priezvisko, sotva som mohla prelistovávať Zlaté Stránky. Jediným spojivom bol Janči. Skúšala som sa dovolať Julke, no tá sa neozývala celý týždeň. Až v sobotu večer mi na telefóne zasvietilo jej meno.

„Ahoj, Silvi,“ zatrilkovala veselo, „našla som si kopu zmeškaných hovorov. Bola som však mimo Slovenska, tentoraz ale pracovne. Poviem ti, bolo tam úžasne, toľko nových tvárí. No a čo si to potrebovala?“

„Ty sa máš, zasa si cestovala,“ povzdychla som si unavene. „Chcela som od teba kontakt na Jančiho.“

„A načo?“

„Však kvôli Tomášovi. Stále mi to nedá pokoj. Tak dáš?“

„Nooo, my už s Jančim veľmi nekomunikujeme...“

„Prečo?“

„Nebol až taký zaujímavý,“ zachichotala sa. „Ale to číslo ti dám.“ Nadiktovala a zaželala mi veľa šťastia. „Potom sa ozvi, ako si dopadla a dáme stretko. Priniesla som ti suvenír.“

„Ďakujem, ozvem sa.“

Prevracala som lístok s číslom v rukách, odhodlávala sa, či mám zavolať teraz o šiestej večer alebo až zajtra... Nakoniec som sa búšiacim srdcom odhodlala. Zvedavosť bola silnejšia.

„Prosím?“ ozvalo sa na druhej strane.

„Ahoj... Tu je Silvia... Julkina kamarátka, boli sme spolu v Paríži... aj s Tomášom.“ Pri najbližšom nadviazanom kontakte sa nesmiem zabudnúť spýtať na priezviská. Obávala som sa, že si ma nebude pamätať. Našťastie si spomenul.

„Ejha, ahoj. Čo máš nové?“

„Nič také... zaujímavé... Ja... chcela som sa spýtať na Tomáša.“

Ticho.

„Mohol by si mi dať naňho kontakt?“

Na druhej strane bolo stále mĺkvo.

„Janči?“

„Ach,“ povzdychol si, „no nemôžem ti dať naňho kontakt, ale ak by si mala zajtra poobede čas, môžeme sa stretnúť osobne.“

Zaváhala som, ale nakoniec som súhlasila.

**

Žalúdok mi zvierala nervozita. V noci som poriadne nespala a stále som rozmýšľala nad tým, prečo mi nemohol dať naňho kontakt, ale musíme sa stretnúť osobne. Nijako mi to nešlo do hlavy. Sedela som na lavičke, vyzerala známu tvár, už som chcela odísť, keď sa konečne zjavil. „Prepáč, že meškám,“ sadol si vedľa mňa zadychčane. „Ešte som vybavoval nejaké veci.“ Odmlčal sa. „Myslel som si, že sa už nikdy neozveš. Prekvapila si ma. Tomáš by sa zas vytešoval, že sa trafil. Môžeme ísť.“

„Kam???“

„Do Tomášovho bytu.“

Vytreštila som naňho oči. „A načo? Mohol si mi dať kontakt a vybavila by som si to sama, nepotrebujem sprievodcu.“

„To si iba myslíš,“ usmial sa na mňa a vstal. „Poďme.“ Ani som sa nenazdala a stáli sme pred vysokým činžiakom. Vyviezli sme sa na tretie poschodie. Janči zazvonil. Za dverami sa ozvali kroky. Aké však bolo moje sklamanie, keď ich otvoril cudzí chlap!

„Tak sme tu...“ Janči ma postrčil dnu, zatvoril a ja som zostala uväznená s dvomi chlapmi v malom byte.

„Ty si Silvia?“

Nemo som prikývla.

Ten druhý muž si povzdychol. „Poď do obývačky. Ja som Lukáš. Tomášov brat,“ dodal, keď videl, že sa stále tvárim nechápavo.

„Aha. Ja som nechcela, aby sa alarmovala celá rodina,“ uškrnula som sa nervózne. „Len som sa chcela s Tomášom... ehm... porozprávať a tak...“

„Ja viem. Janči mi vravel, volal mi ešte včera. Vieš... Tomáš mal pred tromi dňami pohreb.“

Facka by nebolela viac. Pľúca mi bolestivo stiahlo, vzduch sa vytratil, zostali len otravné slzy, natískajúce sa do očí. Šok. Prekvapenie. Smiech. Všetky emócie sa zliali dokopy, vytvárali obrovskú machuľu. Akoby zdiaľky som začula Jančiho, ktorý znepokojene kázal Lukášovi, aby mi priniesol vodu, vraj som biela ako stena. Hltavo som sa napila chladnej tekutiny, utrela si oči a s úsmevom na perách pozrela na Lukáša. „Dobrý vtip. Aj keď hnusný. Či? Je to vtip, však?“ Nádej sa rozplynula vo veľavýznamnom tichu. „Ale ako? Prečo? Čo...“

Lukáš sa nadýchol a sťažka prehovoril. „Myslel som si, že neprídeš. Pretože som ťa v podstate čakal už celé tri týždne. Tomáš o tebe hovoril stále... A aj ti niečo nechal.“

„Nechal mi niečo? On o tom vedel? Čo sa mu vlastne stalo?

„Rakovina. Posledné dva týždne boli najhoršie.“

Prečo sa človeku chce smiať, keď sa to absolútne nehodí? Ale veď toto je absurdné. Nemožné.

„Už som uvažoval, že ho vyhodím,“ priniesol mi Lukáš obálku. „Je to list, čo ti Tomáš napísal. Mal som pocit, že sa príliš živí nádejou na niečo nemožné, ale keď mi včera Janči zavolal, že si sa ozvala... Tu máš. Ak budeš mať po prečítaní nejaké otázky, budem v kuchyni.“

Obaja sa zdvihli a potichu sa vytratili do vedľajšej izby. Ešte stále som nechápala. Roztrasenými rukami som trhala obálku, ktorá obsahovala niekoľko úhľadne popísaných hárkov.

Milá Silvia!

Keď budeš čítať tento list, už tu zrejme nebudem. Isto teraz krútiš hlavou, že je to ako z filmu a veru poviem Ti, chcel som, aby to bolo zaujímavejšie. Mám rád šialené nápady. Potajme dúfam, že si tento list raz naozaj prečítaš, že si na mňa spomenieš aj po návrate z Paríža.

Predpokladám, že Ti Lukáš už čo – to povedal. Áno, mohol som Ti to povedať aj sám, ale nebolo to jednoduché. Už len z toho dôvodu, že to celé bolo veľmi zamotané. Možno Ti tieto riadky nebudú dávať zmysel, pretože sú asi dve hodiny v noci, ja ležím v nemocnici, kde mi spoločnosť robí len dych spolubývajúceho a vzdialené pípanie rôznych prístrojov. A najmä množstvo liekov, ktoré majú otupiť tú strašnú bolesť. Rozhodol som sa pre ňu. Kvôli Tebe.

Áno, len kvôli Tebe som sa rozhodol trpieť a neskončiť so životom, ako som to plánoval. Keď som sa dozvedel, že mám pred sebou len nejakých pár mesiacov, chcel som spáchať samovraždu. Užiť si ešte naplno posledné dni a skončiť, pretože sa mi to zdalo nespravodlivé. Po všetkom, čím som si prešiel v živote, som dúfal, že bude konečne niečo podľa mojich predstáv. A nie.

Možno teraz úplne zmením Tvoju predstavu o mne, ale chcel som, aby si to vedela. Si moja spriaznená duša. Ako malý chlapec, som sa stále bil s inými. Nemal som veľmi šťastné detstvo, pretože hádky medzi rodičmi boli na dennom poriadku, mne sa málokedy dostalo pohladenia, hoci som po ňom veľmi túžil. No napriek tomu som svojich rodičov miloval a viem, že aj oni milovali mňa. Keď zomreli, túžil som zomrieť tiež. Predsa len, rodičia sú pre deti vždy určitá istota, aj keď sú vzťahy vlažnejšie. Do opatery si ma aj s bratom vzali starí rodičia. Snažili sa nám nahradiť mamu i otca, ale my sme sa vydali vlastnou cestou. Teda skôr ja, brat mal prispôsobivú povahu, poplakal si a uzavrel bolesť do seba. Je to skvelý človek, podržal ma vždy, keď som to potreboval. Teraz sa aj hanbím za svoje myšlienky a pohnútky spáchať samovraždu. Bol by to ďalší úder pre neho.

Stratu rodičov som nezvládol na celej čiare. Dostal som sa do zlej partie. Drogy, alkohol, cigarety a všeličo iné, to všetko bolo na dennom poriadku. Spoznal som dievčatá, ktoré sa samy ponúkali, len aby získali svoju dennú dávku. Spočiatku ma to fascinovalo, no potom prišiel zvrat. Babka zomrela. Stratil som druhú istotu, ktorá ma ešte držala nad životom. Bol to človek, ktorý sa ma vždy zastal, veril mi, neodpieral mi pochvaly, i keď som si ich až tak veľa nezaslúžil. Brat bol na internáte, mohol sa dostať z tohto ovzdušia a nedotýkalo sa ho to až toľko. Keď však prišiel na pohreb a videl, že je zo mňa obyčajná troska, zasiahol. Napriek mojim protestom šiel za mojou triednou učiteľkou a povedal jej o mne všetko. Netrvalo dlho a mal som vybavené liečenie. Ako som len Lukáša nenávidel! Bol som presvedčený, že som v pohode a všetko je tak, ako má byť. Slzy na dedkovej tvári ma však presvedčili, aby som sa o to aspoň pokúsil. Nechcel som sa vzdávať všetkých tých potešení a únikov, hovoril som si, že tam teda pôjdem, aby boli spokojní a potom ujdem. Aj som ušiel, no našli ma. Tie mesiace v ústave boli peklom na zemi. Nikomu to neprajem. Čas sa vliekol a boj s telom i dušou bol nesmierne vyčerpávajúci. Ale dostal som sa z toho. Až po dvoch rokoch som mohol povedať, som v pohode a všetko je tak, ako má byť. Tá radosť v Lukášových a dedkových očiach bola neopísateľná! Snažil som sa tešiť s nimi, no radosť mi kalila vyhliadka do budúcnosti. Vedel som, že onedlho stratíme i deda, mal už vysoký vek a ja som sa bál, že spadnem späť. Tak sa i stalo. Dedko zomrel a mne nezostal nikto, len brat. Ten však skončil vysokú, našiel si zamestnanie, nemohol a najmä nechcel som zaťažovať ho. Ja som skončil strednú a hľadal prácu. Istý čas som býval sám v tom veľkom dome po starých rodičoch, no bál som sa, že skončím tam, kde som bol kedysi. Musel som sa pokoriť a zdôveriť sa Lukášovi so svojimi obavami. Ten, ako správny brat, začal okamžite konať a aj keď s ťažkým srdcom, predali sme dom a kúpili byt. Bývali sme v ňom obaja. Konečne mi bolo dobre. Vytvoril som si síce viacero obranných mechanizmov, moje názory na svet sa sformovali až po tomto všetkom, ale môj život konečne vyzeral nádejne. Predstavoval som si, ako si nájdem dievča svojich snov, dobré, milé, pracovité, slušné, jednoducho také, ktoré bude spĺňať každú jednu z požiadaviek, ktoré sa zhlukovali v mojej hlave.

Realita ma však znovu vrátila na zem. A pripravila mi riadne tvrdý pád. Po dlhých mesiacoch bolestí v bruchu som sa musel vzdať svojej antipatie k doktorom a vybrať sa k nim po radu. Po vyšetreniach mi zistili rakovinu pankreasu. Myslel som, že sa mi len sníva. Keď som sa konečne postavil na vlastné nohy, bol čistý a rozhodnutý žiť správne a neskôr si aj založiť rodinu s tým, že to zvládnem, Boh ma znovu vystavil skúške. Áno, spomínam Boha, pretože ten v tom celom zohrával veľkú úlohu. Keď som bol malý, babka ma viedla k nemu, spolu sme sa modlili, no postupne sa to vytratilo a keď som sa začal pretĺkať svetom sám, zabudol som na všetko, i keď niekde v hĺbke duše to všetko zostalo. Síce akési pokrčené, ale predsa.

Raz si sa ma spýtala, či som veriaci a ja som ti odpovedal, že kedysi som bol, no dnes neviem. Že by som bol radšej, keby nie, pretože to prináša často bolesť. Ja som sa totiž po diagnostikovaní tejto choroby rozhodol zabiť sa a to s vierou dokopy nejde. Ale nechcel som zasa prežívať tú bolesť a veriť, že možno sa z toho dostanem. Bol som zbabelý, ja viem. No nevieš si predstaviť, aký strach som prežíval. Od rozhodnutia som odstúpiť nechcel, no nikomu som sa s ním nezveril. Potlačil som i strach, čo so mnou bude, ak to spravím, či nepríde večné zatratenie.

Keďže som k doktorom prišiel neskoro, nedalo sa očakávať veľa času, ktorý by mi bol dopriaty. Všetko, čo som si kedy nahonobil, som začal plným priehrštím míňať s tým, že život je len jeden a treba si ho užiť. Celkom som zabudol, že mám aj brata a treba myslieť aj naňho. Trápil sa. Stratili sme všetkých blízkych a teraz mal stratiť aj mňa. Staral sa o mňa vždy, keď sa len dalo, nemal čas ani na seba ani na tvorbu nejakej rodiny, ktorá by ho v ťažkostiach podržala.

Občas som tie bolesti nemohol vydržať. A inokedy zasa bolo všetko fajn. Chcel som ešte vidieť Paríž, môj veľký sen. A hoci to mal byť veľmi skrátený pobyt, aj to sa mi rátalo. Hneď po návrate som mal už naplánované, ako odísť bez bolesti. Stretol som však Teba. Akýsi dotieravý hlas v mojom vnútri mi hovoril, že Ty zmeníš môj život. Mal som pocit, akoby som Ťa poznal odjakživa. Fascinovala ma Tvoja hanblivosť aj bojazlivosť, ktorá ma zároveň rozčuľovala. Nechcel som, aby si aj Ty bola nešťastná. Milé, však? V podstate si spĺňala všetky moje predstavy dievčaťa pre mňa, aspoň z toho, ako sa mi podarilo spoznať Ťa. Rozhovory s Tebou zmenili moje rozhodnutie, najmä Tvoj názor, že život je dar. Že nie je v našej kompetencii čokoľvek s ním robiť. A vtedy som sa rozhodol, že vydržím. Síce s bolesťami, ale nikto ma nebude odsudzovať a nespôsobím ďalšie trápenie Lukášovi.

Ďakujem Ti za všetko. Za to, že si so mnou strávila tie dva dni, že si ma obohatila svojimi myšlienkami, ktoré mi pomohli a zmenili môj pohľad na život. Viem, že sa teraz niekde oháňaš slovami, ako sa krátko poznáme. No pamätaj si, že nie je podstatná dĺžka. Niekedy aj zopár hodín načasovaných v pravej chvíli dokáže urobiť divy. Je mi síce trochu ľúto, že Ťa už neuvidím, ale zakázal som Jančimu povedať aj Tebe aj komukoľvek inému, ako na tom som. Nechcel som, aby si ma ľutovala.

Chcem Ti už len zaželať veľa šťastia do života, aby sa ti splnili všetky sny, aby sa to najlepšie v Tebe dostalo na povrch a pomáhalo aj iným. Si úžasná, ale to už vieš. Som rád, že som Ťa stretol a spríjemnila si mi posledné dni života. Dúfam, že ten prívesok odo mňa Ti nedovolí zabudnúť na mňa. To je moje jediné a posledné želanie.

Veľa šťastia, Silvia.

S láskou Tomáš

Až po dočítaní listu som si uvedomila, že som ho zmáčala slzami. No to nebola jediná vec, čo ma trápila. Smútok mi trhal srdce. Bola som presvedčená, že by bolo lepšie, keby som ten list nečítala. Keby mi len povedali, že zomrel na zákernú chorobu. Nechcela som poznať všetky jeho myšlienky, celý jeho život, všetky bolesti. Nechápala som, ako je možné, že si zanechal aj tak veľa dobra v sebe, napriek všetkému, čo prežil.

Spomienky na Paríž sa vracali, najnovšie informácie zapadali do seba ako puzzle a ja som konečne pochopila. Takmer ma vyľakal fakt, že ja som bola tá, ktorá mu pomohla. Aspoň tou troškou. Pochopila som, aký je každý z nás dôležitý, že už len svojím bytím dokáže zmeniť niekoho svet a pomôcť mu. Aj nevedome. Napriek smútku ma hrialo pri srdci vedomie, že som urobila niečo dobré.

„Si v poriadku?“ prihovoril sa mi Lukáš po chvíli. Prikývla som a list zložila.

„Mrzí ma, že som neprišla skôr. Že som ho ešte nestihla živého a...“ Roztriasli sa mi pery. „Chcel ma ešte vidieť...“

„Chcel, lebo si bola jeho spriaznená duša, ako ťa rád nazýval,“ žmurkol na mňa Lukáš, „ale na druhej strane bol aj rád, že si ho nevidela v takom stave. V Paríži bol ešte na svojich nohách, no potom to už bolo stále len horšie a horšie a malo to veľmi rýchly spád.“

Chcela som sa ho spýtať, či tušil, aké mal jeho brat zámery pôvodne, no nechala som to tak. Načo to rozoberať, ak o tom náhodou nevie?

Celá táto udalosť pomohla i mne. Vďaka nej som získala dvoch vynikajúcich priateľov – Lukáša a Jančiho. Prostredníctvom Tomáša mi bolo umožnené priblížiť sa do sveta iných, začala som sa učiť komunikovať s opačným pohlavím a trénovať si sebavedomie. Po čase som sa i osamostatnila a hoci to prinášalo kopu problémov, mala som sa o koho oprieť. Občas som zašla i na cintorín, aby som zapálila sviečku na Tomášovom hrobe a poďakovala sa jemu, i Bohu. Bohu za jeho veľkú láskavosť, že mi priviedol tohto výnimočného muža do cesty aspoň na chvíľu a Tomášovi za to, že mi zmenil život a že sa zhora na mňa ešte stále díva a aj naďalej sa za mňa prihovára.

KONIEC

____

No, chcela som čakať do piatku, ale už ma to prestalo baviť a do školy sa mi nič nechce, tak vás nebudem naťahovať. Ďakujem tým, ktorí čítali a poctili ma aj komentármi, aspoň kvôli nim to malo zmysel. Dúfam, že ešte naposledy necháte za sebou nejaké dojmy. Pôvodne som chcela nechať Tomáša skutočne spáchať samovraždu, ale na Veľký piatok, pri pohľade na kríž, som si tak uvedomila, že táto poviedka mala mať isté svedectvo, hlbší zmysel a ten by sa dosť pokazil samovraždou, takže radšej sa rozhodol vydržať. :P

Prajem vám krásny večer! :)

[ » na začiatok « ]