Poviedka:
Pridaná: 16.3.2013, 09:29:16
Čítaná: 3406×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: Fiction
Postavy: Byuki a Alem

Literárna forma: dráma
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Mŕtvy bozk

„Byiuki! Byiuki!“ Ozývalo sa po malej dedine pod úpätím Kilimanjára.

,,Byiuki!“

Opice sa od strachu pustili do škrekotu. Krajina sa práve prebúdzala do ďalšieho slnečného rána.

Pár žien už sedelo pred hlavnou chatrčou a očisťovalo kukuricu. Malé opičky sa k ním zakrádali a skúmali či nemôžu niečo ukradnúť.

Ženy sa po nich zaháňali palicami ale neodbytné tvory ďalej skúšali šťastie.

,,Byiuki!“ Ozvalo sa znovu a okolo prebehol urastený chlapec.

Ľudia naň hľadeli vyčítavými pohľadmi.

„Byiu...k.“ Chcel zakričať znovu keď vtom ho niekto chytil za lakeť.

„Čo tu vrieskaš!“ Osopila sa naňho staršia žena. ,,Čo si rozum potratil??! Všetci ešte spia !Okamžite sa vrát k ostatným!“ Pustila mu lakeť a rukou mu ukázala nech sa rýchlo prace.

,,Ach Alem,“ zašepkala si popod nos takmer nečujne.

Alem mlčky odchádzal. Keď ale uvidel že Amara, jeho matka si sadá späť k ostatným ženám potichu sa prikradol zozadu k chatrčiam. Pomaly prechádzal cez kríky ako ich to učil Udochy: ,,Lovec musí vždy splinúť z prírodou“. Alem bol jeden z najlepších lovcov a nebolo preňho problém dostať sa nečujne k chatrči náčelníka.

Opatrne roztiahol trstinu a nazrel dnu.

Očami behal po veľkej miestnosti.

,,Byiuki!“ Zašepkal.

Zrazu začul ako z chatrče niekto vychádza. Rýchlo sa skryl a sledoval každý pohyb.

„Alem?“ Ozval sa dievčenský hlas.

Alem si vydýchol a vyliezol z kríkov.

,,Bigué nevieš kde je tvoja sestra?“ Spýtal sa jej. Stála pred ním najstaršia náčelníkova dcéra. Zapletené čierne vlasy jej siahali až po pás a krk jej zdobil krásni náhrdelník z farebných kamienkov.

,,Je pri rieke z Ilike, môžeš tu na ňu počkať.“ Povedala a rýchlo poznamenala: ,,Nebude tam dlho.“ Milo sa naňho usmiala a čakala že s ňou počká.

Alem si ale jej úsmevu ani len nevšimol a rýchlo sa pobral k rieke.

,,Pozri sa Byiuki!“ Vravela Ilike melodickým hlasom a ukazovala na malého vtáčika. Byiuki naberala do džbánu vodu a sem tam skontrolovala čo jej zverenkina robí. Ilike bola totiž dcéra Ijema jedného z rady starších. Bolo jej tak 10 rokov ale vyzerala na 8 aj sa tak správala. Podľa kmeňových zvykov mali dievčatá už ako päťročné začať pracovať a chlapci loviť a stopovať. Ilike si to ale mohla dovoliť pochádzala predsa z jednej z najlepších rodín.

„Aha.“ Vykríklo dievčatko. Byiuki od laku skoro upustila hlinení džbán.

Rýchlo sa poobzerala po okolí. Mala strach že Ilike videla leva alebo ešte horšie slona.

Chvíľu načúvala.

Alem sa len potichu uškŕňal za kríkmi. Byiuki ostražito sledovala kríky. Strhla sa zakaždým keď v diaľke začula opičí vreskot či breptanie vtákov.

Ilike so záujmom sledovala kamarátku a tiež občas očami zablúdila medzi kríky.

,,Ahoj!“ Vykríkol Alem a priskočil rovno k Byiuki.

Ta od laku div nespadla do vody.

,,Ty had!“ Zvrieskla naňho.

Ilike dobehla k Alemovi a objala ho. Ten si ju vysadil na chrbát a spolu z Byiuki sa vybrali späť k dedine.

„Hneváš sa na mňa?“ Spýtal sa po chvíli. Byiuki mlčala , chcela ho trochu potrápiť.

Alem sa na ňu pozrel svojimi veľkými hnedými očami a nahodil nevinný pohľad ako to len šlo.

Chvíľu na ňu takto pozeral. Vtom mu Ilike zakryla rukami oči a Byiuki vybuchla od smiechu keď narazil do stromu.

Ilike len tlieskala rukami a smiala sa spolu z priateľkou.

Alem sa vyčítavo pozrel na Ilike a potom na smejúcu sa Byiuki.

„Dávaj pozor na stromy“ Vravela zo smiechom.

Alem si toho nevšímal a zvyšok cesty šiel trochu popredu

„Tu si!“ Ozval sa tvrdý hlas. Za ním stál uznávaný lovec Udochy.

Alem sním mal byt dnes celé ráno na love kudu veľkých. Jeho tvrdý pohľad prebodol chlapca až do hĺbky kostí.

Alem vedel že mu to len tak neprejde. Ťažko skrýval aký strach k svojmu učiteľovi prechováva.

Račej sklopil zrak aby ho jeho vystrašené oči neprezradili.

„Dnes pôjdeš z najmladšími vyberať med!“ Udochov tvrdý pohľad by nezniesol odvrávanie.

Alem takéto činnosti z duše nenávidel.

Byiuki vzala Ilike za ruku.

Lovec sa obrátil tento krát k nej.

„Nemala si byt už doma?!“ Spýtal sa.

Byiuki len prikývla. Vzala krčah a pomalým krokom spolu z Ilike sa pobrali k hlavnej chatrči.

Aj by sa Alema zastala ale vedela že nič nezmôže. Slovo ženy nieto mladého dievčaťa v kmeni neznamenalo nič. Ešte by aj narobila hanbu otcovi.

Udochy odviedol Alema až domov. Kým chlapec čakal vonku jeho učiteľ všetko hovoril jeho otcovi.

Alem sa triasol nad tím čo príde.

Otec bude iste veľmi naštvaný a keďže dneska ráno bol slabí lov jeho nálada nebude práve najlepšia.

Snažil sa potlačiť strach. Všetci ich odjakživa učia že strach mat nesmú pretože im ochromí myseľ a môžu ľahko zahynúť.

Teraz sa ale pomaly vyrovnával s tím čo príde. Pozorne dával pozor čo sa v chatrči za jeho chrbtom deje.

Zrazu k nemu prišla matka. Zrejme dokončili prípravy na jedlo a teraz sa vracala domov.

„Čo sa deje Alem?!“ Spýtala sa prísnym hlasom.

Chlapec hľadel do zeme.

Chytala ho za bradu a prinútila aby sa na ňu pozrel.

„Tak čo sa deje?!“ Spýtala sa hrozivo prísnym hlasom. Alem sa na ňu neprítomne pozrel.

Vtedy vyšiel z chatrče jeho otec, Akwe hneď za ním vyliezol Udochy.

Udochy si založil ruky a sledoval ako Akwe srší od hnevu.

Odstrčil Amaru a chytil syna za krk.

„Ty šteňa! Ako si dovoľuješ robiť mi hanbu!?“ Nahnevane naňho kričal.

Z očí mu sršali blesky a div Alema nezaškrtil.

„Už teraz sa hanbím ako pes keď sa na teba stále sťažujú!“ Zvrieskol.

Alem sa naňho zo strachom pozrel.

„A ešte beháš za náčelníkovou dcérou!“ Akwe sa už neudržal a vrazil mu.

Alem spadol na zem a pohľad upieral do zeme. Bál sa otcovi pozrieť do očí.

Akwe mu celou silou kopol do nôh a vrátil sa do chatrče.

Udochy sa sklonil k Alemovi.

„Nepríď neskoro na zber.“ Uškrnul sa.

Alemovi to vždy pripadalo tak že sa jeho učiteľ vyžíva vtom keď jeho žiaci trpia. No Udochy im vravel že všetko čo spravia sa im vráti.

Amara sa sklonila k synovi a prehmatala mu nohy. Jej pohľad vravel jasne že si za to môže sám.

Po chvíli odišla do chatrče upokojiť Akweho. Alem sa opatrne zdvihol a krívajúc na jednu nohu odišiel do buša.

Prešiel cez hustý porast až k bahnisku. Vyliezol na vysokú akáciu a sledoval obzor.

„Nepríď neskoro na zber.“ Zafrflal si.

Rozhodol sa že tam nepôjde. Jeho hrdosť ho pálila pri myšlienke že bude zbierať med pričom by mal loviť buvolce.

Bál sa že ho teraz všetci vysmejú. Dedina bola teraz určite plná lovcov ktorý ráno lovili kudu veľké.

Teraz sa určite vrátiť nemohol.

Pozrel sa na páliace slnko. Usúdil že o pár hodín bude slnko najvyššie a ľudia budú od horúčavy nútený pár hodín stráviť v chatrčiach. Vtedy sa vráti.

Ľahol si na mocný konár akácie a zaspal.

„Alem? Alem!“ Budil ho Byiukin hlas.

Alem sa prebral a z hrôzou zistil že sa stmieva.

„Byiuki! Čo tu robíš?“ Nechápavo sa jej spýtal. Jeho ostražitý zrak skúmal každý pohyb okolo.

„Amara ta hľadala, všetci si myslia že si sa stratil. Vedela som že budeš tu.“

„Prečo si neprišla skôr?!“ Hodil na ňu vyčítavý pohľad.

„Chcela som ale ľudia v okolí vraveli že je tu veľký chui, leopard a otec ma nechcel pustiť z domu! Mohla som ujsť až keď zaspal!“ V jej hlase bol cítiť strach.

Alem sa zhlboka nadýchol.

Ucítil slabý zápach mršiny.

„Byiuki tadiaľ vedie skratka!“ Ukázal prstom na vyschnutý banánovník.

„Dovedie nás do dediny! Keď ti poviem aby si bežala tak bež ako najrýchlejšie vládzeš!“ Povedal a odtrhol si konár akácie.

Byiuki prikývla a pohľadom skúmala okolie skratky.

Na buš pomaly sadal nočný tieň a už aj malé dieťa vedelo aké riziko predstavuje byt v noci v hustom poraste pod kilimanjarom.

„Alem, vidím hyeny!“ Zašepkala.

„Viem. Musíme byt potichu. Zápach určite priláka aj simbu, leva.“

Snažil sa skryt strach a tím dodať priateľke odvahu. Opatrne zliezol z akácie. Poriadne sa poobzeral a pomohol Byiuki.

Tma bola čoraz hustejšia. Bolo počuť štekot rozzúrených hyen trhajúcich sa o mršinu. Alem bosými nohami pomaly vyšliapaval Byiuki cestičku až k banánovníku.

Prask!

Obaja zastali a Byiuki Alemovi silno zovrela ruku. Od strachu akoby skameneli. Alem sa snažil sústrediť na zvuky.

Praskanie vetvičiek bolo čoraz bližšie.

„Je to leopard?“ Zašepkala Byiuki Alemovi takmer nečujne.

Tvor pred nimi ale započul tiché zvuky a zastal. Alemovi sa zrýchlil dych. Až teraz rozoznal obrysy hrocha. Nachvíľu silno zavrel oči aby potlačil slzy strachu.

Byiuki ho už tiež videla celkom jasne.

Hroch výstražne otvoril papuľu z ktorej vyšlo hrozivé zaručanie. Ako málim deťom im vravievali aké sú tieto zvieratá nebezpečné.

Alem pevne zvieral palicu v rukách pripravený sa brániť. Zviera sa ale zrazu rýchlo otočilo a zo strachom uháňalo preč. Alem si vydýchol.

Byiuki ale stuhla krv v žilách.

Alem sa ešte stále pozeral za utekajúcim hrochom a ani si neuvedomil že z boku sa k ním blíži chui. Zrazu zbadal ako sa k nemu veľkým skokom blíži mocní leopard. Stihol sa mu vyhnúť. Veľká mačka dopadla do suchej trávy a hrozivo zavrčala.

Alem sa oháňal palicou. V tej chvíli nevnímal okolie. Byiuki sa vystrašene pozerala do očí šelmy.

„Bež!!“ Kričal.

Byiuki sa rozbehla cestičkou k dedine. Leopard vystriehol príležitosť a rozbehol sa za dievčaťom. Prekvapený Alem sa dal do prenasledovania mačky. Do bosých nôh sa mu zapichávali tŕne z kríkov.

Byiuki nevládala ďalej bežať. Obzrela sa a zbadala dve veľké zelené oči.

Vydesene bežala ďalej. Horúce slzy jej stekali po tmavo-hnedej pokožke. Mačka sa k nej blížila príliv rýchlo.

Cez celú buš sa ozýval jej žalostní výkrik. Šelma sa zahryzla Byiuki do krku. Korene mohutného baobabu sa sfarbili do červena.

Zver vydala zo seba hrozivý zvuk, zvuk víťazstva.

Alem tam dobehol neskoro.

Z hrôzou v očiach videl ako jeho priateľku zviera v papuli netvor. Ruky sa mu roztriasli.

Už mu na ničom nezáležalo. Stratil jedinú osobu ktorú miloval.

Zovrel ruky v päste a z bojovným pokrikom bežal priamo na leoparda. Ten akoby sa v tej chvíli zľakol a utiekol do buša alebo bohov ktorí žijú na samotnom Kilimanjare ohúrila odvaha chlapca a prikázali chui odísť.

Alem opatrne vzal do náručia Byiukino skrvavené telo. Vyniesol ho vysoko do korún baobabu.

O chvíľu sa pod mohutným stromom začali zbiehať hyeny snažiac sa dostať k mŕtvole dievčaťa.

Alem z neskrývanou ľútosťou plakal. Jeho slzy dopadali na jej telo.

Prstami jej zavrel krásne hnedé oči.

Vytiahol malú dýku ktorú vždy nosil pri sebe a bodol si ju do srdca. Byiuki si pritisol k sebe a silno ju zovrel v objatí.

Naposledy priložil svoje ústa k tím jej a na pery jej vtisol nežní, mŕtvy bozk.

[ » na začiatok « ]