Poviedka:
Pridaná: 10.3.2013, 20:11:22
Čítaná: 4243×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: Fiction
Postavy: On
Stručný dej: Opis obyčajného dňa z pohľadu jedného flegmatického, osamelého muža. ______ Poviedka bola písaná z dôvodu povinného odovzdania na hodine slovenčiny, inými slovami, napísať som ju musel, nechcel. A nemám ju rád. Ale je moja prvá a tak som si povedal že sa o ňu s vami podelím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Prudko som zabuchol dvere a snažil sa čo najrýchlejšie zamknúť. Rukou mi však prebehla ostrá bolesť. Znovu som sa porezal tým starým, zlomeným kľúčom, ktorý som mal pri sebe odjakživa. Nikdy som nemal to srdce zbaviť sa ho – spájalo sa mi s ním až príliš veľa spomienok na detstvo. Keď som bol malý, často sme sa s deťmi priateľov mojich rodičov hrávali na tých najrozličnejších miestach, zväčša na tých najnebezpečnejších, aké v blízkosti nášho domu existovali. Neprešiel víkend bez toho, aby sme sa nevyšplhali na vysokú vežu už dávno, vtedy pre bankrot zavretej, starej továrne na výrobu rebríkov a iného pomocného výškového príslušenstva. Každý sa tam bál chodiť, starí ľudia nás, predmestské deti, odtiaľ vždy odháňali a vraveli, že tam straší. V skutočnosti to bolo určite preto, že to tam bolo nebezpečné, boli tam porozbíjané okná, všade boli samé kladky a železné laná. Nás to tam, samozrejme, lákalo ešte viac a aj keď sme boli vždy vystrašení, neprestali sme tam chodiť. Jedného dňa, keď sme v neskorý podvečer liezli cez dieru už toho času hrdzavého továrenského plotu, sa mi moja roztrasená noha zachytila o veľkú tyč, ktorá bola na tomto mieste úplnou samozrejmosťou a mohli ste ju nájsť naozaj všade, a ja som sa roztiahol na zemi v celej svojej dĺžke. Vtedy som si prvý raz porezal dlaň o zlomený kľúč, ktorý som aj dnes držal v pravej ruke a zlostil sa, z akého dôvodu som ho ja, blázon, ešte nevyhodil. Rýchlo som si priložil na krvácajúcu ruku vreckovku a ponáhľal sa s kufríkom dolu schodmi môjho malého domu. Auto som nemal, nikdy mi nejako výnimočne nechýbalo a keďže som rodinu nemal, nikdy som nad žiadnym neuvažoval. „Zase zmeškám do práce,“ pomyslel som si. Tento týždeň by to bolo už tretí raz. Na moju kariéru by to určite dobrý vplyv nemalo. Ešte že na ňu úplne kašlem. Netrápi ma čo si o mne myslí môj šéf. Tobôž ma nikdy netrápilo, čo si o mne myslia moji kamaráti. Nie že by som ich mal teraz plný telefónny zoznam. Boli tu len dvaja, aj z toho len jeden normálny. Percy. To bol asi jediný človek, s ktorým som sa vedel rozprávať aj polhodinu a nepohádať sa. Bol totiž rovnako flegmatický ako ja. Niekedy si spolu vyjdeme na pivo, ale aj to sa musíme premáhať alebo veľmi nudiť. Neznášam preplnené podniky. Kopu hnusných otravných ľudí, ktorí sa vám snažia vopchať do zadku, úlisne sa vám prihovárajú aj keď o nich nejavíte vôbec žiaden záujem. Percy takých ľudí veľmi rád „odbíja“, takže ja mám pokoj a môžem si pomaly chlipkať svoje pivo. A premýšľať. Áno, premýšľať. To je moje hobby číslo jedna. Vždy premýšľam. A rád si na všetko utváram svoj vlastný názor. Autobus som samozrejme zmeškal, ale to sa dalo čakať, keďže som si k zastávke vykračoval pekne pomaličky a bol som zamyslený nad tou nechutnou prácou, ktorú musím odovzdať ešte tento týždeň šéfovi. Moja práca ma nebavila, ale matematika bola asi jediná vec, ktorú som vedel robiť dobre. Tak som sa zamestnal ako ekonóm v jednej firme, ktorej názov si nikto nevie zapamätať ani keď ho počuje päťkrát sa sebou. Teraz mi však neostávalo nič iné, ako bežať. Utekať do práce za ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú, nemám ich rád a nikdy ich mať rád nebudem. Nerozumiem, prečo musia byť práve v mojej práci ľudia spolu v jednej miestnosti. Prečo nemôžu mať vlastné kancelárie, alebo aspoň také tie bunky, oddelené doskami. Každý by bol sám. Nikto by na nikoho zvedavo nezízal, keď položí slúchadlo telefónu. Nikto by si od nikoho nič nepýtal. Každý by si odrobil svoje a padal domov. Ak sa niekto diví, ako ma môže všetko tak nezaujímať, nech sa diví ďalej. Netuším. Už ako malý som mal kamarátov len zopár a neznášal som hlúpe otázky. A to neustále „Prečo?“ Keď niekomu poviem, aby ma nechal na pokoji, prečo sa musí pýtať - prečo? Toto ma štve najviac. Konečne som otvoril dvere na „mojej“ pracovni a v momente som uvidel stáť pri mojom stole na druhej strane miestnosti môjho plešatého šéfa ako sa jednou rukou drží mojej stoličky a poklopkáva nohou. Vedel som, že je zle. Ešteže to so mnou nič nerobilo. Skôr ma trápil ten jeho otravný monológ, ktorý sa mal stať jeho náplňou práce najbližšiu trištvrte hodinu a ja som musel byť, aj keď nedobrovoľne, jeho súčasťou. Radšej vám ani nebudem hovoriť čo mi rozprával. Pravdupovediac, nepamätám si z toho ani tretinu. Všetky jeho reči šli jedným uchom dnu, druhým von. Keď konečne odišiel, otvoril som notebook a pustil sa do tej úmornej práce, na ktorú som myslel už od rána a modlil sa, aby mi čas ušiel čo najrýchlejšie. Keď som zhasínal lampu na mojom stole, bol som v práci takmer sám. Všetci už odišli lebo im „padla“ a ponáhľali sa za svojimi rodinami, známymi, kamkoľvek. To len ja som sa nemal za kým. Mne to bolo vlastne fuk. Pozrel som na svoje náramkové hodiny, darček od mamy na osemnáste narodeniny. Bolo pol siedmej. Schmatol som všetky papiere, nahádzal ich do tašky a snažil sa čo najskôr vypadnúť z tejto diery. Keď som vychádzal z budovy, zrazil som sa s nejakou ženou čo do nej vchádzala. Bola celkom sympatická, pekná, mala na sebe krátky kabát príjemnej hnedej farby a čierne nohavice. Vlasy tmavej červenej a v rukách držala škatuľu s papiermi, hromadou papierov. Keď som do nej nechtiac vrazil, vypadli jej a rozsypali sa na zemi. „Hop, nechcel som.“ zamrmlal som. Javila sa mi naozaj ako priateľský človek. Môj pocit sa však bleskovo vytratil hneď ako otvorila ústa. Začala po mne vrieskať a rozhadzovať rukami, aký som nešikovný babrák a že sa neviem správať džentlmensky k ženám. No povedzte. Netrafil by váš šľak? Pozbieral som rýchlo, nejaké tie hrubé zväzky papierov čo tam mala, tresol som ich to škatule a vrazil do ruky. S ďalšími tými jej somarinami nech sa trápi sama. Otočil som sa jej chrbtom a odkráčal bez obzretia. Neznášam takéto typy. Naparujú sa ako keby znamenali viac ako ostatní. Nemohla byť o veľa staršia ako ja. Je mi jedno že mohla byť jednou z mojich nadriadených. Je mi jedno, že mohla byť bohatá, trebárs aj najbohatšia v meste. Čo má čo skákať do cudzích ľudí, ktorí sa jej ospravedlnia. Z takých ľudí sa mi dvíha žalúdok. Uvedomil som si, že všetky autobusy domov mi ušli, lebo som musel zostať v práci dlhšie. Skvelé. Do kelu! Už teraz viem, že prídem domov, hodím si sprchu a zaspím pred telkou. A zajtra? Ďalšia rutina. Ako tak rozmýšľam, najzaujímavejšia vec čo sa mi dnes stala bolo asi to porezanie tým mojim starým kľúčom. Vidíte? A preto ho nevyhodím.

[ » na začiatok « ]