Poviedka:
Pridaná: 7.2.2013, 23:52:56
Čítaná: 5786×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: S., A.
Stručný dej: Umelecké rozprávanie na tému „Odišiel som, aj keď som mal zostať“.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Ani dospelosť ho nezmenila. Charakteristické črty si v sebe zachoval už od útleho detstva, rovnako tvrdohlavý, rovnako samostatný, nikdy sa nevzdával svojho presvedčenia, názory mal jednoznačné, menil ich zriedka.

Od svojho pubertálneho ja však nadobudol viac skúseností, dokonca v niektorých prípadoch postrehol, že je k ľuďom milší. Jeho podrezaný jazyk a hrubé správanie ho totižto často dostávali do problémov. Hormóny a výbušnosť ovládali jeho mladý život, poddával sa adrenalínu a pulzujúcej krvi v žilách, ani zlomený nos, monokel, roztrhnutá pera a ubolené telo posiate modrinami ho nepoučilo. Teraz už nezvykol odvrávať, hoci ho ruka svrbela, zostala zovretá v pästi pod stolom.

Získaval si prirodzený rešpekt, ľudia v ňom videli vodcu, snažili sa zaujať ho, baviť sa s ním musela byť zábava. Aj bola.

Okruh jeho priateľov bol síce malý, no za to každý bol klenotom vo svojom obore. Zvláštni, niečím výnimoční.

Najmä ten jeden, v ktorom našiel spriaznenú dušu, v ktorom našiel priateľa na život a na smrť.

„Ona si vážne myslela, že máme spolu nejaký vzťah alebo čo! Vyzerám snáď ako niekto, kto si to necháva robiť len od jednej?“ Ich rozhovor bol hlasný, v zadymenom bare s množstvom drsných chlapov naokolo, utekajúcich od života doma, vtipkujúcich zväčša o svojich priberajúcich polovičkách.

Boli asi najmladšou skupinkou v špecifických priestoroch podzemnej krčmy, ani jeden zo štyroch členov nemal nad tridsať.

„Aspoň si ju na rozlúčku položil ešte raz?“ S. držal v jednej ruke pohár piva, medzi prstami tej druhej mal cigaretu. Bola to jeho závislosť, vyfajčil viac ako škatuľku denne, varovania totálne ignoroval. Pod okom mal už takmer nenápadnú sinku, jednoducho sa pred týždňom neudržal a rozbil jednému chlapovi papuľu. Bol jasným víťazom, keďže toho museli kamaráti odnášať, ledva chodil, ledva bol pri vedomí. Alebo to bolo spôsobené alkoholom? V konečnom dôsledku, dostal ďalší drink zadarmo a po záverečnej aj trochu z čašníčky, ktorá ich obsluhovala celý večer.

Jeho najlepší priateľ sa po otázke nahlas rozosmial a začal rozprávať o tom, čo všetko s M. robili. Nadávky zmiešané s nechutnosťami, o ktorých sa mnohým môže len snívať.

A. bol v podstate prasa, no rovnako ako S., aj on mal v sebe tú zvláštnu moc, ktorá nútila ostatných počúvať a nasledovať ho. Nebol vôbec vysoký, s tmavším pigmentom – „Ty cigánsky škriatok, poď sem!“ „Mám havajské korene, do pekla!“ - ruky mal poznačené tetovaniami a jeho úsmev poznal už každý. Roztiahnutý takmer cez celú šírku tváre, mnohokrát pôsobil, akoby mal viac zubov, ako je vôbec normálne u dospelého človeka. Večne sa smial na vlastných vtipoch, bol svojím najvernejším a najväčším fanúšikom. A miloval urážať ľudí, vysmievať sa im, robiť zo seba toho najlepšieho. So S. boli dokonalou dvojicou. Skoro ako Batman a Robin.

Smiali sa. Nezvládali nič iné, len sa zabávať, bezstarostne postavení k budúcnosti. Ani jeden z nich nevedel, kde presne sa bude zajtra nachádzať, či zostane v meste, aby si mohol vyraziť s priateľmi, alebo sa stratí ďaleko odtiaľto, poháňaný dobrodružstvom. Tieto otázky si ani nepokladali. Pre tento okamih existovala len ďalšia objednávka, ďalšie uhasenie smädu.

Žili perfektný život, nie? Čo viac potrebovali k tomu, aby dokázali dýchať? Sloboda. Prítomnosť. Tie malé radosti, ktoré im vylepšili deň, úsmev slečny v obchode, číslo barmanky v klube, prikrášlené historky, ktoré počúvali len dobrí kamaráti.

„Uvidíme sa zajtra. Aspoň predpokladám.“ S. držal okolo ramien A., lúčil sa so zvyšnými dvoma priateľmi, ktorí postupne za hlasného pospevovania mizli v tme ulice. Na osvetlení v meste vždy šetrili.

„Kedysi som bol posadnutý životom,“ začal A., svoj opitý hlas na poslednom slove zvýšil, spievať nevedel vôbec, ale jeho rytmus mu mohli len závidieť. Spoločne kráčali po vlhkom chodníku, rovnováha výrazne podkopaná. Cítili sa tak dobre.

„Teraz som posadnutý iba tebou.“ S. sa k nemu veľmi ochotne pridal, jeho tóny boli o čosi čistejšie, znelo to príjemne, skoro ako uspávanka. Kolovala medzi nimi posledná lacná cigareta, na tie kvalitnejšie sa nenašli peniaze. Sľubovali si, že jedného dňa, keď budú bohatí, kúpia si rovno cigary. Čo tam po tom, že to obom smrdelo. Išlo hlavne o to, čím by sa stali.

„Povedz mi, že máš radšej chlapcov ako som ja!“ A. to priam až zakričal, bol dirigentom, ktorý dal pokyn orchestru psov, ktorí začali besne štekať spoza plotov. Nečudovali sa im, že sú naštvaní, aj oni by boli, keby ich niekto zobudil uprostred noci. No teraz sa len smiali. Zakrútili sa, držiac sa za ruky, S. nechtiac skočil do mláky, v čižmách pocítil vlhko, ponožky mu nasiakli vodou. Netrápil sa tým. A. sa k nemu pridal, spoločne hľadali najhlbšie miesto, akoby od toho závisela celá ich existencia. Bola to súťaž? Nie. Bolo to len dobrodružstvo s najlepším priateľom. Nikdy nechceli vyrásť. Dospelosť ich desila, nehľadiac na tie roky, čo už od osemnásteho roku mali za sebou.

„Keď v tme ležím nad tebou!“ S. dokončil posledný verš piesne, jedinej piesne, ktorej slová skutočne aj poznali. Zapamätať si melódiu, to bolo pre každého jednoduché.

Cesta domov trvala dlho, ale oni nemali žiadnu prácu, do ktorej by museli vstávať, žiadne povinnosti. Byt, ktorý si spoločne prenajali, smrdel skazeným jedlom a špinavým oblečením. Obaja neznášali upratovanie, nezvykli to robiť.

„Aké to s ňou bolo? Pred nimi si sa krotil. Viem, že si zatajil niečo, čo chceš povedať iba mne.“ S. ležal vo veľkej posteli, na dve oddelené nemali peniaze ani priestor, svoje polonahé telo zakrýval zatuchnutou perinou s množstvom fľakov rôzneho pôvodu. Človek by strávil celý deň hádaním. Niekedy sa tak zabávali.

Mal pravdu. Počúval ho pozorne, sledoval tmavé pohyby rúk, A. gestikuloval živo a oduševnene. Smiali sa. Smiali sa až dovtedy, dokým únavou obaja nezaspali.

--------------------------------------------------

S denným svetlom byt vyzeral príšerne. Nemali záclony ani žalúzie, takže obedné slnko ukazovalo každý jeden detail, každú jednu nechutnosť, ktorá sa nachádzala na zemi.

Spoza zavretých dverí vyhrávala hudba, rádio občas zachrapčalo, ako sa signál narušil. Počul pískanie a nadávky, potom ten príšerný spev, ktorého bol schopný len A. Nechcelo sa mu vstávať, nechcelo sa mu ani pohnúť, v hlave mu nepríjemne pumpovala krv a každý úder srdca. Našťastie to bolo to jediné, čo ho po alkoholovej noci čakalo. Nevoľnosť bola priďaleko, na obsah svojho žalúdka sa teda dnes pozerať nemusel.

Z postele ho vyhnali až mravce, ktoré ho pošteklili na pokožke, len čo rameno položil na kúsok pizze v strede matraca. V lepšom stave by bol jeho výskok vyšší a rýchlejší, znechutený sa oprašoval, cítiac tie hnusné potvory po celom tele.

A. robil raňajky. Ešte stále mal ušetrené peniaze, čo dostal od rodičov, ktorým narozprával, že má dieťa a rodinu. Očividne im neprišlo zvláštne to, že nikdy neposlal fotky, že nikdy neprišiel na návštevu. Tieto peniaze boli veľmi vzácne, siahalo sa do nich len vtedy, keď boli hladní. Iba príšerne hladní.

S. sa posadil na obitú stoličku za stolom, ktorý bol v rovnako zlom stave ako zvyšok kuchyne, a pozoroval najlepšieho kamaráta, ako im chystá jedlo. Snažil sa ušetriť čo najviac, niektoré potraviny dokázali byť lacné, ale odrážalo sa to aj na ich kvalite. Žalúdku však ich chuť bola ukradnutá.

„Toto miesto vyzerá zo dňa na deň horšie.“ A. prerušil svoje pískanie a s jemným mračením sa obzrel okolo. Jemu to tu stále pripadalo v poriadku.

„Mali by sme to tu upratať. Aspoň trochu.“ Jeho návrh sa stále nestretol s nejakou odozvou, A. oči boli stále slepé k tomu, čo by mali vidieť.

S. sa s povzdychom zase postavil, preťahujúc si stuhnuté svaly.

„Idem sa aspoň osprchovať, ty zatiaľ rozmýšľaj, ako mi dnes pomôžeš s týmto bordelom.“

„Voda nefunguje.“

„Akože nefunguje? Žiadny oznam nám správca nedával. Zaplatil si účty?“

Mimika na A. tvári sa ani nepohla. Bol výborný klamár, bez zaváhania odpovedal: „Samozrejme.“

Najhoršie na tom bolo to, že mu neveril. Po prvý raz za ten čas, čo sa poznali, si bol istý, že mu nehovoril pravdu. Nechal to však tak, obliekol si najmenej páchnuce oblečenie, ktoré v ich spálni našiel, a potom sa pustil do upratovania. Nemal to rád, nechcelo sa mu dotýkať zhnitého a plesnivého jedla, ale niekto to predsa urobiť musel.

Večer šli zase do baru a všetko bolo v poriadku. Prečo by sa na seba mali hnevať za také hlúposti? Voda zase pôjde. Možno sa len pár dní zdržal s úhradou. Nebolo to nič vážne. Zabávať sa mohli ďalej.

--------------------------------------------------

Mal sen. Tak neuveriteľne skutočný sen, že keď sa ráno prebudil ešte do šera, mal pocit, že jeho telo skolabuje sklamaním. Nedokázal poriadne dýchať, stále cítil vôňu raňajok, ktoré mu pripravila žena bez tváre. Podstatné bolo to, že bol milovaný. Jeho srdce bilo v hrudi rozochvene, držal sa za hruď a rozpadal sa na kúsky, jeho veľké dlane nevedeli všetko zadržať, tie najpodstatnejšie časti už nikdy nevráti. V očiach ho štípali slzy. Nezvykol plakať, ale toto bola ľútosť nad tým, že jeho život nie je vôbec taký, aký bol pred pár minútami, tam táto realita neexistovala. Nenávidel to chrápanie z druhej strany postele, ktoré síce za nič nemohlo, ale potreboval obviňovať iných. Bol iba obeťou.

Postavil sa, nedokázal sa upokojiť, prechádzal sa po koberci, ktorý konečne nebol zaprataný oblečením a odpadkami.

Mal čisté oblečenie, našiel ho v skrini, ktorú predtým ledva používali. Vychutnával si ten úžasný pocit, vychutnával si tú vôňu, ktorá ho neustále nasledovala, kamkoľvek sa pohol.

Voda ani po toľkých dňoch nefungovala, trávil hodiny počúvaním chrčania v trúbkach, keď otáčal kohútikom v hrdzavej sprche. Susedia mu dovolili umyť sa len raz, ten druhý skončil zabuchnutými dverami a nadávkami. V tomto bytovom komplexe neboli ľudia príliš priateľskí.

Vzal si peniaze z A. čajovej škatuľky, ktoré boli určené na jedlo. Takto skoro ráno bolo možné, že sa im ujde čerstvé pečivo. Dúfal, že tam bude nejaká milá slečna, ktorá by mu za pár pekných pohľadov a lichotivých slov dala aj čosi zadarmo. Zúfalo im chýbali financie. Bol odhodlaný nájsť si prácu, bol odhodlaný poraziť svoju lenivosť a konečne sa zamestnať v slušnej firme. V puknutom zrkadle na chodbe si upravil mastné vlasy, ktoré mali v čistom stave svetlohnedú farbu, a gombíky na bledomodrej košeli si zapol až ku krku. Po chodníku smerujúcom k pekárni kráčal ako dospelý človek. Akoby sa dieťa učilo chodiť. Akoby prvý raz stálo pevne na nohách. Ten pocit bol desivý, no potom si ho zamiloval. A už sa nedokázal zastaviť.

Bola to náhoda. Neprehľadával mu veci, jednoducho to našiel. Mlčky hľadel na nezaplatený účet z vodární, ktorý dal A. takmer pred mesiacom. V tomto mu vždy dôveroval. Dôveroval mu, že veci pre ich dobro nepokašle. Že mu aspoň na ňom záleží. Nenávidel sa za to, že mu pripravil tak ochotne raňajky, nenávidel sa za to, že sa kvôli nemu neraz pobil, že bránil svojho najlepšieho priateľa a staral sa o jeho život, keď on nebol schopný splniť si jednu povinnosť. Nech je dieťa aj donekonečna, môžu byť deťmi spolu, ale tá jedna vec... Buchol ho do ramena, nie silno, i keď tá chuť bola neznesiteľná. Musel to zopakovať ešte dvakrát, kým sa A. s podráždeným mrmlaním prebudil, zmätene sa rozhliadajúc po svetlej izbe.

S. mu hodil účet do lona, na ktorý sa upreli ľahostajné oči. Nebol v skutočnosti nahnevaný za to, že im odpojili vodu. Zožieral ho fakt, že mu A. klamal. Zožieral ho fakt, že na to zabudol. Zožieral ho fakt, že mohol mať perfektný život, presne ako v tom sne, na ktorý neustále myslel. Zožieral ho fakt, že toľké roky nebol schopný nič s tým robiť. Bol nahnevaný. Šialený zlosťou. Tentoraz obviňoval celý svet.

„Tak si to našiel.“ Zacítil vlastný ranný dych a zatúžil aspoň po káve, ktorá by ten pach prebila. Aká vysoká bola pravdepodobnosť, že ho niečo také čaká v kuchyni? S. mal sto chutí udrieť ho. Donútiť ho aspoň na moment brať všetko vážne. Tento byt im mohli kedykoľvek v budúcnosti vziať. Kto by sa staral, že sú na ulici?

„Končím,“ prehovoril S. rezignovane, hnev utlmený náhlym pocitom pokoja. Muselo to prísť. Musel sa dostaviť tento stav, ktorý mu pomáhal ovládať sa a nerozmlátiť veci naokolo. Vytiahol zo skrine kufor a začal si doň hádzať oblečenie. Ledabolo, potreboval čo najskôr utiecť.

„Čo robíš?“ Nevinnosť zmiešaná s nechápavosťou. Nerozumel tomu, nerozumel ničomu. Je to vtip, však?

„Odchádzam.“

Nie, ani tá chladná a definitívna odpoveď mu z tváre nezmazala pobavený úsmev.

„S., nestrieľaj si zo mňa. Na toto je príliš skoro.“ Jeho smiech prerušil zvuk zaklapnutého kufru. Zadrhol sa mu v hrdle, vnútro sa mu rozochvelo panikou, rozšírené oči upieral do tej známej tváre, ktorá bola teraz o niekoľko rokov staršia ako včera večer, keď zaspávali. Srdce mu vynechalo niekoľko úderov, ktoré následne na to rýchlo dohnalo.

„Nemyslíš to vážne, že nie?“ Snažil sa nájsť istotu. Odhrnul perinu a postavil sa na roztrasené nohy. Urobil by čokoľvek, aby ho prinútil zostať. Sľúbil by čokoľvek, len aby bolo všetko zase dobré. Dokonca by sa snažil. Naozaj by sa snažil.

„Neodchádzaj.“ Nasledoval ho až do kuchyne, kde rozvoniavali prichystané raňajky. Bola tam aj káva. V svaloch pocítil slabosť, neposlúchali ho tak, ako by chcel. Túžil po tom, aby ho zadržal, ale jeho mozog odmietal komunikovať s telom. S. sa pobral k dverám, ale ešte predtým schmatol čajovú škatuľku a hodil ju po A.

„Napíš rodičom, že sa ti narodilo druhé decko, nech ti pošlú peniaze.“ Bola to úprimná rada? Starosť prenesená svojským spôsobom? Ublížilo to však ako výsmech, urážka.

„Si môj najlepší priateľ.“ S. nikdy nevidel A. plakať. Toto ho takmer prinútilo zostať. Slzy mu stekali po tvári a aj keď sa snažil zadržať vzlyky, nedarilo sa mu to. Cúval pred ním. Cúval pred tým dieťaťom, ktoré všetci opustili. Ktoré nik okrem neho nemal rád.

Dúfal, že keď odíde, prestane počuť detský hysterický nárek, ktorý ho prenasledoval už niekoľko kilometrov. Ktorý premenil jeho sny v nočné mory, už čoskoro, už túto noc.

Bol ten najhorší najlepší priateľ na svete. Zostal na všetko úplne sám. Ľutoval to každý jeden deň, v ktorom A. nebol.

[ » na začiatok « ]