Poviedka:
Pridaná: 19.9.2012, 19:33:38
Čítaná: 5697×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Sania Winterová
Stručný dej: Na Dumbledorov príkaz musí Severus strážiť Saniu, neobľúbené študentku z Chrabromilu. Obaja majú poriadne nabrúsení jazyk a preto sa hádajú ako pes a mačka. Medzi nenávisťou a láskou je však len veľmi tenká čiara...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

P.S. - Veková hranica čítania by som povedala asi 12 rokov, zabudla som to dať pri podrobnostiach... Nie je to a také zlé, ale pre istotu deti radšej nečítať :D

,,Albus, to snáď nemyslíš vážne!" rozčuľoval sa profesor elixírov a chodil hore dolu po riaditeľni ako šelma zatvorená v klietke. Obvyklý čierny plášť za ním majestátne povieval a zamračený pohľad čiernych očí nenechal nikoho na pochybách, že sa hnevá.

,,Ale myslím. Momentálne sú všetci členovia rádu zaneprázdnený. Ty jediný sa na túto úlohu hodíš," presviedčal ho riaditeľ a pritom sa na neho milo usmieval, nevšímajúc si jeho zamračenie. Modré oči ho pokojne sledovali spoza pol mesiačikových okuliarov.

,,A nemohla by ísť napríklad k Weasleyovcom?" spýtal sa s nádejou, ale Dumbledor rázne zavrtel hlavou: ,,Nie nemohla. Jej rodičia zabezpečili ich domu skvelými obrannými kúzlami. Je tam viac než v bezpečí, ale potrebuje predsa len dozor."

,,Iste, že potrebuje dozor. Je predsa z Chrabromilu," odfrkol si Snape pri zmienke jeho neobľúbenej fakulty. Ešte chvíľu sa pokúšal vzdorovať, i keď vopred vedel, že je to zbytočné. Albus vedel byť niekedy poriadne tvrdohlavý, aj keď sa tváril ako senilný deduško.

O desať minút už naštvane kráčal prázdnou chodbou Rokfortu a smeroval do svojich súkromných komnát pobaliť si nejaké veci. Táto úloha mu už teraz liezla na nervy, nevedel ako prežije nasledujúce tri týždne. Toto Albusovi len tak nedaruje.

,,Och. Do čerta aj s Winterovou!"

...

,,Neviete byť potichu?!" ,,Viem!" odsekla Sania na Snapeovu otázku a snažila sa ho ignorovať, zatiaľ čo v malej knižnici hľadala jednu knihu. Obaja sa nachádzali v dome rodiny Winterovej, konkrétne v skvele vybavenom laboratórii, kde Snape varil svoje elixíry.

,,Zoberte si čo potrebujete a vypadnite!" stroho jej oznámil a ani neodtrhol oči o bublajúceho kotlíka, ktorý sústredene miešal. Jednalo sa o istý výskum a dosť mu na tom záležalo.

,,Ak ste si náhodou nevšimli som doma. Nebudete ma odnikiaľ vyhadzovať!" podráždene mu oznámila Sania a konečne našla knihu, ktorú potrebovala a prudko ju vytiahla z poličky.

,,Ak ste si náhodou nevšimli, tak mám prácu. Nevyrušujte ma! Dohodli sme sa jasne!" na chvíľu na ňu nahnevane pozrel, ale to už bez odpovede odchádzala preč. Samozrejme, že za sebou nezabudla nahnevane tresnúť dverami, čo len doplnilo obvyklú atmosféru.

Hlúpa Chrabromilčanka! Neschopná ako celá jej fakulta! Banda tupých hláv! pomyslel si majster elixírov a pokračoval vo svojej začatej práci.

Sania na neho tiež nadávala a nie len v mysli. Cestou do svojej izby ho obdarila takými šťavnatými menami ako napríklad: ,,Kopa slizu!" ,,Prašivý, umastený netopier!" ,,Bastard v čiernom!" či ,,Arogantný nevychovanec!"

Už boli v tomto dome zatvorený vyše dva týždne a hádky boli na dennom poriadku. Zo začiatku to išlo celkom dobre, vzhľadom k celkovej situácii. Dohodli sa, že sa vzájomne budú jeden druhému čo najviac vyhýbať a každý sa bude starať o svoje veci. Nie vždy to ale bolo možné, ako napríklad teraz, a tieto ich strety čoraz častejšie končili ostrými výmenami názorov či jednoducho povedané hádkami. To, že tí dvaja spolu nevychádzali bolo viac než dobre známe, ale tentoraz sa tomu už nedalo ani zabrániť.

,,Fajn, hlavne pokoj! Zabudni na Snapea a venuj sa skúmaniu tých minerálov!" prikazovala si Sania tlmene a snažila sa skoncentrovať pri svojej vlastnej práci.

O niekoľko hodín neskôr sa vybrala na večeru, kde sa s ním opäť stretla. Výnimočne medzi nimi vládlo ticho, ako sa obaja snažili zabrániť ďalšej hádke a radšej si zahryzli do jazyka.

Uprostred večere Sanii prišla sova s listom a tak jej ho odviazala z nohy s úmyslom, že si ho neskôr prečíta. Keď však videla, že je z ministerstva rýchlo ho otvorila a prečítala.

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov, keď čítala elegantné písmo na pergamene:

...vaši rodičia mali nehodu počas pracovného zásahu. Sú na žive, ale so stredne nebezpečnými zraneniami boli presunutí do nemocnice sv. Munga. O bližších informáciach vás budeme priebežne informovať....

,,Winterová, čo je to?" spýtal sa jej Snape po chvíli, keď si všimol ako tam len tak nehybne sedí a hľadí na list neprítomným pohľadom. Iste, Sania vedela, že jej rodičia sú na nebezpečnej misii. Koniec koncov, veď preto tu bol Snape, aby na ňu dozrel. Ale toto...

,,To sa vás netýka," odvetila mu bezvýrazným hlasom a snažila sa udržať svoje emócie na uzde. Ďalšia hádka jej rozhodne nepomôže. Strach, hnev, frustrácia, nevedomosť...

Profesor sa jej ešte dva krát podobne prihovoril, no ona ho nevnímala. Bola stratená vo svojom vlastnom svete plnom obáv, kam jeho slová neprenikli.

,,Sania. Čo sa stalo?" hlas bol jemný a starostlivý. Tmavé oči odrážali starosť, úzkosť i pochopenie. Sania s rýchlim trhnutím zdvihla hlavu a šokovane pozrela na Snape stojaceho vedľa nej. On použil moje krstné meno? Vari sa svet zbláznil? A ten tón...

,,Ako ste mi to povedali?" opýtala sa ho neveriacky a celkom zabudla na list i všetko ostatné.

,,Takže ste v poriadku. Dobrú noc," skonštatoval a zvrtol sa na odchod. Chcel pred ňou ujsť, i pred tým čo a ako povedal. Nechcel až tak dať najavo svoje skutočné city.

,,Počkajte!" snažila sa ho zastaviť a vyskočila na rovné nohy, zabudnutý list aj s obálkou spadli na tkaný orientálny koberec rozprestierajúci sa po podlahe v celej priestrannej jedálne.

Prebehla popri dlhom leštenom stole a postavila sa mu do cestu, keď bol už takmer pri dverách. Zatarasila mu cestu, takže nemal kade odísť a musel zostať.

,,Čo je?" zavrčal na ňu obvyklým tónom i pohľadom, ale Sania sa tým nenechala pomýliť.

,,Oslovili ste ma krstným menom. Prečo?" ,,To sa vám len zdalo. Ste mimo," uistil ju, no ani toto na ňu nezabralo. Viem, čo som počula. Ale prečo mi tak povedal? Nikomu nehovorí krstným menom, žiadnemu študentovi a rozhodne nie z Chrabromilu. Mohlo by to znamenať...

,,Nezdalo sa mi to. Prosím, odpovedzte na moju otázku," prosila ho a urobila k nemu krok. Pátrala v tých čiernych očiach po vysvetlení, ale za nepreniknuteľnou maskou nič nevidela.

,,Winterová..." ,,Sania." opravila ho s jemným úsmevom. ,,Sania počúvaj ma..." pokračoval netrpezlivo Snape neuvedomujúc si oslovenie, ktoré použil.

,,Takže to je pravda," široko sa na neho usmiala, zatiaľ čo na ňu neveriacky pozrel. Ako som sa mohol nechať takto nachytať?! Navyše niekým z Chrabromilu.

,,Na oslovení nezáleží," mávol nad tým rukou, trochu ju odstrčil a chcel odísť, keď ho zastavila jej odpoveď: ,,Ale záleží na ňom. Veľmi na ňom záleží, Severus."

Prudko sa k nej otočil a chcel jej niečo ostré povedať, no rovnako ako oslovenie ho odzbrojil jej veselý úsmev a šibalský pohľad čokoládovo hnedých očí.

Niekoľkými krokmi k nej prišiel, zatváril sa hrozivo a vystrel sa do svojej plnej výšky, takže k nemu musela zdvihnúť pohľad:

,,Zabúdate, že som váš profesor." ,,Nie. Tu nie si. Tu, si len ako člen rádu." odpovedala mi tichým hlasom a skôr ako stihol niečo urobiť sa postavila na špičky a pobozkala ho.

Strnul, neschopný pohybu no po chvíli sa podvolil a opätoval jej sladký bozk. Ten sa vzápätí prehĺbil, kde si Sania omotala ruky okolo jeho krku. On ju jednou rukou chytil za pás a pritiahol si ju k sebe bližšie, zatiaľ čo druhú zanoril do jej hnedých vlnitých vlasov voňajúcich po vanilke.

,,Sania..." zašepkal medzi dvoma bozkami, ale ona ho efektívne umlčala. Veď má vlastne pravdu. Nie som tu ako učiteľ, ale ako člen rádu. Žiadne porušenie pravidiel...

Prevzal iniciatívu, skĺzol rukami nižšie a nadvihol ju. Sania si omotala nohy okolo jeho pása a tým sa k nemu privinula ešte bližšie. Pokojne sa nechala preniesť do neďalekej spálne unášajúca sa na vlnách vášnivých bozkov a dotykov.

,,Stále máš čas zastaviť to," zašepkal jej do ucha, keď ju položil na mäkkú ustlatú posteľ.

,,Ale ja nechcem," odvetila mu a stiahla ho k sebe na posteľ, kde sa ich telá preplietli v milostnom tanci a ich ruky blúdili po tele toho druhého.

,,Povedz... povedz moje meno," požiadal ju a zahľadel sa na ňu svojimi hlbokými čiernymi očami, v ktorých sa tentoraz odrážalo množstvo pocit. Takmer sa ani nedali zachytiť.

,,Severus," zapriadla mu do ucha a pri tom mu rozopínala hromadu gombíkov na jeho habite.

Severusovi sa páčilo počuť svoje meno z jej úst, málokto ho totiž volal menom. A u Sanii to bolo niečo tajomné, niečo zakázané.

,,Severus."

[ » na začiatok « ]