Poviedka:
Pridaná: 21.8.2012, 18:57:23
Čítaná: 3951×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Alan Rickman, Suzie Radcliffová, Dan Radcliffe, Frank

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Vonku pršalo. Lialo, akoby sa nebo rozhodlo vytopiť celý Londýn a prerušiť nakrúcanie, hoci sa dialo v štúdiách.

Dobehla som k veľkým železným dverám na konci ulice. Preukázala som sa návštevníckou kartičkou, strážnik mi kývol na pozdrav a otvoril dvere dokorán.

„Buďte potichu, slečna,“ upozornil ma. „Steny medzi kostymérňou a scénou sú veľmi tenké.“

„Ja viem,“ usmiala som sa. „Už som tu bola toľkokrát, že to ani nespočítate.“ Obišla som ho a vletela do dverí. Nevšimla som si, že za nimi niekto stojí, narazila som doňho plnou rýchlosťou a vzápätí som porušila nevypovedaný sľub strážnikovi, keď som vykríkla tak hlasno, že ma zrejme počuli aj na druhom konci Leavedsenu.

„Prepáčte, prepáčte,“ ospravedlňovala som sa a dvíhala zrak v nádeji, že to bol niekto, koho som z tých mojích nespočetných návštev nakrúcaní poznala. Mýlila som sa. Teda, poznala som ho, ale nie z nakrúcania. No pri pohľade naňho sa mi rozbúchalo srdce.

„Ježiši, prepáčte, pán Rickman, prepáčte,“ habkala som, celá červená a snažila sa uhnúť jeho pohľadu, no na to by som sa asi musela skryť za dvere, za ktorými pršalo. „Ste Alan Rickman, však?“ opýtala som sa napokon roztrasene, keď neodpovedal, len sa na mňa neurčito pozeral.

„Áno, som,“ zasmial sa a ustúpil sa. „Poďte dnu, ste celá premočená.“

„Ach, to nevadí,“ mávla som rukou, no v skutočnosti mi to veľmi vadilo. Moje prvé stretnutie s Alanom Rickmanom a ja som zmoknutá, akoby ma hodili do Čierneho jazera! No zdalo sa, že jemu to nevadí. A nevadilo mu to ani ďalšie tri roky. A tak sa začal náš trojročný vzťah, o ktorom nik netušil, okrem jedného človeka – môjho bratranca Dana.

„Si si istá, že chceš ísť?“ Dan si sadol ku mne a položil mi ruku na rameno.

„Chcem,“ prikývla som rozhodne a postavila sa.

„Vieš, môžeš tu ostať,“ presviedčal ma, a jeho tón znel naliehavo.

„A ja som ti povedala, že nechcem. Toto je tvoj deň. Navyše, niekto ti bude musieť podať vreckovku, keď budeš plakať za Harrym.“

„Ja nebudem plakať,“ ohradil sa prekvapene a zdvihol ruky na obranu.

„Ale budeš. To isté si hovoril aj pred posledným dňom nakrúcania, a plakal si,“ uškrnula som sa.

„Plakal som len preto, že plakala aj Emma,“ tvrdohlavo trval na svojom a uši mu očerveneli.

„Ako myslíš, ale ja viem svoje,“ kývla som rukou a chtila ho za dlaň. „Tak vstávaj, nech hlavná hviezda nemešká,“ potiahla som ho a on sa postavil.

Vyšli sme z hotela a nasadli do limuzíny.

„Možno sa tam s ním ani nestretnem,“ prehodila som s nádejou v hlase, no pri tej myšlienke mi prišlo takmer fyzicky zle.

„Určite stretneš. Na recepcii sa jeden druhému nevyhnete, aj keby si veľmi chcela,“ povedal Dan. „No ak chceš, budem s tebou tancovať celý večer a keď pôjde okolo, zakryjem ti oči,“ ponúkol sa s úsmevom.

„Nie, ja... možno bude lepšie, ak sa s nim porozprávam, vieš, vysvetlili by sme si to a...“ premýšľala som rozochvene a dumala, ktorá možnoť by bola lepšia. Či sa s ním pozhovárať a vyjasniť si to, čo k sebe cítime, alebo sa mu vyhnúť a ignorovať ho, a tým mu dať jasne najavo, že nech už bolo medzi nami čokoľvek, skončilo to a nemám o neho záujem.

Dan nadvihol obočie. „Myslel som si, že sa mu chceš vyhnúť.“

„Ja sama neviem, čo chcem,“ pokrčila som plecami podráždene a vystrašene sa obzrela, keď auto zastalo.

Dan ma chytil za ruku a povzbudzujúco sa usmial. „Uvidíme sa v kine.“

„Uvidíme. A neplač!“ zavolala som za ním a pozorovala, ako sa náhlil k fanúšikom stojacim za barikádou a podpisoval fotky, knihy a pamätníčky.

„Nebude vám to chýbať?“ ozval sa Frank, šofér, ktorý zvyčajne Daniela vozieval na nakrúcania.

„Mne? Nie,“ pokrútila som hlavou. „Ja sa radím k fanúšikom. A Dan si toho ešte užije, aj keď si myslím, že Harryho Pottera nič nenahradí.“

„V tom máte pravdu, slečna,“ prikývol Frank, dupol na spojku a odviezol ma ku vstupu do kina.

„Ak chcete viete môj názor,“ ozval sa, predtým než vystúpil, aby mi otvoril dvere, „pozhovárajte sa s ním,“ a zmizol mi z dohľadu.

Rozpačito som vystúpila a pozrela sa na kino. Koľko času už ubehlo, keď som tu stála prvýkrát pred siedmimi rokmi, celá šťastná, že Dan pozval práve mňa, aby som ho sprevádzala na premiére Väzňa z Azkabanu.

Potláčajúc sladkú nostalgiu a smútok za tým, že sa to všetko skončí, som vošla dnu. Preukázala som sa lístkom a uvádzač ma zaviedol do kinosály.

„Príjemný zážitok, slečna,“ usmial sa vrátil sa na miesto. Obzrela som sa okolo seba. Sála bola spoly naplnená, všetci si vzrušene šepkali a netrpezlivo hľadeli striedavo na hodinky a na veľké plátno pred nami.

„Suzie?“ ozvalo sa zrazu za mnou potichu. Cítila som, ako mi na líca vystúpila červeň a po chrbte mi preletela vlna zimomriavok. Sťažka som preglgla a obrátila som sa.

„A... ahoj,“ pozdravila som rozpačito a obzrela si Alana. Nezmenil sa ani o kúsok, rovnako uhrančivé oči, z ktorých vyžarovalo mne to dobre známe teplo a milý úsmev, ktorý sme v jeho filmoch vídali tak zriedka.

„Ahoj,“ odzravil svojim hlbokým, zamatovým hlasom.

V tej chvíli mi napadlo, že sa otočím a pôjdem si sadnúť na miesto, ktoré bolo dúfam ďaleko od neho, no potom som si uvedomila, že by to bolo neslušné, a tak som si založila ruky na prsiach a snažila si nevšímať moje silno bijúce srdce.

„Ako... Ako sa máš?“ spýtala som sa o oktávu vyšším hlasom a pozorovala, ako okolo nás prešli ďalší traja diváci a usadili sa vzadu.

„Dobre, dobre, ďakujem, a... ty?“ odpovedal zamyslene

„Ja... mám sa dobre, tiež dobre,“ vykoktala som. Ešte stále, aj po tom, čo sme spolu prežili, som sa v jeho prítomnosti cítila celá nesvoja, dávala som si pozor, aby som nepovedala alebo neurobila niečo, vďaka čomu by ma nemal rád, tak veľmi mi záležalo na tom, aby som sa mu páčila, až mi z tej snahy bývalo zle. Niekedy som sa sama seba pýtala, či niektoré veci naozaj nerobím iba preto, že sa mi Alan tak veľmi páči a nie preto, že ich chcem ja.

„Môžeme... sa porozprávať?“ navrhol a ukázal na úzku uličku na druhom konci haly.

„Ehm,“ prikývla som a nasledovala ho. Zastal úplne na konci, v tieni, kde nás nik nemohol vidieť a nežne sa mi zadíval do očí. „Vyzeráš krásne,“ zašepkal.

Rozpačito som sa usmiala. „Ďakujem,“ a pozrela som sa na tmavozelené šaty, ktoré som si kúpila presne na túto príležitosť dúfajúc, že sa Alanovi budú páčiť.

Obaja sme mlčali.

„Potrebujem sa s tebou rozprávať,“ ozval sa napokon Alan vážne. „Je mi ľúto, že som sa ti neozval a... ani neviem prečo, jednoducho...“

„Ja viem, prečo,“ skočila som mu do reči rýchlo. „Potreboval si čas na rozmyslenie.“

Alanovi sa v očiach minol záblesk prekvapenia. „Áno, potreboval,“ prikývol a trochu odstúpil.

„A rozhodol si sa?“ znela moja otázka, hoci som tušila, aká bude odpoveď.

„Áno,“ prikývol váhavo. „Suzie, je mi to ľúto, ale nemôžem s tebou ostať.“

Tie slová sa mi zavŕtali do srdca ako tisíce drevených kolov. Nevedela som, prečo ma to tak vzalo. Tušila som to. Vedela som, že svoju ženu kvôli mne neopustí. No napriek tomu som v kútiku duše, v tom nazastrčenejšom kútiku dúfala, že to bude inak.

„Ľúbim ťa, naozaj, ale ľúbim aj Rimu a ty si mladá, nemala by si si kaziť život čakaním na mňa,“ vravel potichu a ja som sa snažila, naozaj snažila počúvať jeho slová, ktoré sa mi ozývali v hlave znova a znova, no nedokázala som to.

„Počkaj,“ zastavila som ho a zdvihla ruky. „O tom, či na teba chcem čakať alebo nie, je moje rozhodnutie, nie tvoje,“ pokrútila som hlavou.

Alan zmeravel a pomaly povedal: „To nemôžem od teba chcieť.“

„Ja viem, že nemôžeš. A viem aj to, že ostaneš s Rimou. Si s ňou celé desaťročia, máte šťastné manželstvo a ja nemám právo ho rozbíjať. Myslím, že som po celý čas vedela, koho z nás dvoch si vyberieš. A som rada. Aj preto ťa tak veľmi ľúbim,“ pousmiala som sa skleslo a snažial sa zabrániť slzám, ktoré sa mi drali do očí, no nedokázala som to. Po líci mi stiekla žiarivá kvapôčka, ktorú Alan zotrel a smutne sa usmieval.

„Je mi to naozaj veľmi ľúto,“ šepol a zohol sa ku mne.

„Ja viem,“ zavzlykala som a postavila sa na špičky. Naše pery sa spojili v dlhom, krásnom bozku plnom bolesti a odpustenia.

„Zbohom, Suzie,“ zadíval sa mi do očí a pohladil ma po líci, po ktorom mi stekali ďalšie a ďalšie slzy, usmial sa a vybral sa späť k sále.

Hľadela som za ním s očami plnými sĺz, žmolila som si ruky v beznádeji, ktorá ma ovládla a plakala som ako nikdy predtým. Polovičku filmu som strávila na chodbe, nariekajúc nad nešťastnou láskou, ktorá postihla práve mňa a spomínala na všetky nádherné chvíle, ktoré som s Alanom prežila. Do kinosály som vošla až ku koncu, sadla som si vedľa Dana, ktorý sa šeptom vypytoval, čo sa stalo, no ja som odmietala odpovedať, iba som sústredene hľadela na plátno a snažila sa sústrediť na film odohrávajúci sa predo mnou. A tak, zatiaľ čo celý svet, trištvrtina kinosály a všetci herci plakali za Harrym, ktorý sa v kinách objavil posledný krát na veľkom plátne, ja som plakala za jedinou a najväčšou láskou, akú som kedy poznala.

[ » na začiatok « ]