Kapitola:
Pridaná: 12.8.2012, 17:25:58
Čítaná: 4690×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Luna Lovegoodová a ostatní
Stručný dej: Stretnutie jedného dievčaťa počas Turnaja môže zmeniť veľa vecí....ozaj veľa.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Stretnutie

Trinásť rokov staré dievča si prisadlo k chlapcovi, ktorý sa pozeral do blízkeho jazera a premýšľal. Ona mala dlhé špinavé blond vlasy po zadok a veľké zasnené modré oči. Za posledných pár hodín sa toho stalo veľa. On bol vybraný ako štvrtý šampión Trojčarodejníckeho turnaja a nevedel ako. Nehlásil sa. To mu však nik neveril. A dokonca ani jeho najlepší priatelia, ktorí pri ňom vždy stáli. Hermiona držala vždy s Ronom. Bola doň bezhlavo zamilovaná no on si ju vôbec nevšímal. Možno len vtedy, keď potreboval odpísať domáce úlohy. Ron na Harryho veľmi žiarlil. Vždy mu šlo o slávu, ktorú Harry nechcel a tiež o jeho bohatstvo. Ostatné, samozrejme okrem jedla a metlobalu, mu bolo jedno. A Harry tu teraz sedel a nad všetkým premýšľal. Nad tromi premárnenými rokmi. Možno, že keby poslúchol Múdry klobúk a nechal sa zaradiť do Slizolinu, bolo by to lepšie. V Slizoline predsa určite nie sú všetci ako Malfoy čo Parkinsonová či nebodaj Crabbe a Goyle. Boli tam i nejaké neutrálne rodiny ako Greengarssovci, Davisovci, Zambiniovci či Buldstruodovci. To, že vedľa niekto sedí si uvedomil až keď ucítil, že ho niekto hladí po ramene. Bol to príjemný pocit. Zavrel oči a snažil sa na nič nemyslieť. Tak tam sedel pár minút, keď zrazu prudko otvoril oči a obrátil sa na človeka vedľa neho. Bolo to nejaké dievča, určite z nižšieho ročníka a podľa modrej farby na habite zistil, že je z Bystrohlavu. Mala svetlé blond vlasy a veľké modré oči, malý rovný nos a srdcovú tvár so svetlou pokožkou. Bola ozaj pekná. Divné na nej boli náušnice z reďkoviek a náhrdelník zo zátok od ďatelinového piva. Chvíľu sa na seba dívali, keď sa to dievča usmialo, čím odhalilo rovné biele zuby a povedalo: „Ahoj Harry. Ja som Luna Lovegoodová a verím, že ty si svojemeno do čaše nevhodil.“ Znelo to tak prosto a originálne, že to nevydržal a musel sa rozosmiať. Bol to taký smiech, ktorý šiel od srdca. Luna len naklonila hlavu a stranu a dívala sa. Keď sa dosmial a všimol si jej pohľad, tak si pomyslel, že sa asi urazila. „Prepáč Luna, nemyslel som to zle, iba...“, nedopovedal lebo ho prerušila. „To nič. Aj tak som si myslela, že to bol nargl, kto to spôsobil.“ Usmiala sa naň a pre zmenu sa zamračil on. Nargl? To je čo? Nechápal. „Nargl?“ Zopakoval to nahlas. „Áno. Je to malý tvor, ktorý spôsobuje bezdôvodný záchvat smiechu. Myslím, že som ho tu niekde videla.“ Dodala znova so zamysleným pohľadom. Bola tak originálna, že sa musel opäť pousmiať. „Som rád, že mi veríš Luna. Ozaj si to vážim. Tuším si teraz moja jediná priateľka...teda, ak nič nenamietaš.“ Povedal Harry. Lunamu venovala jeden oslňujúci úsmev a prikývla. „Samozrejme Harry Potter. Budem tvojou kamarátkou a vždy budem po tvojom boku.“ Harry si vydýchol a pomaly sa postavil. „Mali by sme ísť dnu, začína byť chladno.“ Poznamenal, keď videl ako sa Luna trasie. Jednou rukou ju objal okolo ramien, aby ju trochu zahrial a ona sa prestala triasť. „Na toto by som si mohla zvyknúť.“ Povedala odrazu a to u Harryho vyvolalo ďalší záchvat smiechu. Potom si však povzdychol. „Vieš Luna, že pri tebe som sa teraz nasmial viac ako pri Weasleyovcoch a Grangerovej za celý rok? Je to trochu ironické, ale som rád.“ Povedal už znovu usmievavý Harry a pritiahol si Lunu bližšie. Tá sa pomrvila a položila si hlavu na Harryho rameno. „Si zvláštna Luna. Dokážeš si totiž obmotať ľudí okolo prsta takým nevinným spôsobom, že sa z toho človeku dokážu podlomiť kolená.“ Povedal Harry zamyslene. „To je prirodzený talen spojený so šarmom Harry.“ Odpovedala s malým úsmevom. Bol to taký diabolský úsmev na anjelskej tvári. „A určite i so skromnosťou, však?“ Dodal Harry. Na to sa hravo urazila. „Samozrejme!“ Odfrkla si pobavene. „Kde si bola celý môj život?!“ Zvolal Harry hrano. „Kým ja som trčal v komore pod schodmi, kde si bola?“ Opýtal sa. „Pod schodmi? Čo si tam pri Merlinových spodkách robil?“ Opýtala sa. „No vieš Luna, to bolo takto...“, a začal jej rozprávať o svojom živote. Nevynechal nič zo spomienok ani myšlienok. Veľa sa pri tom nasmiali, no párkrát nemala Luna ďaleko k slzám. Jediné čo si nevšimli bol žiarlivý pohľad istého ryšavého diečaťa, ktoré ich sledovalo z okna jej spálne...

[ » na začiatok « ]