Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: Fiction
Postavy: detektív Magnus Tellqvist, detektív Tommy Gustavsson, poručík Stephan Svensson, Fredrik Nobel, ...
Stručný dej: Detektívi Tellqvist a Gustavsson sú v chladnú noc povolaní na miesto činu k vražde mladej ženy. Celý prípad sa však čoskoro vyvinie smerom, aký nikto neočakával...
Bola chladná decembrová noc. Chladný vietor sa za hlasitého hvízdania preháňal okolo vysokých ihličnanov nakláňajúcich sa do strán. Vločky snehu padajúce z nebies priamo na zem okamžite splývali s veľkou snehovou nádielkou pokrývajúcou krajinu. Kde tu sa ozvalo tlmené húkanie sovy a prenikavé zavýjanie vychádzajúce z útrob do diaľky sa rozprestierajúceho lesa.
Koncert prírody odrazu preťalo neúprosné vrčanie motoru. Po sotva viditeľnej lesnej ceste sa s problémami brodil snehom automobil, starší model značky Jeep. Za splnu mesiaca sa jeho tieň hrôzostrašne kĺzal po kmeňoch stromov ako krvilačný tvor nečujne stopujúci svoju korisť.
V aute sedeli dvaja muži. Muž za volantom bol starší, z výzoru tváre, na ktorej sa už viditeľne objavovali vrásky, by mu človek neznalý jeho veku tipoval šesťdesiatku. Medzi hlbokými očami upretými na cestu pred sebou trónil široký nos. Neoholené šedivé fúzy splývajúce s hustou bradou pokrývali celú tvár. Volal sa, ako by prezradili aj jeho doklady položené na palubnej doske, Magnus Tellqvist a už takmer štyri desaťročia pracoval ako detektív. Za celý ten čas vyšetril dokonca také prípady, nad ktorými by aj najlepší muži zo Scotland Yardu len nechápavo krútili hlavami. Povesť o jeho schopnostiach sa niesla nielen blízkym okolím, ale dokonca celým Švédskom. Policajní komisári ho preto pozývali nielen k prípadom z okolia mesta Malmö, kde bol súčasťou zboru. Jeho práca si však vyžiadala svoju daň v podobe samoty. Tellqvist sa aj napriek mnohým známostiam nikdy neoženil.
Na mieste spolujazdca sedel Tommy Gustavsson, dvadsaťpäťročný príťažlivý mladík, ktorého si Tellqvist vzal pod svoje ochranné krídla už na začiatku jeho policajnej kariéry ako svojho nástupcu.
„Vyšetrovanie zasranej vraždy v piatok neskoro večer. Čo viac si človek môže prijať?“ s poriadnou dávkou irónie v hlase prerušil ticho v aute Gustavsson. Dlhé minúty netrpezlivo sledoval okolie. Cesta pred nimi zdanlivo viedla do prázdna. V ten večer dostal podobne ako jeho starší kolega a mentor v jednej osobe naliehavý telefonát od poručíka Stephana Svenssona. Boli okamžite povolaný k vražde v chatovej oblasti za mestom.
„Ani mňa Svenssonov telefonát zvlášť nenadchol, hlavne keď mi je tak, ako je,“ zareagoval na mladíkove slová Tellqvist. Hlas mal o poznanie slabší, ako inokedy. Interiérom auta sa rozniesol suchý kašeľ z jeho hrdla. Už niekoľko dní ho trápila chrípka a nebyť toho, že poručík v telefóne zdôraznil slovo závažný, bol by prípad ignoroval a nechal ho celý na pleciach Gustavssona. Keď už kvôli ničomu inému, bola by to aspoň ďalšia obrovská skúsenosť pre mladíka.
„Dnes som sa mal stretnúť s Anjou z protidrogového. Koľko mi do riti trvalo, kým som ju dostal a keď sa mi to konečne podarilo, príde toto. Keď si predstavím, čo som s ňou v tejto chvíli mohol robiť... ach kurva!“ Gustavsson vyventiloval zo seba zlosť. Nezabudol pri tom použiť ani výrazy nachádzajúce sa v jeho slovníku vulgarizmov. Ten bol značne bohatší ako iných ľudí.
Tellqvist sa zdržal odpovede a namiesto toho len súhlasne zahmkal. Stočil auto prudko doľava a v ostrom svetle reflektorov sa v diaľka mihli obrysy desiatok drevených stavieb.
Jeep prechádzal okolo nich, až kým sa im pred očami nezjavila malá chata. Jej obrysy mohli sledovať už z diaľky ako tajomne stojaci objekt zdanlivo schválne odrezaný od zvyšku chatovej oblasti. Tellqvist s pokojom skúseného vodiča elegantne obišiel okolo troch odstavených policajných áut určených primárne do terénu. Svoj Jeep odstavil vedľa nich.
Už vtedy si k nim už cestu razil vysoký muž v uniforme. Ohorok cigarety odhodil práve vo chvíli, keď zbadal Tellqvistovo auto.
„Dobrý večer detektív Tellqvist... zdravím Tommy,“ pozdravil ich, keď sa prebrodil hustým snehom k okienku auta na strane vodiča.
„Nie až tak dobrý pre človeka, ktorý si to mohol v tejto chvíli užívať s prekrásnou ženou namiesto riešenia týchto sračiek, Max,“ nevrlo odpovedal na policajtov pozdrav Gustavsson. Zamračene mu pritom pozrel do očí, ktoré lemovalo husté, takmer spojené obočie.
„Takto by si k svojej práci nemal pristupovať Tommy,“ upozornil ho policajt skôr zo žartu, než prísnym tónom. Následne ich úzkou vychodenou cestičkou v snehu zaviedol k dverám chatky, z ktorých nevyžarovalo takmer žiadne svetlo.
„Dnu nie je elektrina. Vlastne to nie je udržiavané vôbec, pravdepodobne tu už roky nikto nebýva.“ Max sa obrátil k detektívom a obom strčil do rúk podlhovasté baterky. Tie dovtedy takmer zapadli snehom na kapote jedného z áut.
„Takže aj hororová atmosféra k tomu, mám radosť,“ poznamenal Gustavsson a zamračene sa pozrel do temnoty skrývajúcej sa za dverami. Tellqvist si bez slova vzal baterku a šťukol ňou. Prednú izbu chatky okamžite zalialo jej svetlo a odhalilo slabé zariadenie. V miestnosti sa nachádzal masívny, drevený stôl. Stál nakrivo, pretože jedna z nôh bola viditeľne kratšia, ako ostatné. Na kvalite stoličkách prisunutých k nemu sa už viditeľne podpísal zub času.
„Je to na poschodí, páni,“ oznámil im v krátkosti Max. Sám sa ako prvý vybral opatrne po schodoch. Tie vyzerali, akoby odolali jeho váhe už len silou pevnej vôle.
Tellqvist za ním namieril svetlo svojej baterky.
„Poď,“ povedal v krátkosti a takmer pošepky Gustavssonovi. Ten len s nevôľou odtrhol oči od plagátu prilepeného na stene. Na zožltnutom papieri zamrzol v čase úsmev obnaženej čiernovlasej modelky.
„Rád ťa vidím Magnus,“ pozdravil nízky, plešatý muž. Cez hrubé sklá okuliarov posadených na dlhom, krivom nose sledoval detektíva, ktorý práve vystúpil na povalu. „Aj teba Tommy,“ automaticky odrapotal a obom náhlivo podal ruku.. „Aj keď bol by som asi radšej, keby sme sa tu dnes večer nevideli, však?“ poznamenal a so zarmúteným výrazom na tvári sa otočil a pozrel na osvetlené miesto. Miesto činu svojimi telami práve zakrývali dvaja forenzní vyšetrovatelia.
Prvý z nich, Bjorn Holm, vlastnil vo svojom obore rovnaký status legendy ako Tellqvist medzi detektívmi. Mal šesťdesiat rokov, prešedivené vlasy a v tvári neustále sústredený, priam zamračený výraz. Na rozdiel od kolegu, Fredrika Nobela, toho veľa nenahovoril.
Nobel bol vysoký a svalnatý muž. Mal krátku, upravenú priadku a štyridsiatku na krku. Vďaka svojmu menu bol ešte ako nováčik častým terčom narážok a žartov, dnes však medzi policajtami vzbudzovalo rovnaký dojem ako aj v prípade slávnejšieho menovca. Okrem nich okolo nich zdanlivo bezradne pobehovali traja policajti. K tým sa po príchode pridal aj Max.
„Zdravím, Stephan,“ zachrípnuto pozdravil Tellqvist poručíka Svenssona, keď mu ten potriasol rukou. Gustavsson vrhol na poručíka pohľad spĺňajúci aj tie najprísnejšie vražedné parametre a namiesto pozdravu len nepatrne kývol hlavou.
„Tak, čo tu máme?“ opýtal sa Tellqvist, keď sa predral k dvojici analytikov zhýnajúcich sa pri mieste činu.
„Servus, Magnus. Len sa pozri na to sám,“ vyzval ho Bjorn Holm a odstúpil sa, zatiaľ čo Fredrik Nobel zasvietil baterkou smerom k stene pod obrovským otvoreným oknom. Zachovalá sieťka pripevnená na ňom zaručovala, že okrem chladného vzduchu sa zvonku nedostalo dovnútra nič.
Dvojici detektívov sa naskytol tak, ako už nejeden krát, nepríjemný pohľad. Na zemi, napoly sediac a napoly ležiac bola o stenu opretá žena. Mala čierne vlasy, doširoka roztvorené hnedé oči a postavu, ktorou musela za života očariť nejedného muža. O to viac v podobnom vyzývavom oblečení, ktoré mala na sebe aj na svojej poslednej ceste životom. Bol by to ideál ženskej krásy, keby ho teraz špatili početné škrabance a podliatiny po celom tele, otvorená zlomenina ľavej nohy a nôž zabodnutý až po rukoväť v jej hrudi.
„Do riti,“ šepol neveriacky Gustavsson. Jeho starší kolega aj obaja forenzní analytici odvrátili zrak od mŕtvoly a spočinuli pohľadmi na ňom. Netušili, či sa zhrozil skôr nad smrťou nevinného človeka alebo nad tým, že svet prišiel o jeden zo sexuálnych objektov.
„Ako dlho tu už leží?“ spýtal sa Tellqvist jednu z množstva otázok, ktoré mu práve chodili po rozume.
„Asi tak týždeň,“ pohotovo odpovedal Nobel. „Keby ste sem prišli zároveň s nami, asi by ste sa z toho smradu dogrcali. To sa aj podarilo tomu debilovi, čo ju tu našiel. Nejaký drobný zlodejíček, už ho odviezli na policajnú stanicu,“ ozrejmil flegmaticky dvojici detektívov celú situáciu.
„Viem si to živo predstaviť,“ zamrmlal Gustavsson. Čupol si k mŕtvole a znechutene so obzrel rukoväť noža zabodnutého medzi rebrami. „Viete už, o koho ide?“ opýtal sa, pričom nespustil pohľad zo ženy. „Podľa toho oblečenia by som to tipoval na nejakú lacnú šľapku z Malmö.“
„Ty sa v tých šľapkách nejako vyznáš,“ s úškrnom ho podpichol Nobel.
„Jediné, čo o nej vieme sú informácie z občianskeho preukazu. Ingrid Sundinová, dvadsaťdva rokov, trvalý pobyt v Eslöv. Okrem dokladov však v peňaženke nemala absolútne nič,“ odpovedal mu Holm. Kamenný výraz na jeho tvári sa vôbec nezmenil.
„To mám ja zakaždým, keď sa moja žena dozvie o výplate,“ neodpustil si preňho typickú poznámku Nobel. Pery sa mu vykrivili do krivého úškrnu, akoby sa snažil usmiať po zahryznutí do citrónu.
„Máte ešte niečo, čo nášmu laickému zraku mohlo pri tejto prehliadke ujsť?“ opäť položil dvojici otázku Gustavsson. Po dlhom čase odtrhol zrak od mŕtvoly, aby ho na nich uprel.
„ Vlastne áno,“ potvrdil Nobel vážnejšie a natiahol sa k mŕtvole. Opatrne jej vytiahol pravú ruku z tieňa týčiaceho sa nad ňou a osvetlil ju prenikavým lúčom baterky.
Tellqvist neveriacky pokrútil hlavou a Gustavsson sa zamračil tak, že by mohol konkurovať aj Holmovi. Obeť mala odseknuté prvé dva články každého prstu pravej ruky a palec dokonca celý. Obaja po chvíli spýtavo pozreli na Holma a Nobela očakávajúc vysvetlenie, alebo aspoň ich domnienku.
„Je úplne jasné, že vrah musel mať pádny dôvod na to, aby články prstov oddelil,“ začal vysvetľovať Nebel. „Pokiaľ sa nemýlim...“ v momente zachytil Holmov pohľad, „...pardon, nemýlime, obeť sa pravdepodobne bránila a pravdepodobne došlo aj k poškriabaniu útočníka. Ten asi pozeral veľa kriminálok a domyslel si, že by sa pod jej nechtami mohli nájsť kúsočky jeho kože, ktorá by ho mohla usvedčiť a keďže asi nie je veľmi zdatný v manikúre, siahol po jednoduchšej možnosti,“ predostrel detektívom najpravdepodobnejšiu teóriu.
„To znie... logicky,“ utrúsil Gustavsson po chvíli ticha, ktoré zavládlo v skupine.
„Určite logickejšie ako to, že si ich vrah zobral ako krásny suvenír,“ poznamenal Nobel a pokrčil plecami.
Tellqvist a Gustavsson sa na mieste činu zdržali ešte pár minút. Viac užitočných informácií sa však už nedozvedeli a preto sa po krátkej rozlúčke s kolegami vybrali preč.
„Čo si o tom myslíš?“ ozval sa opatrne Gustavsson v Jeepe na ceste späť do mesta.
„Myslím, že pred sebou máme ďalší neľahký prípad,“ prosto odpovedal Tellqvist a v aute zavládlo opäť ticho.
Zdravotný stav Magnusa Tellqvista sa nasledujúce ráno ešte viac zhoršil. Chrípka naplno prepukla a jemu aj napriek povesti najväčšieho profesionála vo svojom odbore nezostávalo nič iné, ako zavolať poručíkovi Svenssonovi a oznámiť mu, že minimálne nasledujúce dva dni nebude schopný nastúpiť. Prípadu sa tak mal ujať Tommy Gustavsson, pre ktorého to mohla byť konečne príležitosť vystúpiť z tieňa svojho učiteľa.
Tellqvistovi trvalo napokon celý víkend, kým sa z choroby ako tak vystrábil. V pondelkové ráno, rozhodnutý vrátiť sa do práce, po prvý raz od soboty vzal do ruky telefón a zavolal Gustavssonovi. Chcel sa ešte pred príchodom na policajnú stanicu aspoň v krátkosti oboznámiť s tým, ako jeho mladší kolega pokročil v prípade vraždy mladej ženy z Eslöv. Na druhej strane linky sa po niekoľkých sekundách ozval známy, ľahkovážne znejúci hlas.
„Nazdar, dovolali ste sa do záznamníka Tommyho Gustavssona, po pípnutí môžete povedať, čo odo mňa chcete.“ Odkazovač následne vydal charakteristické prenikavé pípanie.
„Čau, Tommy, tu je Magnus, chrípka trochu ustúpila a tak vyrážam na stanicu. Chcel som len predtým vedieť, čo nové v tom prípade z piatka. Brnkni späť, keď dostaneš odkaz,“ rýchlo oboznámil Tellqvist s dôvodom svojho telefonátu Gustavssonov záznamník. Obul si hrubé zimné čižmy, prehodil cez seba kabát a vyšiel z domu.
Bol práve na polceste do budovy, v ktorej sídlila polícia, keď sa z jeho mobilného telefónu ozvali prvé tóny známej skladby od Beatles.
„Ahoj Tommy, už som myslel, že ešte spíš,“ zahlásil do telefónu okamžite, ako prijal hovor. Na druhej strany bolo chvíľu ticho, potom sa ozval tlmený hlas. Ten však nepatril vlastníkovi čísla.
„Zdravím Magnus... tu Fredrik,“ ozvalo sa z telefónu. „Rýchlo príď k Tommymu do bytu, je to dôležité,“ oznámil mu Nobel. Tellqvista premohlo zlé tušenie. Hlas na druhej strane linky nebol taký veselý, ako obyčajne.
„Fredrik, čo sa stalo? Kde je Tommy?“ okamžite zasypal forenzného vyšetrovateľa otázkami. Po chrbte mu prebehlo nepríjemne mrazenie.
„Nejde... nedá sa to rozoberať cez telefón. Jednoducho príď. Čo najskôr!“ Nobel dohovoril a zavesil.
Tellqvist bol na mieste Gustavssonovho bydliska ani nie za päť minút. Tento výkon sa v podmienkach, aké mu nadelila príroda dal považovať za nadľudský. Mladík býval v panelovom dome s piatimi poschodiami patriacom medzi novšie stavby v meste.
Tellqvist zaparkoval svoje auto na parkovisku oproti ľadovej ploche. Skupinka chlapcov práve srdnato bojovala s hokejkami v rukách o puk pri jednej z bránok. Ďalšia skupinka, ktorá postávala vedľa klziska, skúmavo hľadela na policajné autá pristavené pred panelákom. Detektív tak rýchlo, ako mu to vlastné nohy a poriadne snehová nádielka o ktorú sa ešte žiadny z pluhov nepostaral, prešiel cez otvorený vchod. Na svoj vek svižne vybehol po schodoch na druhé poschodie, kde býval Gustavsson. Dvere bytu napravo boli otvorené a pri nich stál poručík Svensson.
„Magnus...“ privítal ho. Chvíľu váhal, no potom k nemu kŕčovito vystrel pravú ruku. Tellqvist ju však nestisol.
„Čo sa tu deje? Nobel mi nechcel do mobilu nič povedať,“ povedal a začal sa tlačiť do bytu. Svensson sa však postavil do dverí a zatarasil mu cestu.
„Ide o Tommyho,“ začal a na chvíľu zmĺkol zjavne premýšľajúc nad tým, čo ďalšie povedať. „On...“ ďalej však nevedel pokračovať a tak namiesto toho odstúpil.
Tellqvist okamžite vbehol do bytu. Na okamih zastal pred dverami vedúcimi z chodby priamo na záchod a odtiaľ do kúpeľne. V nej stáli dvaja policajti a takisto aj Nobel s Holmom. Detektívov pohľad sa stretol s pohľadom mladšieho z dvojice. Nobel po chvíli nepatrne kývol hlavou, čím dal najavo, aby vošiel dnu. Tellqvist rýchlym krokom prešiel k nim.
„Vysvetlí mi už konečne niekto, čo sa...“ začal. Pohľad mu vtedy skĺzol na úzku vaňu. Skamenel a zostal stáť s otvorenými ústami ako prikovaný. Na okamih sa zastavil v malej miestnosti čas. V nasledujúcej chvíli si Tellqvist uvedomil, že sa musí pevne držať umývadla, aby nespadol. Hlava sa mu točila, tlkot srdca prudko zrýchlil. Jeho mozog nedokázal prijať informácie, ktoré mu predávali oči.
„Našli sme tu denník,“ Nobelove slová sa ozývali akoby z veľkej diaľky, rovnako, ako aj ťažké nádychy Holma, ktorý len zriedka prejavil emócie. „Denník tej zavraždenej... Ingrid Sundinovej. Bola to obyčajná lacná šľapka, presne ako vravel Tommy... stretával sa s ňou a ona... a ona otehotnela,“ rozprával forenzný vyšetrovateľ ďalej ten pre Tellqvista neuveriteľný, no predsa skutočný príbeh. Slová sa naňho sypali ako lavína. Aj napriek bohatým skúsenostiam z práce sa nedokázal ubrániť návalom obrovskej bolesti prichádzajúcej zvnútra.
„A ona s ním otehotnela... s Tommym,“ pokračoval Nobel zachrípnutým hlasom. „Donútil ju ísť na potrat, no ona sa mu stále vyhrážala, že všetko prezradí na verejnosti. Vieš... vieš si predstaviť, ako by mu to dojebalo kariéru a tak... tak... ju zabil,“ dokončil roztrasene. S obavami z toho, čo príde, uprel zrak na Tellqvista.
„Myslíš že... ach,“ Tellqvist si musel odkašľať, aby dokázal pokračovať. „... že ide o samovraždu?“ dokončil s problémami otázku. Po dlhej dobe otočil hlavu, aby videl na Nobela.
„Dvere boli síce zamknuté zvnútra... ale do riti, ako by sa niekto dokázal takto doriadiť úplne sám?“ odpovedal mu Nobel ďalšou otázkou.
Odpoveď na ňu každý v miestnosti veľmi dobre poznal. Tellqvist opäť pozrel do vane stále neveriac tomu, čo v nej vidí. V kaluži vlastnej krvi v nej ležalo bezvládne telo jeho žiaka a nástupcu na poste najväčšieho detektíva v Malmö, Tommyho Gustavssona. Bolo celé dobité a doškriabané, z ľavej nohy v nepeknom uhle vytŕčala kosť a v hrudi mal až po rukoväť zabodnutý kuchynský nôž. Presne tak, ako Ingrid Sundinová. Žena, ktorú prednedávnom sám zavraždil.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...