Kapitola:
Pridaná: 17.7.2012, 21:56:42
Čítaná: 5455×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Alex a Alejandro Welleyovci, neznámy
Stručný dej: Jeden článok a jeden nebezpečný nápad...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » Neznámy

BR: Bash

Venujem Lucke :)

Alejandro vyvalil oči a Alex sa pre istotu postavil za stôl. Neznámy sa uškrnul. Bratia hľadeli do tváre, ktorú im už neraz ukázal Denný Prorok z Anglicka. Kedysi na fotkách čierne vlasy boli popretkávané striebristou farbou, ale to mu neubralo na charizme. Ba ešte mu to pridalo. Na tvári mal mierne, možno dvojdňové strnisko, nad ktorým na bratov napodiv iskrivo hľadeli oči čierne ako uhlie.

„Antonin Dolohov?“ vypadlo po dlhej chvíle z Alejandra a neznámy sa chladne zarehotal.

„Prítomný,“ odvetil a so stále väčším úškrnom skákal pohľadom z jedného na druhého. „Ale nemáte sa čoho báť, koniec koncov tu ste na Smrťožrútov aj tak zvyknutí,“ povedal mierne, keď videl, že bratia sa nemienia pohnúť, ani rozhovoriť.

„To teda sme. Ale nie na takých, ktorí majú sedieť v Azkabane alebo ležať dva metre pod zemou,“ povedal úprimne Alex spoza svojho úkrytu.

„Ach tak. Toto vás trápi. Úprimne, nie som si istý, či je dobre vešať vám to hneď na nos. A vôbec tu nie som kvôli tomu, aby som vám to vysvetľoval. Prišiel som vám pomôcť. Teda po poriadku. Prišiel som s plánom, ktorý by mohol pomôcť tým sprostým muklom, ako by ste to chceli vy.“ Povedal a na chvíľu sa odmlčal. Bratom sa behom jeho rozprávania postupne menil výraz tváre. Alejandro ešte stále stál napätý ako struna, ale Alex si sadol za stôl a skúmavo sa pozeral do tváre utečenca. Ako je možné, že si stále myslel, že tento chlap toho nemá dosť v hlave? A zrazu im chce pomáhať? Do riti, ako je možné, že tomu verí? Veď je to bývalý Smrťožrút a Slizolinčan. Tí sa nemenia.

„A čo zato?“ spýtal sa ho Alejandro, ktorý uvažoval podobne ako jeho dvojča.

„Čo? Prečo by som mal niečo chcieť?“ ohradil sa Antonin, ale Welleyovci naňho pozerali spod zdvihnutých obočí.

„Ste Smrťožrút a Slizolinčan.“ Vysvetlil mu jednoducho Alex a Dolohov sa skoro rozosmial tým jeho chladným smiechom.

„Bol som. Už nie som.“ Objasnil im to, ale bratia boli stále na vážkach, či mu môžu veriť. „A to ma odsudzujete bez toho, aby ste si vypočuli môj plán?“ Tentokrát on nadvihol obočie a Welleyovci si vymenili zachmúrené pohľady.

„Neodsudzujeme vás, len si chceme overiť, či nám to vlastne stojí za to.“ Alejandro si prehodil prútik do ľavej ruky, pri čom mu z neho efektne vyšľahli malé iskierky.

„Stojí za čo? Veď ani neviete, o čo ide,“ povedal, naoko ľahostajne, už mierne mrzutý Antonin, ale stále sa to pokúšal nedať najavo. Veď od Temného Pána by mal mať určitý tréning, nie?

„Za ten čas strávený tu s vami,“ povedal Alex a pozrel sa za výklad, kde stála akási ženská silueta, ťažko viditeľná pre stiahnuté rolety.

„Múdro, chlapče.“ Povedal takmer otcovsky a oboma trhlo. Oklumenciu ovládali dokonale, takže sa Antonin nemohol presvedčiť, ako zneli jeho slová a preto to nechal tak. Pomyslel si avšak aj to, že ten tón už nebude používať. „Myslím, že vám to stojí za to. Ale ak nechcete ten plán ani počuť a dôležitejšia je pre vás tržba tej ženy, prosím.“

„Ako viete, že je to žena?“ vybafol Alejandro a prižmúrenými očami sa pozeral na Dolohova. Bol predsa otočený chrbtom k výkladu.

„Váš brat sa tam pozerá so záujmom.“ Odvetil jednoducho. „Takže chcete počuť, čo vám môžem ponúknuť?“ zopakoval otázku.

„O chvíľu. Pane, zahaľte sa. Musíme splniť dennú tržbu,“ povedal mu Alex a ledva počkal, kým sa Dolohov zahalí a kúzlom obrátil rolety. „Dobrý deň. Znova je otvorené,“ usmial sa na ženu stojacu pred krámom.

„Dobrý,“ ozval sa veselý hlások, keď vstúpila do obchodu a všetkým chlapom vo vnútri prebehla mysľou otázka, kto to je. Teda skoro všetkým. Chlapča, ktoré sa jej skrývalo za dlhou sukňou to zrejme vedelo. Žena bola nevysoká, s nevýraznými svetlohnedými vlasmi, zelenými očami a krivkami ako má byť. Oblečené mala dlhé, zrejme cestovné, šaty nevýraznej zelenej farby. Jednou rukou držala ruku chlapca, ktorý bol jej menšou kópiou, a v druhej držala cestovnú tašku. „Prišla som robiť sem do Toronta detskú operku a naozaj neviem kadiaľ sa pobrať. Nevedeli by ste mi pomôcť?“ Muži rozčarovane prikývli, dokonca aj Dolohov, ktorý bol v meste len zhruba dve hodiny.

„Koho hľadáte, slečna?“ zdvorilo sa pýtal Alex, ale úsmev mal naozaj od ucha k uchu.

„Hľadám, počkajte,“ povedala, zložila tašku na zem, pustila chlapča a oboma rukami sa v nej začala prehŕňať. „Hľadám madam Merrygthoudovú alebo tak nejako. Mám to písané len z počutia, takže,“ e natiahla a s úsmevom si prezerala chlapov. Najmä ich tváre. Mladíci, ktorí by boli za normálnych okolností úplne identickí sa tentoraz tvárili úplne odlišne. Kým jeden, sediaci za stolom, sa na ňu usmieval a pozeral so záujmom, druhý, ktorý stál, sa na ňu díval troška ustarostene. A tvár staršieho nebola dobre viditeľná pre tmavý širák, ktorý mu trónil na hlave.

„Bývalú profesorku na Rokforte? Veď tá má hádam aj stopäťdesiat rokov ak nie viac!“ žasol ten s klobúkom- Antonin Dolohov.

„Zrejme jej nejaká príbuzná, nie?“ schladil jeho žasnutie Alejandro. Alex sa len usmieval na neznámu a tá takmer nevnímala tamtých dvoch pre jeho nádherný úsmev.

„Rokfort? Áno, je to možné.“ Zamrmlala ticho a snažila sa rozmýšľať, čo jej o tom povedali.

„Toronto je malé mestečko, slečna, tu ju rýchlo nájdeme,“ usmial sa, ešte viac, nad jej sústredením Alex. (pozn.aut. asi ako Sečovce... to viete, bez muklov je malé)

„Počkaj, Alex, nie je to náhodou Antonyho švagriná?“ opýtal sa Alejandro a jeho dvojčaťu hneď svitlo. Tony sa priženil do veľmi dobrej rodiny. Nejaké dlhé meno na M. Hm, to môže byť.

„Pošlem sovku?“ vrátil mu otázku a hneď sa načiahol po brku, atramente a pergamene.

„A cez hop-šup-práškovú sieť sa nedá?“ pridala sa do otázok dievčina.

„Pokazená. Už tri roky ju opravujú.“ Ozrejmil jej Alejandro nakúkajúci cez plece mladšieho brata.

Milý Antony,

v obchode tu máme nejakú dievčinu, že vraj má ísť pracovať k Tvojej švagrinej. Opýtaj sa na to Samanthy.

P.S.: Je božská!

Alex Welley

Lístok šupol do obálky a písknutím privolal snežnú sovu takú bielu, až sa jagala. Detská opatrovateľka sa na ňu dívala s otvorenými očami a chlapec, ktorý stále ticho postával za ňou, vyklonil hlávku a tiež sa na ňu uprene díval. Sova zletela na bidielko na stole, Alejandro jej pripevnil na nohu obálku, povedal jej, kam má ísť a sovička opustila obchod hlavným vchodom.

„Nádherná,“ šeplo dievča unesene a chlapec pritakal.

„A hlavne poslušná a spoľahlivá,“ žiarivo sa usmieval Alex až jeho bratovi prebehlo hlavou, či ho ešte kútiky úst nebolia.

Chlapec v tej chvíli poťahal dievčinu za rukáv a ona sa k nemu sklonila. Pošuškal jej čosi do ucha, dievča sa usmialo a niečo mu tiež pošepkala. „Mám sa opýtať, že ako sa volá.“ Povedala zreteľne nahlas a odpovedať jej musel Alejandro, lebo Alex sa príliš sústredil na smiech v jej očiach.

„Lola,“ pousmial sa mierne na chlapča, ktorému stále trčala len hlava.

[ » na začiatok « ]