Poviedka:
Pridaná: 18.6.2012, 20:59:18
Čítaná: 3361×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Ema, Sára, Tono, Teo
Stručný dej: Ema, Sára a Teo idú so školou na lyžiarsky výcvik. Asi vieme ako vyzerajú noci na takýchto výletoch... no Emine sú o niečo rušnejšie ako by mali byť...

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Venujem netrpezlivej Lucy :) A osobe, ktorá ma nikdy nedostala do takého stavu :)

„Musíme ťa opiť,“ zahlásila Sára keď ma uvidela. Ráno na parkovisku som vyzerala ako zombie. Nikto ešte nič nevedel. Ani o slzách, ani o prebdených nociach. Pozrela som na mp3 prehrávač. Nádherná pesnička, ktorá ma dokázala dokonale zdeptať. Čo viac si na lyžiarsky môžem priať?

„Ema?“ Teo na mňa vyvalil oči. Áno, moja nízka postava vyzerala o trošku lepšie ako postava mŕtvoly, ešte k tomu keď som bola celá v čiernom... Pozrela som sa do spätného zrkadla autobusu. Veľké čierne kruhy pod očami prezrádzali všetko o mojej prebdenej noci, bledá unavená tvár o mojom nie práve najlepšom zdravotnom stave.

„Nastupovať!“ zakričal profesor a my sme sa pomaly začali tlačiť do autobusu. Sadla som si a vedľa seba položila batoh. Nie, nechcem sa s nikým rozprávať. Sadla som si a pocítila bolesť pri srdci. Áno, znie to teatrálne, ale na chvíľku som nemohla dýchať. Potom sa všetko vrátilo do normálu. Teda, aspoň sa to tak zdalo. Vypeckovala som si Bullet for My Valentine a pozerala z okna. Cesta do Popradu nebola dlhá, ešte dnes sme mali ísť na svah. Modlila som sa, aby som neskolabovala na svahu. To by nebola pekná smrť.

Vystúpili sme z autobusu. Zakrútila sa mi hlava, musela som sa chytiť Tea, ktorý na mňa začudovane pozrel. „Em? Si ok?“ jemne som prikývla a usmiala sa. „Teo? Máš hrušku?“ nadvihol obočie. „Em, ty nepiješ,“ pokrčila som ramenami. Očividne bude prekvapený.

„Em! Máme jedinú dvojku! Ani nevieš ako som o ňu bojovala,“ usmiala som sa. Sáru sa dokázala tak nadchnúť pre úplné maličkosti. „Teo, dnes prídeš ku nám. O jedenástej bude večierka, o polnoci si u nás aj s rumom,“ oznámila mu Sára a on sa zasmial. Slabo som sa usmiala. Toto bude podarený týždeň.

Teo na mňa ešte párkrát pozrel, či mi naozaj nič nie je, no nepovedal nič. Sľúbil, že v noci príde. „A ako sa má Tono?“ spýtala sa Sára, keď sme sa vybaľovali. Oči sa mi naplnili slzami. „Je chorý, ale inak sa má fajn,“ povedala som bezstarostne. Nie, nikomu to nepoviem. „A čo ti je moja? Vyzeráš unavene,“ povedala mi veselo. Prikývla som. „Pár nocí som nespala, neviem prečo,“ zaklopal Teo a išlo sa na svah. Nateraz som sa vyhla otázkam.

****************

Sedela som opretá o záchodovú misu. Vypila som veľa, uznávam. A v kombinácii s cigaretami a vodnou to nebolo nič moc. Zakašľala som kašľať. Keď som sa pozrela na rukáv, bol od krvi. Vedela som to, ale musím vydržať ešte pár dní. Naklonila som sa. Nie, už som nevracala, len ma napínalo. Ďalší záchvat kašľa. O niečo viac krvi. Ešte týždeň, len to som žiadala.

Vošla som do izby. Sára s Teom si ma ani nevšimli, venovali sa výlučne sebe. Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať. Zacítila som, ako mi zavibroval mobil. SMS od Tona.

Zabudni na mňa, bude to tak lepšie.

„Teo? Máš ešte trochu toho rumu?“ cítila som ako mi dal do ruky fľašku. Musela tam byť aspoň polovica. Niečo v mojej hlave mi vravelo, že ešte nie som pripravená. Toto je moja životná bitka. A ja nie som pripravená zomrieť. Začala som piť. A viac si nepamätám.

*****************

„No tak, toto je posledná noc! Musíme si ju užiť!“ hovorila Sára s čerstvo kúpenou fľaškou rumu v jednej ruke a fľaškou nedopitej maliny v druhej. Z vrecka na bunde jej trčali cigarety. Posledná noc? Áno, pravdepodobne. Dni a noci sa mi zlievali. Prikývla som. A zase sa nalievalo do pohárov. Teo tam niekde bol. Netušila som kde, neviem či namietal, viem len to, že ten rum som vypila sama.

Každý večer vyzeral rovnako. Po večeri sme otvorili fľašku a balíček cigariet, vybrali vodnú fajku zo skrine. Večer, keď Teo a Sára viac menej zaspali, som sa zavrela v kúpeľni a striedavo som vracala a kašľala. Mobil som od tej prvej noci nevidela. Načo? Nechcela som ďalšie jeho sms-ky.

Krútila sa mi hlava, kašľala som a plakala. Teo so Sárou už dávno spali. Nič iné ako čítať si staré správy mi nenapadlo.

Milujem ťa.

Zlatko, čo ti je? Hneď som pred tvojou bránou. Nevadí mi, že sú tri hodiny ráno. Len poď von.

Chýbaš mi.

Dobré ránko láska. Aké by to asi bolo zobúdzať sa vedľa teba?

Ďalší záchvat kašľa. Zase ma naplo. Začala som zvracať krv. No tak, ešte musím vydržať, aspoň kým prídem domov. Napila som sa čistej vody a vrátila sa do izby. Zababušila som sa do periny a snažila sa zaspať. Zavibroval mi mobil. Zase. SMS od Tona.

Potrebujem ťa vidieť. Počkám ťa na parkovisku. Prosím, nechaj ma vysvetliť to.

****************

Piatok ráno sme šli domov. V autobuse som sa snažila aspoň trochu spať, no nešlo to. Čoraz častejšie som mala záchvaty kašľa, no ľudia si už zvykli, hovorila som, že som trochu chorá. Teo a Sára sa dali konečne dokopy, ani oni mi nevenovali pozornosť. Ale tá už aj tak nebola potrebná. Celú cestu som premýšľala o tom, čo sa asi stane. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že tam nebude.

Konečne sme boli doma. Tono ma tam čakal, ako sľúbil. Pomaly som vystupovala z autobusu, krútila sa mi hlava. Pribehol ku mne a objal ma. „Prepáč mi,“ pobozkal ma. Áno, všetko bolo v poriadku. „Milujem ťa,“ zašepkal. Pozrela som sa do jeho modrých očí. Milovala som ho viac ako svoj život. Aj keď ten za veľa nestál...

„Ja teba viac,“ bozkávali sme sa na parkovisku, ľudia sa snažili taktne odvracať zrak, no nešlo im to. Po chvíli sme sa od seba odtrhli. Nevedela som sa nadýchnuť. Tono na mňa pozrel. „Em?“ Spadla som na zem. Z úst sa mi začala valiť krv. Už som nevnímala rozšírené oči ľudí okolo mňa, ani zúfalé výkriky. Vedela som, že umieram. Tono sa ku mne naklonil. „Milujem ťa,“ zašepkala som mu. Môj posledný pohľad, myšlienka, úsmev, slová, všetko patrilo jemu. Lebo som ho naozaj milovala. A vedela som, že už môžem v pokoji umrieť...

---------------------------------------

Ďakujem za prečítanie :) Poprosím aj komentáre ďakujem :)

[ » na začiatok « ]