Poviedka:
Pridaná: 17.6.2012, 22:13:25
Čítaná: 4015×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Fiction
Postavy: Lilian
Stručný dej: Spomienky Lilian na minulosť a nové rozhodnutia...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Lilian sa prechádzala po lúke. Naokolo cítila omamnú vôňu kvetov. Boli tam malé modré a žlté kvietky, ale aj vysoké biele rumančeky a sedmokrásky. Steblá trávy ju šteklili na bosých nohách. Príroda sa len prebúdzala a nízka tráva sa pod ťarchou kroku zľahla, no hneď sa aj narovnala. Kráčala ticho a vdychovala vôňu plnými dúškami. Pár metrov od nej sa týčil vysoký, košatý strom. Vyzeralo to, akoby sa dotýkal listami až samotnej oblohy a slnka. Bol taký veľký, no predsa bol sám. Tiekol pri ňom potôčik s krištáľovo čistou vodou. Lilian mala toto miesto veľmi rada. Už od mala sa sem chodievala hrávať. Pamätá si tento strom ešte, ako malý stromček. Chodila sem sama, sadnúť si k stromu a pozerať na potôčik, ktorý tiekol popri ňom. Vždy v máji bolo na tomto veľkom strome kopu čerešní, no nikto nikdy neprišiel pozbierať úrodu. Ako keby naň zabudli. Občas mala chuť zakričať na ľudí, ktorí túto majestátnu čerešňu ignorovali: „Hej vy! Pozrite sa na ten strom. To vám je úplne jedno, čo s ním bude?“

Pomalým krokom prišla ku stromu a sadla si. Oprela hlavu o kôru a privrela oči. V jej blízkosti sa cítila v bezpečí. Akoby ju jej konáre mohli objať, a ticho pošepkať:

„Neboj sa Lilian. Vždy budem pri tebe.“

Na ruku jej sadol modrý motýľ. Otváral a zatváral krídelká, akoby sa uisťoval, či môže odletieť. Či bezpečne môže opustiť skrýšu stromu. Lilian sa postavila a s motýľom na ruke vyšla spod čerešne. Nadvihla ruku k nebu a motýľ vzlietol s ľahkosťou pierka. Letel čoraz vyššie a tichý šuchot krídel pripomenul Lilian detstvo.

Malé dievčatko s hustými červenými vlasmi, beží lúkou rovno k mladej čerešni. Tváričku má zmáčanú od sĺz. Sadne si pod strom a potiahne si podkolienky, ktoré sa jej behom zošuchli dole. Chvíľu sa obzerá a zaujme ju ostrý kameň hodený pri potôčiku v ktorom pláva jedna ryba za druhou. Zamyslene na ne pozerá a potom zodvihne kameň. Do mladej kôry čerešne vyryje srdce. Sadne si pod strom, akoby to bolo to najpohodlnejšie kreslo na svete. Pocíti pokoj, pretože vie, že maminke je v nebi dobre a pozerá na ňu zhora.

Zo zamyslenia ju vytrhlo hrmenie, ktoré sa ozývalo v diaľke. Čierne mračná sa blížili, no Lilian sa nebála. Namiesto toho sa vrátila pod strom a našla srdce, ktoré tam kedysi dávno vyryla. Prešla prstom po popukanej kôre stromu a niečo si uvedomila. Už vedela, čo ju vždy ťahalo na toto miesto. Bola to láska. Vždy sa tu cítila bližšie k slnku. Túžila sa ho aspoň raz dotknúť a s pokojom v duši odísť preč.

Mračná boli už skoro nad ňou, no slnko stále svietilo. Vyšla na pás slnečného svetla a rozprestrela ruky. Vietor jej strapatil vlasy a kvapky dažďa jej jemne dopadali na tvár. Pocítila voľnosť a bola pripravená ako motýľ odísť bezpečne preč.

„Ďakujem mami,“ zašepkala a s úsmevom na tvári sa naposledy pozrela na čerešňu.

*Túto poviedku som poslala na súťaž a dostala som čestné uznanie, čo nie je najhoršie, keď sa vezme do úvahy, že bolo prihlásených 76 lit. prác a ocenených bolo 14. Napriek tomu som chcela vedieť váš názor na ňu, pretože viete skutočne ohodnotiť kvalitu poviedky. Ďakujem Senrimu za opravu :) *

[ » na začiatok « ]