Kapitola:
Pridaná: 27.3.2012, 21:37:00
Čítaná: 4533×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Martin
Stručný dej: Moja prvá poviedka. Dúfam že sa vám bude páčiť. Prepáčte mi tie slovenské mená, ale nemám rád anglické(okrem Harry, Ron, Hermiona, atď.)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » ČAR 2 » ČAR 2/20 3 » ČAR 3/20 4 » ČAR 4/20 5 » ČAR 5/20 6 » ČAR 6/20 7 » ČAR 7/20

Vopred ďakujem všetkým, ktorým sa to chce čítať a upozorňujem, že komentáre sú vítané. :)

------------------------------------------------------------------------------

Martin sa zobudil. Ako každý deň vyšiel z klubovne najesť sa do Veľkej siene. Najedol sa a išiel si po metlu. Rád by stal triafačom Bystrohlavu. Chvíľu si zalietal a čakal na konkurz. Po chvíli prišiel jeho brat, kapitán bystrohlavského metlobalového tímu. „Čau!“ pozdravil ho. „Och, už si tu?“ odpovedal nervózne Martin. „Nemaj strach, určite sa do týmu dostaneš,“ upokojoval ho Peter.

Z konkurzu odišiel sklamaný. Neuspel, ale zase na druhej strane, nemal veľké šance proti tej skupinke štvrtákov. Kráčal okolo lesa, keď niekto naňho spoza stromu zašepkal. „Hej, ty! Poď na chvíľu sem,“ volal naňho. „Harry, čo ty tu robíš?“ opýtal sa Martin a vykročil za ním. „Kam ma to vedieš?“ „Uvidíš!“ „Nemôžeš mi to povedať?“ „Budeš chvíľu ticho a nasledovať ma?“ „No dobre, dobre.“ Po asi polhodine rýchleho kráčania sa podľa Harryho dostali na miesto. Martin nezakrýval prekvapenie. Pred ním stála veža vysoká asi pätnásť metrov. Bola očividne stará a celá obrastená machom a brečtanom. Harry bez slova vykročil k nej a posunkom naznačil Martinovi, aby ho nasledoval. Vnútri veže bolo chladno a vlhko. Stará drevená podlaha splesnivela a poriadne zapáchala. Na vrchol veže viedli polorozpadnuté schody, ktoré boli veľmi klzké a bez zábradlia. Harry bez najmenšieho zaváhania začal zdolávať schody. Martin chcel najprv povedať, že to môže byť nebezpečné, ale potom takisto bez slova vykročil za Harrym. Spoločne zdolávali schod za schodom.

***

Peter práve pokojne obedoval, keď si spomenul na svojho sklamaného brata. Rozmýšľal, prečo ešte nie je na obede. Chvíľu bol rozhodnutý, že ho pôjde hľadať, ale potom si povedal, že už nie je malý a vie sa o seba postarať.

***

Na konci veľmi nebezpečného schodiska boli masívne dubové dvere, ktoré však už tiež boli poznamenané časom. Harry ich otvoril a ocitli sa v priestrannej miestnosti. Z jej stredu vychádzalo prenikavé červené svetlo. Keď Harry s Martinom podišli bližšie, tak zistili, že je to akási žiariaca guľa energie. „Čo je to?“ spýtal sa potichu Martin.

„Ja neviem...“ odpovedal ešte tichšie Harry.

„Tak prečo si ma sem zaviedol?“

„Ja si to už nepamätám.“

„Ako to, že si to už nepamätáš? Bolo to nedávno!“

„Ja viem, ale...“

„Ale čo?“

„V poslednom čase nie som vo svojej koži.“

„No a? To neznamená, že musíš mať pamäť ako...,“ Bum! BUM!

„Čo to bolo?“ spýtal sa vystrašene Harry.

„ Ja nevie...,“ BUM! Červená guľa energie začala pulzovať a zväčšovať sa. A potom sa v nej začali zobrazovať výjavy. Zableskol sa im tom zničený Rokfort, temná a diera a mnohé ďalšie, omnoho záhadnejšie. A zrazu si Harry spomenul. „Už viem, prečo sme tu. Musíme do tej veci vstúpiť,“ povedal rozhodne Harry a v tvári sa mu zračilo odhodlanie.

„Ako to vieš?“ spýtal sa neisto Martin.

Harry sa začudovane pozrel na Martina. „Neviem.“

„Tak prečo chceš, aby sme tam išli?“ ukázal na guľu, ktorá mala priemer vyše metra.

„Je to niečo ako inštinkt,“ odvetil prosto Harry. Martin sa naňho vystrašene pozrel, ale zrazu ho premohla silná zvedavosť a mal chuť poslúchnuť Harryho. Podišiel bližšie a potom pocítil naozaj silné nutkanie sa vrhnúť do tej energie. Bez rozmýšľania sa rozbehol a skočil. V poslednej chvíli zazrel Harryho, ako ho nasleduje. Martin nevedel, čo sa deje, ale cítil, ako ním neustále myká a udiera sa o neviditeľné predmety. Akoby letel nejakým červeným tunelom, ktorý je plný hrboľov. A potom sa šialená cesta skončila on spadol na zem. Ani sa nestihol poobzerať a už sa naňho zrútil Harry. Obaja, veľmi unavení a ubolení, sa postavili na nohy a postavili vedľa seba. Bola noc, ale aj tak vedeli, že sú uprostred lesa.

[ » na začiatok « ]