Poviedka:
Pridaná: 18.3.2012, 19:52:21
Čítaná: 6330×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Upraviť jednu z doteraz poslaných poviedok do tejto súťaže. Vylepšiť ju a nezmeniť pritom zadanie z toho kola.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, horor, crossover

Súťažná poviedka: 1 » Dobby byť domový škriatok (Aurora Brook) 2 » Dohoda na hrade Poenari (Dominika Black-Oldman)

Pôvodná poviedka: http://www.priori-incantatem.sk/show.php?page=fanfiction&action=read&id=6429&autor=Majster%20poviedkar&hladane=

Celý názov poviedky::Dobby byť domový škriatok

(vzdych druhý)

***

Jar zúrila v plnej paráde, no Cadmus nemal dobrý deň. Vôbec nemal dobrý deň. Vlastne mal príšerný deň.

Hneď ako ráno vytiahol nohu z postele a odšuchtal sa do kuchyne, nahnevaná domáca mu oznámila, že pre nevyhovujúce platové podmienky odchádza.

„Odchádzam!“

„Nebláznite, ženská! Platím vám!“

„Ale málo! Musím myslieť na rodinu!“

„Vy predsa nemáte rodinu.“

„Ale mohla by som mať! Šetrím a odkladám a čakám na deň, kedy príde muž mojich snov...“

„A to má byť kedy? Máte už sedemdesiat rokov.“

Za tú nemiestnu poznámku si Cadmus odniesol úder medenou panvicou do hlavy a o hodinu mohol už len sledovať, ako jeho domáca odchádza spolu s polovicou nábytku. V bližšie neurčenom čase predpoludním vrazila do domu poštová sova s úradne vyzerajúcou obálkou. Trasúcimi sa prstami ju otvoril a jeho zhrozené oči zistili, že sa stal povinným platcom alimentov pre dvojčatá jednej svojej týždňovej známosti.

Poobede si povedal, že si trochu popreťahuje prútik a opraví ten kvapkajúci kohútik v hornej kúpeľni.

Dvere sa otvorili. Strapatého a od hlavy po päty mokrého muža nasledovala prívalová vlna, ktorá takmer zrazila z nôh čudne doobliekanú ušatú kreatúru s hrôzou naháňajúcim zubatým úsmevom prezentujúcim jeho reklamnú kampaň.

„Dobby byť domový škriatok, Dobby robiť všetko, čo pán zažiada, upratuje, varí, pečie, vybavuje bežnú úradnú poštu, vyhadzuje neželaných návštevníkov a to všetko len za galeón týždenne...“

„Čo?“

„Dobby sľubovať, že byť pánovi verný, pokiaľ on platiť, a nikdy neprezradiť pánovo tajomstvo.“

„Čože?“

„Keď pán inak nedať, Dobby teda žiadať desať siklov!“

„Vyzerám snáď, že mám peniaze na rozhadzovanie?“

„Prečo by pán rozhadzoval peniaze?“

„Odpáľ! Nepotrebujem v tejto domácnosti ďalšieho vyciciavača rodinného rozpočtu!“

Škriatok sa s hlasným tresknutím odmiestnil. Cadmus zabuchol dvere a zhlboka dýchajúc sa oprel o stenu. Vystresovaný mozog pomaly spracovával rozhovor.

„Počkať, povedal... povedal desať siklov?“ Cadmus takmer vytrhol dvere z pántov, keď ich náhlivo otváral a z celej sily svojich pľúc kričal: „Počkáááj!“

...

Caramel mala zlomené srdce. Opäť. Včera ju nechal ten pekný záhradník od susedov, ktorý jej nosil nádherné kytice divých ruží a v prítmí noci vyčarúval prekrásne ohňostroje.

Povedal jej, že má inú. Lady s letným sídlom v Londýne a neuspokojeným manželským životom.

Celý deň sa oddávala svojmu hlbokému smútku. Plakala, keď ráno vstala z postele, plakala, keď v predizbe našla stopy po jeho topánkach. Prelievala horké slzy nad jeho fotografiou, ktorú našla ležať na stole. Nedokázala si predstaviť svoj život bez záhradníka. Rovnako, ako si ho pred mesiacom nevedela predstaviť bez Rodolpha. A predtým bez Angusa, toho krivonohého právnika, ktorý vedel písať krásne sonety. A Filiusa, ktorý jej namaľoval obraz lokomotívy. A Johna, Williama, Marcusa, Phillipa...

Zazvonil zvonček. Caramelino srdce sa rozbúchalo. Záhradník! Ako v sne vyletela z obývačky a cestou si v zrkadle upravila parochňu, navoňavkovala sa a za ucho zastrčila pôvabnú bielu ružičku. Nedočkavo otvorila dvere a... takmer sa rozplakala.

„Dobby byť domový škriatok, Dobby robiť všetko, čo pani zažiada, upratuje, varí, pečie, vybavuje bežnú úradnú poštu, vyhadzuje neželaných návštevníkov a to všetko len za galeón týždenne!“

„Záhradník!“ plačlivým hlasom vyjachtala Caramel a takmer sa na mieste zrútila v agónii.

„Dobby sa vyznať aj v kvetoch a burinách, aj keď to nebyť jeho hlavná práca...“

Zatresla škriatkovi dvere pred nosom a poddala sa svojmu žiaľu. Spoza dvier sa ozvalo tiché zaklopkanie. „Dobby by robiť aj za desať siklov!“

Odpoveďou mu bol len hlasný nárek.

...

James sa chystal na prechádzku so psom. Nemal síce psa, ale sám si navrával, že ho má, aby sa necítil tak osamelo. Mohol si ho predsa predstavovať. Volal by sa Róbert a vedel by zavýjať piesne od Sudičiek.

Z vešiaka zvesil kabát a vodítko pre Róberta. Do úst si napochytre vložil kus koláča od svojej matky. Oň sa s Róbertom deliť nemienil, pretože to bol v poslednom čase jeho jediný zdroj obživy. Slastne žul, až kým sa nezačal dusiť. Jeho prútik ležal (veľmi užitočne) v kúpeľni, kde si predchádzajúci večer vyčaroval kačičky do kúpeľa...

Ozvalo sa klopanie na dvere. James ich v panike otvoril, očakávajúc spásonosné vyslobodenie z pazúrov blížiaceho sa usmrtenia vlastnou hlúposťou.

„Dobby byť domový škriatok, Dobby robiť všetko, čo pán zažiada, upratuje, varí, pečie, vybavuje bežnú úradnú poštu, vyhadzuje neželaných návštevníkov a to všetko len za galeón týždenne!“

„...“

„Dobby ostať pánovi verný a nikdy nevyzradiť jeho tajomstvo!“

„....!!!“

„Pán Dobbymu odpustiť trúfalosť, ale je pán v poriadku?“

„...? ....?! ...!!!“

„Dobby teda pýtať len desať siklov, ale menej už nezobrať!“

„...“

Tresk. Škriatok zmizol a s ním jediná nádej na Jamesovu záchranu. S odchádzajúcim vedomím prichádzala posledná myšlienka: „Ja ti dám, platiť škriatkovi!“

...

Dumbledore nemal dobrú noc. Vlastne sa takmer vôbec nevyspal. Opäť sa mu vracala jeho nočná mora – snívalo sa mu, že na Vianoce nedostal ani jedny jediné ponožky.

Už takmer zaspával, keď ho odrazu vyrušilo hlasné tresknutie v pracovni. Siahol po prútiku a pripravený na všetko, dokonca aj na Minervu, otvoril dvere...

„Čarodejníci nechcieť platiť domového škriatka, myslieť si, že to nie domový škriatok. A tak si Dobby myslieť, na Rokforte veľa škriatkov, Dobby tu môcť dostať prácu...“

Dumbledorove oči nesústredene behali z Dobbyho na vlastné ružovo-fialové pyžamo a hodiny ukazujúce pol druhej v noci. Iste by sa dalo polemizovať nad tým, či niekedy počul slová „správne načasovanie“.

Na druhej strane, aspoň to nebola Minerva.

[ » na začiatok « ]