Kapitola:
Pridaná: 10.3.2012, 23:56:45
Čítaná: 4496×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Doctor Who
Postavy: Doctor, Rose Tyler
Stručný dej: TARDIS a jej posádka je v nebezpečenstve! Podarí sa Doctorovi zachrániť Rose pred neznámymi votrelcami?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Two Hearts part 1

Keď prečítate tento part (tí, ktorí Doctora videli, ale aj tí, ktorí ho nevideli), bol by som rád, keby ste zanechali komentár, či sa vám táto poviedka páči, alebo nie, poprípade aj ,,rozhodnutie", či mám v písaní tejto poviedky pokračovať, alebo nie :) ĎAKUJEM! :)

1.kapitola – Two Hearts-part 1

Zvráskavený muž ležal na zemi pri paneli a v ruke držal pokrčený papierik. Dvere sa rýchlo otvorili a dovnútra vbehlo blond dievča, ktoré pri pohľade na muža skoro obelelo od strachu o jeho život.

,,Doctor!“ Pribehla k nemu a začala s ním triasť:

,,Preber sa, ty idiot! Teraz ma neopúšťaj! Nedovolím ti zbaviť sa ma!“

Vlepila mu obrovskú facku na pravé líce a čakala na nejakú reakciu. Chvíľu na neho pozerala, nevedela, čo má robiť.

,,Premýšľaj, čo máš urobiť?“ Začala chodiť okolo jeho tela, pýtajúc sa sama seba, či ju presne na toto Doctor nepripravoval. Po pár obehnutiach sa zastavila pri jeho krku, obzerajúc si jeho hruď.

,,Parchant jeden! Ty máš dve srdcia, že?!“ Skoro ho prebodla.

Začala mu dávať umelé dýchanie, pričom rukami striedavo trieskala do pravej a ľavej strany hrude. Okamžite mu priložila pery na tie jeho, vdýchla mu časť kyslíka zo svojich pľúc, no nemohla sa od neho odtrhnúť. Veľmi ho milovala, nedokázala sa s ním rozlúčiť.

Doctor sa nadýchol, otvoril oči a sledoval dievča pred sebou, ktoré bolo úplne vystrašené z toho, čo sa práve udialo.

,,Rose, čo tu, doparoma, robíš?!“ Vyštekol na ňu nepríjemne, netušiac čo sa stalo.

,,Ty ma ideš sekírovať a ja som ti zachránila život?! Ty naničhodný Pán Času!“, nedokázala sa ovládať pri vedomí, že ho skoro stratila. Naštvane sa postavila, vychádzala von z obrovskej miestnosti, pričom nechala Doctora ležať na zemi.

,,Mladá dáma, kam odchádzate? Ešte sme neskončili!“ Muž zvýšil hlas, aby ho Rose pri dverách počula.

,,Odchádzam preč, nebudem v TARDIS s takým pokrytcom, akým si ty!“ Jednoducho mu odvrkla a ani sa na neho neotočila. Doctor sa zdvihol z podlahy a rozutekal sa za Rose, snažiac sa ju chytiť. Dobehol ju pár metrov pred TARDIS, chytil ju za rameno a už ju nepustil.

,,Neopováž sa ma dotýkať!“

,,Lebo čo?“, usmial sa na ňu zvodným úsmevom, ktorý tak milovala. Snažila sa na neho hnevať, no pri tom úsmeve to nedokázala. Zabudla na všetko, čo sa pred chvíľou stalo. Znova si spomenula, prečo ho tak miluje.

,,Poď do TARDIS, pôjdeme na tebou vybrané miesto,“ schytil ju za ruku ako prvýkrát, keď sa stretli. Chvíľu len tak stála, no nakoniec sa nechala viesť. Pozrela na ich spojené ruky a želala si, aby to tak zostalo navždy.

Prišli do TARDIS a Doctor pustil Rosinu ruku aby mohol zavrieť dvere. Otočil sa smerom k nej.

,,Niečo ti dlžím.“ Znova ukázal svoj známy úsmev, po ktorom Rose vždy stratí reč. Doctor sa k nej priblížil chytiac ju okolo pása, pritiahol si ju k sebe a vášnivo ju pobozkal na pery. Zapojil aj jazyk, ktorý si razil cestu cez Rosine pery. Po niekoľkých sekundách sa od seba konečne odtrhli, pričom Rose bola v siedmom nebi.

,,Je ti jasné, mladá dáma, že ochutnávaš zakázané ovocie!“ Upozornil ju po tom, ako si vychutnal ten blažený pocit. Uvedomil si, že v ľavej ruke drží akýsi papierik. Celý vesmír mu bol rázom ukradnutý, vôbec netušil, prečo ho má v dlani.

,,Doctor, čo sa deje? Vyzeráš vystrašene. Bozkám až tak hrozne?“ Rose si zakusla do pery a zaprisahávala sa, že to bude ďalej trénovať na Doctorovi. Ten pozeral na popísaný papierik, ktorý ho vystrašil ešte väčšmi.

,,Rose, odlietame. OKAMŽITE!“ Zavrčal tónom, ktorý u neho ešte nepočula. Rozbehol sa k panelu TARDIS, postláčal rôzne tlačidla a TARDIS začala miznúť aj s posádkou vo vnútri.

,,Doctor!“, upozornila na seba Rose. ,,Čo sa dopekla deje?!“ Začínala niečo tušiť.

,,Ticho.“ Nič iné nepovedal. Rose na neho nechápavo pozerala.

,,Ja sa ťa niečo pýtam, nebudem ticho!“, začala postupne zvyšovať hlas.

Pozrel na ňu zastrašene. ,,Ticho sú stvorenia, ktoré si pamätáš len vtedy, keď na nich pozeráš. Ako náhle sa otočíš, nič o ich prítomnosti nevieš. Už som sa s nimi stretol, vtedy som si značil na ruku počet videného Ticha.“ Začal vysvetľovať Doctor.

,,Chápem. Ale prečo ti napadli práve te-“ Rose ihneď zmĺkla, zobrala papier z Doctorovej dlane a roztvorila ho. Našla na ňom asi dvadsať čiarok. Bleskurýchle to pochopila.

,,Chceš tým povedať, že...?“ Pozrela na Doctora, ktorý mal rovnako vystrašený výraz tváre ako Rose.

,,Presne! To, že si ma našla ležať na zemi, nebola náhoda. A tento papierik už vôbec nie. Niekde tu musia byť. Problém je však v tom, či zostali v TARDIS alebo už odišli.“ Zamyslene hovoril Doctor, ktorý nervózne obiehal panel, akoby bežal maratón.

,,Doctor...“, so strachom v hlase sa donútila prehovoriť. ,,Čo toto Ticho dokáže? Prečo sa ho tak bojíš? Oni by sa mali báť teba.“ V Rose sa prebudila trocha odvahy. Doctor nadvihol pravý kútik úst na znak úsmevu, než znova začal rozprávať.

,,Nebojím sa o seba, mňa chcú len zabiť. Bojím sa o TEBA.“ Posledné slovo zdôraznil tak, že sa začalo ozývať pozdĺž TARDIS. Rose pozerala na Doctora zmätene, vôbec nevedela, čo má povedať, alebo ako sa cítiť. Má prejaviť radosť z ochrany, ktorú jej chce zabezpečiť milovaný Doctor alebo sa má začať pýtať, prečo ho chce Ticho zabiť? Nastalo mrazivé ticho, ktorá pokračovala ešte zopár sekúnd.

Úplné ticho, v ktorom bolo počuť i pohnutie ruky, bolo rázom prerušené, keď sa ozval sa rachot zvnútra TARDIS. Rose vyľakane pozrela na Doctora a div nevyletela z kože.

,,Doctor! Čo sa to deje?!“ Potichu, no dosť zreteľne, zo seba Rose vydala pár slov.

,,Sú tu.“, tváril sa, akoby sa nič nedialo, no v jednom z jeho dvoch sŕdc určite vládla panika a strach. Obaja však zostali stáť pri paneli ako prikovaní. Doctor sa začal prehrabávať vo vreckách svojho kabátu.

,,Kde, dopekla, si?! Ty malá, klzká, s drevom nepomáhajúca vecička?!“ Aj z hlasu mu sršala hrôza, ktorú práve prežíval. Ani nachvíľu nezablúdil očami na Rose.

,,Doctor, o čo sa teraz snažíš? Niekde v TARDIS je Ticho a ty hľadáš neidentifikovateľnú, možno úchylnú vec vo svojom vačku?“ Hnev v dievčine prebil pocit strachu. Cez TARDIS sa niesol ďalší buchot, po ktorom sa Rose otočila dookola, no s Doctorom to už ani nehlo.

,,Tu je, čert jeden malý.“ Vytiahol z bočného vrecka sonický šrubovák a skúsil, či vôbec ešte funguje, pričom vydal piskľavý zvuk.

,,Á, to je ten zvuk, ktorý tak milujem. A môžeme ísť do boja!“ Konečne pozrel na Rose s odvahou v tvári, no Rose veľmi odvážne nevyzerala.

,,Neboj sa, pokiaľ si so mnou, nič sa ti nemôže stať,“ usmial sa na ňu svojím okúzľujúcim úsmevom. Vydal sa smerom, odkiaľ sa ozvalo buchnutie, ktoré spôsobilo Ticho. Rose mu však položila ruku na hruď, aby ho zastavila.

,,Nemyslel si to tak, že pokiaľ som s tebou, stane sa všetko možné, len nie to, že budem v poriadku?“ Pozrela mu hlboko do očí, kde spoznala toho Doctora, ktorého tak milovala.

,,Poď ku mne.“ Rose sa k nemu priblížila, Doctor ju chytil za ruku, venoval jej letmý bozk na pery a spýtal sa: ,,Pripravená?“ Rose nesmelo prikývla, no pohľad na Doctora ju posmeľoval. Vydali sa smerom na poschodie, odkiaľ zvuk smeroval. Prechádzali okolo šatne, nakukli dovnútra, no nikoho tam nevideli. Doctor zrazu spozornel a znova niečo hľadal vo vrecku.

,,Aby som nezabudol...“ Stále šmátral vo vrecku. ,,Pokiaľ uvidíš nejaké Ticho, zaznač si na ruku čiaru, pokiaľ uvidíš dve Tichá, zaznačíš si dve čiary, jednoduché.“ Vytiahol dlaň z vačku a vložil Rose do ruky malú tuhu z pera. Chvíľu na ňu pozerala, ako na niečo, čo ešte v živote nevidela, no keď zdvihla pohľad na Doctora a videla jeho radosť, radšej sa nič nepýtala.

,,Keď myslíš...“, zovrela dlaň s tuhou pre prípad, že by sa Ticho zjavilo.

,,Fantastické, môžeme pokračovať!“ Nadšenie mu naozaj nechýbalo. Postupne prechádzali jednu miestnosť po druhej, v žiadnej nenašli ani zmienku po Tichu.

,,Posledná miestnosť - moja pracovňa,“ povedal si Doctor sám pre seba, popod nos, no Rose sa ujala šance a začala ho podpichovať.

,,Prečo som ešte nikdy nebola v tvojej pracovni? Tajíš niečo predo mnou?“ Pomaly sa postavila pred neho a nechcela uhnúť z cesty. Začala sa trochu usmievať.

,,Pretože je to moja pracovňa a môžem do nej ísť len ja.“ pokúšal sa to nejako zahovoriť, nechcel, aby niekto vedel o jeho tajomstve, ktoré tak neznášal. Ich nanajvýš zaujímavú konverzáciu prerušilo prasknutie skla, ktoré vychádzalo z pracovne. Svoju pozornosť zbystrili obaja.

,,Doctor, začínam sa báť.“ Humor ju okamžite prešiel.

,,Pokiaľ ich niekde uvidíš, najprv mi to povedz skôr, ako na to zabudneš.“ Upozorňoval Rose, ktorá už aj tak bola na pokraji zrútenia od strachu. Pozrel na svoju spoločníčku a otvoril dvere do pracovne. Tie sa s vŕzganím a pomaly otvárali tak, že by zobudili aj mŕtveho. Vstúpili do miestnosti a Rose sa nestačila čudovať.

,,Čo to máš, sakra, za pracovňu?!“ Neverila vlastným očiam. Stála na kraji miestnosti, ktorá mohla mať dĺžku jedného nákupného strediska. Opatrne pozrela na Doctora a uisťovala sa, či sa náhodou nezbláznila.

,,Je to tu malé, ale je to moje.“, pokojne oznámil Doctor. Popozeral sa dookola a všimol si rozbitej vitrínky, ktorá stála hneď vedľa kancelárskeho stola a obrazu.

Rozbehol sa k vitrínke kričiac: ,,Nie! Toto urobiť nemohli!“ Z Doctora sa rázom stalo kĺbko nešťastia. Rose podišla k nemu a prezerala si sklo a porcelán na zemi. Nechápala, prečo toľko žiali.

,,Doctor, veď je to len niekoľko črepov,“ pozrela na muža, ktorý kľačal pri tom neporiadku.

,,To bola moja zbierka tanierov s potlačou Fantastickej štvorky!“ Doctor rozzúrene reagoval pri pohľade na svoj poklad. Rose už to nevydržala a začala sa smiať.

,,Tak ty máš zbierku tanierov s potlačou super hrdinov? Ty jeden nerd!“ Stále sa neovládateľne smiala, pričom Doctor so žiaľom pozeral na podlahu.

Rose sa nenápadne vzdialila od Doctora a prezerala si miestnosť. V duchu sa neustále smiala nad tým, čo pred chvíľou videla. Strach však nad dobrou náladou opäť vyhral, keď sa niečo pohlo pri regáli s knihami. Pomaly spoza neho vystupovala vysoká biela postava s čiernym oblekom, ktorá vyzerala dosť vychudnuto.

,,Doctor!“ Zakričala Rose z plných pľúc. ,,Je tu!“

TO BE CONTINUED

[ » na začiatok « ]