Poviedka:
Pridaná: 2.2.2012, 18:58:13
Čítaná: 3876×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald
Stručný dej: Dumbledorovi ostáva už len pár dní života a ešte poslednýkrát musí vidieť svojho dávneho priateľa.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Venujem svojej spolukolegyni Kaudii, pretože sa na moje poviedky vždy so záujmom vypytuje =) Ďakujem =)

Dúfam, že sa bude páčiť =).

P.S. Tu je aj obrázok k poviedke =)

http://www.facebook.com/photo.php?fbid=2955423136786&set=a.1093920360380.15389.1597693615&type=1&theater

-----------------------------------------------------

Dvere tmavej temnice sa otvorili a dnu vošiel vysoký muž s dlhou sivou bradou a polmesiačikovými okuliarmi zakrývajúcimi jasné žiariace modré oči. Muž si pokojne sadol na drevenú stoličku uprostred miestnosti a čakal.

Väzeň v rohu sa tackavo postavil, až staré reťaze hlasno zahrmotali a vystrel sa v celej svojej výške. Slabé svetlo v okne osvetlilo jeho kedysi krásnu tvár, riedke biele vlasy a vyčerpané, no ešte stále odhodlané oči.

Tvárou sa mu rozhostil uhrančivý úsmev a chrapľavo zašepkal: „Vedel som, že prídeš, Albus.“

Muž na stoličke sa postavil a podišiel bližšie k hrubým mrežiam. „Nevieš, prečo som prišiel,“ namietol Albus a oči mu zvláštne zažiarili.

Muž ironicky nadvihol obočie, úsmev vystriedal pochybovačný úškrn a tiež podišiel bližšie. „Ako vždy. Prišiel si si spytovať svedomie,“ skonštatoval, akoby oznamoval víťaza druhej metlobalovej ligy a pohŕdavo si odfrkol.

Albus otvoril ústa, no muž zdvihol ruku a pokračoval: „Už si si svedomie pre Ariadnu spytoval dosť. Pamätáš si vôbec, ako si mi tu toľkokrát nariekal, že si ju nechcel zabiť a že ju máš na svedomí?“ vyštekol nahnevane a klesol na kolená. Vystrel prst a začal v pravidelnom rytme ťukať na opotrebovanú podlahu.

Albus si vzdychol, chytil sa mreží a tiež si čupol. Vyrovnane pozoroval väzňa, ako sa v pološialenstve snaží vylúdiť z chladného kusu kameňa aspoň trochu hudby a ľútostivo a zároveň neveriacky pokrútil hlavou. Akoby neveril, že s niekým, koho kedysi poznal a ľúbil, sa mohlo stať niečo také strašné.

„Neprišiel som kvôli Ariadne,“ ozval sa napokon Albus v snahe upútať mužovu pozornosť.

Väzeň zdvihol hlavu. „Naozaj? Tak to je novinka.“ Chvíľu víťazoslávne hľadel Albusovi do očí a potom pokračoval v hraní.

Sotva však začal, opäť sa pozrel na svojho návštevníka a opýtal sa: „A kvôli komu teda? Aberforthovi? Pokiaľ viem, už dobrých pár rokov sa nerozprávate.“

Albusovi sa zračilo na tvári prekvapenie.

Muž sa zachechtal. „To, že mi tu neprinášajú žiadne správy, ešte neznamená, že ťa nepoznám. Ty si príliš arogantný na to, aby si sa s ním pokúsil zmieriť. A Aberforth a je na teba príliš nahnevaný,“ pokrčil plecami vecne a opäť sa venoval ťukaniu do podlahy.

Albus akoby mužovu poznámku odignoroval. Pozoroval ho napoly pobavene, napoly ľútostivo a nakoniec sa milo opýtal: „Ako sa ti vodí?“

„Ach, typický Albus Dumbledore,“ vzdychol muž a konečne sa vzpriamil a nechal kamene tak. „Navštívi väzňa bývajúceho v Numengarde už dobrých štyridsať rokov a jeho prvá otázka je, ako sa mu vodí!“ zvolal víťazoslávne a vzopäl ruky k pomyselnému nebu. Vzápätí zvážnel a akoby mimochodom povedal: „Ale mám sa dobre. No ty zrejme niečo potrebuješ, keď si sem prišiel po toľkých rokoch,“ dodal zatrpknuto. Nenechal Albusa namietnuť, iba flegmaticky pokračoval: „Ale, samozrejme, ty máš množstvo starostí s ochraňovaním svojich študentov na Rokforte. Čo Harry Potter? Tu v Nurmengarde o ňom počúvam zaujímavé veci. Vraj sa mu podarilo poraziť Voldemorta. Niekoľkokrát. Dokonca sa ho pokúsil zabiť aj Sirius Black. A potom vysvitlo, že ho vlastne ochraňoval. Hotová rodinná dráma. Možno práve preto ho tak ochraňuješ, však, Albus? Veľmi ti pripomína teba. Mladý, šikovný, ambiciózny, bez rodičov, a tiež bojuje proti najmocnejšiemu čarodejníkovi svojej doby. Musí mať naozaj tuhý koreň, keď mu ešte stále uniká,“ premýšľal nahlas a zamyslene hľadel na Albusa.

Albus mlčal.

„Nevieš, čo na to povedať, však?“ pousmial sa muž a postavil sa. „Ach, Albus...“ povzdychol si tragicky a pristúpil úplne k mrežiam. „Pred ostatnými ľuďmi vystupuješ tak suverénne, ale predo mnou si bol vždy len ten vystrašený mladý chlapec bažiaci po sláve po mojom boku.“

„Neprišiel som sem spomínať,“ zasiahol Albus nezvyčajne tvrdo a tiež sa postavil. „A neprišiel som sem ani hovoriť o Harrym,“ dodal miernejšie. „Prišiel som sa rozlúčiť.“

Medzi mužmi nastalo ťaživé ticho. Po chvíli ho muž prerušil: „Nerob si srandu, Albus. Ja ešte neumieram a ani sa nechystám. A ty sa sem ešte určite vrátiš,“ zasmial sa cynicky.

Albus pozrel do zeme a zhlboka si vzdychol. „Zomieram, Gellert.“

Gellertovi sa zjavil na tvári prekvapený výraz zmiešaný so smrteľným šokom a obrovským pobavením.

Zrejme však poznal Albusa príliš dobre na to, aby vedel, že o niečom takom by nežartoval. Počiatočný šok vystriedala zvedavosť.

„Ako dlho?“ opýtal sa.

„Viac ako polrok,“ znela Albusova odpoveď.

„Koľko času ti ešte ostáva?“

„Málo.“

„Čo to znamená?“

Albus si vzdychol a konečne sa pozrel na Gellerta. V očiach sa mu zračil smútok. „Voldemort ma chce dať zabiť. Do niekoľkých dní sa mu to podarí,“ povedal potichu.

Gellert nadvihol obočie. „A ty sa necháš. Samozrejme, Albus Dumbledore, veľký mučeník,“ skonštatoval napoly ironicky, napoly trpko. Vtom sa však zhlboka nadýchol a s nadvihnutým obočím sa chladne spýtal: „Alebo je to súčasťou niečoho väčšieho?“

Albus pokojne prikývol. „Pre väčšie dobro.“

„Pre väčšie dobro,“ zopakoval Gellert. Jeho tón sa zmenil. Všetka uštipačnosť a irónia sa vytratili. Hovoril hlasom starého, vyčerpaného muža, ktorý vedel, čo ho čaká. „A čo chceš odo mňa? Odpustenie?“ opýtal sa. „Lebo to neurobím.“

Albus chápavo prikývol. „Chcem len, aby si mi povedal jednu vec,“ povedal takmer nečujne.

Gellertova tvár sa skrivila nenávisťou. „Zavrel si ma do Nurmengardu, Albus, zničil si moje plány. Mohli sme byť spolu dokonalí. No ty si sa rozhodol pre inú cestu. Nemám ti čo povedať.“ Jeho slová boli chladné a tvrdé, rovnako ako múry, medzi ktorými bol uväznený.

V Albusových očiach sa zaleskli slzy. Zlomene prikývol a zvesil hlavu. Albus Dumbledore sa vzdal. Venoval posledný pohľad mužovi v cele, obrátil sa a pomaly kráčal k dverám. Položil ruku na kľučku a opatrne ju stisol. Vyšiel von a zatváral za sebou dvere.

Zrazu akoby sa v Gellertovi čosi zlomilo. Natisol sa na mrežu, v pološialených očiach sa mu zračilo číre zúfalstvo a smútok a z rozochvených popraskaných pier mu vyšlo niekoľko slov: „Naozaj je to pravda!?“ zreval do ohlušujúceho ticha. Jeho slová sa odrážali od pevných múrov a doliehali priamo k Albusovi.

Ten sa zhlboka nadýchol, sťažka prehltol a v tme prikývol. Zavrel za sebou dvere a sklamane zišiel po schodoch.

Muž v cele pevne zovrel oceľové mreže a najsilnejšie, ako vedel, zareval: „Ľúbim ťa, Albus Dumbledore! Ľúbim ťa!“

Vysoký čiernovlasý muž vytiahol prútik a namieril ho priamo na Albusa Dumbledora. Ten stál pokojne, akoby bol so svojím osudom už dávno zmierený.

„Severus, prosím...“ zažiadal úpenlivo a zavrel oči. Zbohom, Gellert, pomyslel si v duchu, vzápätí zacítil na hrudi prudký náraz a celý svet sa ponoril do tmy.

Dvere chladnej cely sa otvorili a ktosi hodil na dlážku starý výtlačok Denného Proroka. Starý väzeň sa doplazil až k mrežiam, schmatol ho a netrpezlivo ho roztvoril. Pohľad mu padol na obrovský titulok na prednej strane: RIADITEĽ ROKFORTSKEJ STREDNEJ ŠKOLY ČARODEJNÍCKEJ MŔTVY. V tej chvíli sa mu zosypal celý svet.

[ » na začiatok « ]