Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mishel Snape, Sidney, Richard Roxembergh
Stručný dej: Dvojica agentov dennodenne zachraňuje svet. Nedokončená poviedka.
Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo
Venujem svojím spolužiačkám a spolužiakovy a celej 'mojej' škole (Cirkevná spojená škola v Snine).
A aj všetkým čo ma podporujú v písaní.
------------------------------
„Nó, ja neviem, možno preto, že sa nie je z čoho smiať!“ začiatok vety vyzeral celkom milo a trocha menej vážne, no potom sa to začalo stupňovať. Hrozil ďalší neželaný citový výlev. Ešte šťastie, že sme už dorazili na miesto určenia, čiže k budove v ktorej sme mali kancelárie a vlastne aj celú firmu. Vystúpili sme z auta a Sid tresol dverami. Tuším mu bolo totálne jedno, že môže poškodiť auto, veď aj tak bolo iba firemné. Firemné veci sme, ja a Sid, zvykli ničiť len tak zo zábavy, najlepšie na tom však bolo to, že sme mali z toho poriadne problémy. Šéfko sa nám aj vyhrážal prepustením, no nás to nijako nevystrašilo a jemu doplo, že to máme aj tak na ´háku´. Samozrejme nám strhli z platu sumu škody ktorú sme spôsobili, ale naše platy boli také veľké, že sme si to skoro ani nevšimli. Odkedy nás táto firma najala, mali s nami len problémy, ale musím povedať, že aj riadne veľké úspechy. Odkedy pracujeme pre našu firmu, svet je v ´rozkvete´.
„Sid, čo som ti, dopekla, spravila, že sa takto správaš?“ a aby som tomu dodala dôraz, tresla som dverami, ktoré som ešte nestihla zavrieť.
„Super, už som si myslel, že ti to ani nenapadne,“ povedal a zamkol auto.
„Sid, niečo som sa ťa opýtala,“ povedala som a ruky som si dala v bok.
„Nič, ale mňa to už prestáva baviť, byť vkuse na telefóne, a keď ONI zapískajú, ja hneď pribehnem. Už mi to začína liezť na nervy. Byť niečí pes, to je práca?“ konečne mi odpovedal na otázku a rukami sa oprel o kapotu auta.
„Ale ako dobre cvičený a kvalitne kŕmený pes,“ povedala som potichu, a tajne som pri tom dúfala, že to nezačul. Ale začul, až príliš dobre. Smola. Nabudúce budem ticho, možno.
„Áno, vycvičili ma naozaj pôsobivo, ale aj teba!“ vysmial sa mi Sid.
Vybehli sme po schodoch a Sid mi otvoril dvere.
„Ďakujem,“ waw, čím som si to zaslúžila? „Vážne ťa skvelo vycvičili“ tentoraz som sa to ani len nesnažila povedať potichu.
„Jedného, krásneho dňa ti všetko vynahradím, neboj sa,“ veselo ma ubezpečil Sid.
„Sid, ty meníš nálady rýchlejšie ako pes,“ pokúsila som sa o vtip, a ten mi aj vyšiel. Po záchvate smiechu sa Sid konečne zmohol na slovo.
„Presne, to je výstižné. A vieš čo toho psa teraz napadlo?“ opýtal sa Sid, keď sme boli pri výťahoch. Od vchodových dvier to bolo iba zopár metrov.
„Nie, ale aj mňa niečo napadlo,“ povedala som aj keď to nebola až taká pravda.
„Vezmime si dovolenku,“ povedal zasnene a privolal výťah.
„My? Ja a ty? Spolu? To nech ťa ani nenapadne, a keď ťa to aj napadlo, tak na to rýchlo zabudni. A okrem toho, zjavne máme nejaký kšeftík. Už sa neviem dočkať...“ mädlila som si dlane tešiac sa na ďalšie dobrodružstvo.
„Už sa nevieš dočkať? Prepáč, ale čo si pila?“ divil sa Sid pozerajúc sa na dvere výťahu, ktoré sa automaticky otvárali. Odstúpi spred výťahu a ja som vošla dnu. Vošiel za mnou a stlačil číslo 10, ktoré svietilo nazeleno.
Bolo tam aj číslo 10, ktoré svietilo namodro. Možno sa pýtate aký je v tom rozdiel a akú to má logiku. Jednoduchú, zelené čísla označovali poschodia v podzemí a tie modré zasa vrchné poschodia. Naša firma bola dosť veľká a nestačila jej bežná budova s pár poschodiami nad zemou. Nie, nad zemou mala asi 30 poschodí a pod zemou ďalších 10. A teraz si predstavte koľko ľudí u nás pracuje. Dosť. Ale nemyslite si, že všetky tie poschodia boli plné kancelárii. Nie, boli tam hlavne labáky a simulačné priestory. Veľa vecí sa tam aj testovalo a mali sme tam aj kryt s betónovými stenami hrubými aj 10 metrov.... minimálne. Tam sme testovali zbrane. Už asi máte nejakú tu predstavu o funkciách našej firmy?, nie?, je to firma zamerané na vývoj a techniku zbraní a iných nie práve bezpečných vecí.
„Sid? Vážne by si chcel ísť teraz na dovolenku?“
„Áno, prečo?“ opýtal sa Sid a oprel sa o stenu výťahu.
„Sid, kedy sme boli naposledy na dovolenke?“ a aj ja som sa oprela o stenu.
„My dvaja? Nikdy,“ povedal a vtom sa otvorili dvere výťahu. Vyšli sme von.
„Nie my dvaja spolu. Ja myslím celkove, bol si niekedy na dovolenke odkedy si súčasť tejto firmy?“ uviedla som veci na správnu mieru a vykročila po dlhej chodbe smerom k labáku AS-212. Sid stál chvíľu namieste a potom ma dobehol.
„Harddisk neregistruje takúto udalosť, pokúsim sa prehľadať aj ostatné periférne zariadenia, multimediálne súbory a externú pamäť,“ zahral sa Sid na robota, „Nebol som na žiadnej akcii daného typu,“ pokračoval Sid.
„A zrazu ti to chýba?“
„Áno, chýba, a dnes to zmením,“ povedal Sid veľkolepo.
„Presne, dnešok sa zapíše do dejín ako deň, keď Sid žiadal o dovolenku,“ smejúc som pokračovala v ceste.
„Sid, ty si vážne myslíš, že šéfko ti dá teraz dovolenku? Ja ťa chápem, ok, to je v poho, ale teraz? Myslíš, že nás pozval na čaj a sušienky? Lebo vždy keď nás zavolal v neskorú alebo až príliš skorú hodinu, bolo za tým niečo dôležité. A mám ten pocit, že to hrozne dôležité, nakoľko ťa nazval ´pripadom´, a musíš uznať, že to sa ešte nestalo,“ prišli sme na koniec chodby, stáli sme predo dvermi ale nikto z nás ich neotvoril, načo, veď sme ešte niečo riešili.
„Veď hey, a toho sa bojím najviac,“ ukončil debatu Sid až prekvapivo rýchlo a otvoril dvere do labáku. Naskytol sa nám zaujímavý pohľad, AS-212 totiž nie je labák aký sa vidí bežne.
Toto laboratórium slúži na analýzu fotodokumentácii, videí, DVD, CD, kaziet a iných multimediálnych súborov alebo predmetov. Asi 20 počítačov, ktoré v podstate vyrobila naša firma, lemovali jednu stranu miestnosti, ďalšia bola zdobená obrovskou obrazovkou s vysokým rozlíšením, pod ňou bol stôl. Zvyšok bol zaprataný policami so spismi. Možno si myslíte, že je to blbosť, a možno sa pýtate prečo to nemáme v digitálnej podobe. Dôvody sú viac než jednoduché, ak by nám niekto hackol do nášho skvelého systému, sme v keli. Preto tie spisy.
Vošli sme dovnútra, nikto tam nebol.
„Prepáč Sid, ale prečo sme tu?“ všetky displaye boli vypnuté, nikde ani blikajúca žiarovočka.
„Šéfko mi napísal, že máme prísť sem, prečo, to neviem. Necháme sa prekvapiť,“
„Konečne ste tu, už som si bál, že neprídete,“ ozval sa hlas za nami. Nikoho sme nepočuli vojsť, a tak sme sa pri jeho slovách trochu mykli.
„Že bál, skôr tešil,“ povedala som ale neotočila som sa za hlasom. Sid sa otočil.
„Šéfko, smiem vedieť čo je také dôležité, že sme si nemohli ani pospať?“ opýtal sa Sid a ja som sklonila hlavu.
„Vieš, náš šéf si myslí, že je Boh“ slovo šéf som vyslovila s maximálnym odporom a otočila som sa k šéfovi, venovala som mu arogantný pohľad plný opovrhnutia.
„Nie, to si nemyslím,“ zasmial sa náš šéf Alan.
„Ja čakám“ nedočkavo povedal Sid. Alan sa naň pozrel a zatváril sa vážne.
„Máme problém,“ povedal a prešiel k obrazovke. Zapol ju a zo stola vzal ovládač. Ovládačom vošiel do Menu a potom klikol na priečinok z nadpisom ´Problém´. Už len ten názov hovoril za všetko. Po pár kliknutiach sa na obrazovke objavila fotka, fotka niečoho čo vyzeralo ako poriadne vymakaná bomba.
„A-a-a-a-a-a do riti! Ako sa to dostalo von?“ bola som v šoku.
„Veď to. To je problém, a ešte niečo, vieš kde teraz táto vec je?“ opýtal sa ma Alan.
„Typujem, že ešte nie je, toto musí byť fotomontáž. Kto by to vyniesol von, a kto by to zostrojil? A mimochodom, nie je to fotka nášho prototypu?“ vmiešal sa do toho Sid.
„Áno, je to fotka prototypu, ale celý plán a popis bomby je fuč, a s nim aj Richard Roxembergh,“ povedal Alan a mňa išlo poraziť.
„A kde je,“ opýtala som sa navonok nezaujate, no na tejto informácii mi dosť záležalo.
„No pravdepodobne on ukradol tie popisy. K ním sme mali prístup len ja, ty, Sidney a Richard,“ povedal Alan. ´Nie, to nemôže byť pravda´ pomyslela som si v danej chvíli, takúto zradu som vážne nečakala, ako mi to mohol urobiť.
Ďakujem, že ste to dočítali až dokonca, tešte sa na pokračovanie, Mishel si trocha pospomína na Richarda....
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...