Poviedka:
Pridaná: 9.1.2012, 12:07:29
Čítaná: 3812×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, June
Stručný dej: Aj takto nejako mohli vyzerať Severusove narodeniny.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Venujem Lilly, Majke, Dii, Dominike a Bei, lebo ste ma k tomu dokopali, dievčatá =). Ľúbim vás =)

A venujem aj Severusovi, keďže dnes by oslavoval svoje krásne 52. narodeniny =).

--------------------------------------------------

June zavrela za sebou dvere kabinetu a vybrala sa do zborovne. Dnes má Severus narodeniny, určite dostane kopu darčekov, preletelo jej mysľou a pri tej myšlienke sa pousmiala. Odkedy sa zistilo, že po celý čas pomáhal Dumbledorovi a Harrymu, ľudia sa voči nemu správali úplne inak. A hoci mu to väčšinou vadilo, June bola rada, že naňho všetci nehľadia ako na zradcu, ktorý dokázal oklamať najväčšieho čarodejníka, aký kedy žil.

Vtom si spomenula na svoj darček a na tvári sa jej rozhostil šťastný úsmev. Bola nadšená, už keď ho kupovala, a bola zvedavá na Severusovu reakciu. Boli spolu už dvanásť rokov, a vždy sa jej na poslednú chvíľu podarilo nájsť darček, ktorý by sa mu mohol páčiť, hoci si s tým lámala hlavu od narodenín do narodenín. Tentoraz sa rozhodla kúpiť mu kompletnú novú sadu kotlíkov špeciálne tavených proti rozpusteniu. Niežeby ich Severus potreboval – no malá Sheilla veľmi rada experimentovala s ockovými elixírmi, a tak pravidelne museli doobjednávať kotlíky, aby mal Severus pri čom tráviť voľný čas, keď si chcel oddýchnuť od školy aj od rodiny.

Minerva ho po návrate vymenovala za zástupcu, čomu sa na jednej strane tešil, pretože to znamenalo, že raz bude riaditeľom a už sa nebude musieť trápiť „s tou špinavou bandov tupcov“, no na druhej strane mu pribudli povinnosti. June učila elixíry a zo zásady svoje kotlíky dcére nepožičiavala. Učenie ju nesmierne bavilo, každý rok sa so Severusom na OPČM striedali – čím študenti získali maximum možných vedomostí a tešili sa, že ich Severus neučí počas celej dĺžky ich štúdia.

June zaklopala na dvere a vošla dnu. Všade vládol – ako vždy – chaos. Profesor Flitwick si prezeral prvácku učebnicu, zatiaľčo profesorka Trelawneyová oduševnene skúmala dlaň profesora Binnsa a svorne tvrdila, že má nezvyčajne dlhú čiaru života. Hagrid sa krčil v kúte a hral sa so svojím najnovším objavom – malým chumáčikom, ktorý sa okamžite stal obľúbencom študentov, a tak tu za uplynulý mesiac mali niekoľko zásielok s týmto novým domácim zvieratkom.

„Á, Junie, dobré ráno,“ vyskočil hneď, keď ju zbadal a podišiel k nej. „Ako sa máš?“

„Dobre, Hagrid, ďakujem pekne,“ usmiala sa a potľapkala chumáčika po hlavičke. „Nevidel si Severusa?“ obrátila sa k dverám s nádejou, že ho tam uvidí, no boli stále rovnako zavreté, ako keď vošla.

„Nie je to tvoj manžel?“ spýtal sa s úsmevom. „Ale nie, Junie, nevidel,“ pokrútil hlavou ľútostivo, pozdravil sa a odišiel.

„Ja som Severusa videl,“ zapišťal profesor Flitwick náhle a zdvihol hlavu od knihy. „Rozčuľoval sa, že vraj nejakí študenti skúšali Expelliarmus priamo v Slizolinskej klubovni a rozbili pri tom krb.“

Prekvapene nadvihla obočie. Chudák deti, budú mať cirkus, pomyslela si súcitne. Odkedy Severus učil Obranu proti čiernej mágii, študenti ho celkom dobre znášali, no vedeli, že mimo triedy ju nemajú skúšať. June im takýto zákaz nikdy nedala a tak jej bolo jasné, že si to odnesie ona. Mávla nad tým rukou a sadla si k stolu, aby si poklebetila s Flitwickom. Zrazu sa však dvere rozleteli a v nich stál Severus, bledší než zvyčajne, zatínal päste, akoby chcel niekomu vraziť a z jeho inak chladných očí sršali nahnevané blesky.

„Evansová!“ zrúkol, ako vždy, keď bol na June naštvaný a ukázal na ňu dlhým, tenkým prstom.

June sa vystrela, zhlboka sa nadýchla a najpokojnejšie, ako vedela, sa opýtala: „Áno, zlatko?“

Severus privrel oči, akoby to bol len zlý sen a potom zavrčal: „Mala by si svojim žiakom zakázať skúšať odzbrojovacie zaklínadlá mimo vyučovania!“ podišiel ku nej a sklonil sa nad ňu, až sa ich nosy takmer dotýkali.

June prekvapene zažmurkala a sladko odvetila: „Áno, zlatko.“

To Severusa vyprovokovalo ešte viac. Vydal akýsi zvuk podobný ručaniu jeleňa v ruji, na podpätku sa otočil a vyletel von na chodbu, až to za ním treslo. Vo chvíli, keď sa dvere zavreli, June vybuchla smiechom a polovica klubovne s ňou.

„Nebude mať príjemný začiatok narodenín,“ poznamenal profesor Binns dôležito a preletel stenou smerom do Veľkej siene.

„To nie,“ pokrčila June plecami, podpísala dochádzku a vybehla von. Ak sa deti dostanú do rany Severusovi teraz, skončí to plačom.

Vyletela hore schodmi, otvorila dvere a vošla dnu. Deti sedeli za stolom a práve raňajkovali.

„Dobré ráno, decká,“ usmiala sa na nich a obom im venovala jeden bozk.

„Ahoj, mami,“ odvetili svorne a obaja ju prepaľovali pohľadmi. Oči boli to, čo zdedili po Severusovi. Dokázali sa na niekoho dívať tak dlho, až mu to bolo nepríjemné a aj tak mal človek pocit, že im to nestačí. No povahovo boli úplne odlišné. Sheilla bola viac po Severusovi, vždy sa tvárila vážne a tvrdo, mala len veľmi úzky okruh kamarátov a nikdy sa nebála povedať svoj názor. Malý Sev vyzeral síce ako otec, no povahou sa podal na June – bol ku každému milý a usmievavý, snažil sa pomôcť a zo zásady hľadal vo všetkom len to najlepšie, čo bola so Sheillou dokopy vražedná kombinácia. Keď si June uvedomila, ako veľmi sú si odlišní, bála sa, že si nebudú rozumieť, no nakoniec sa ukázalo, že tak ako pri rodičoch, aj pri deťoch platí, že protiklady sa priťahujú – keď ich sledovala, ako sa spolu hrajú alebo rozprávajú, často jej to pripomenulo jej prvé roky s Harrym – plné bezstarostnosti a túžby po dobrodružstve, a jej pochybnosti hneď zmizli.

„Ocko je naštvaný,“ ozvala sa Sheilla vážne a odsunula prázdny tanier.

„Áno, to kvôli mne, teda, čiastočne,“ odvetila June a kývla hlavou k dverám do spálne. „je tam?“

„Hej,“ odvetila Sheilla, postavila sa a vzala si na chrbát tašku. „Poď Sev, zmeškáme na hodinu.“

Sev prikývol, nechal hrianku nedojedenú a ponáhľal sa za sestrou.

„Hej, hej, hej, mladý pán!“ zavolala za ním June a schmatla ho za ramienko tašky. „Nože si vezmi tú hrianku, doješ ju po ceste,“ prikázala mu prísne a Sev poslúchol. June sa rozlúčila s deťmi, zakričali „Ahoj!“ otcovi a vyšli von. Keď nastalo v ich malom rokfortskom byte ticho, June opatrne zaklopala na spálňové dvere a vošla dnu. Severus sedel na posteli, čítal akúsi knihu a nedal ani najmenším pohybom znať, že si ju všimol.

„Severus, prepáč mi to, nebolo to naschvál,“ povedala šeptom a zavrela za sebou. Severus zdvihol hlavu a na chvíľu sa na June zadíval, akoby bola stvorenie z iného sveta. Potom si vzdychol, odložil knihu a podišiel k nej.

„Ja som nepovedal, že to bolo naschvál,“ povedal vážne a prehrabol jej vlasy. June sa pousmiala. Musela silno používať oklumenciu, aby Severus neprišiel na to, že pri jeho nasrdení vždy používa frázu „nebolo to naschvál“, aby hneď zmäkol.

„Deti sú preč, však?“ spýtal sa zrazu a načiahol sa za June. Zašepkal kúzlo a dvere sa zamkli. June preglgla.

„Áno, už išli do školy,“ odvetila chvejúcim sa hlasom. Bolo neuveriteľné, že aj po desiatich rokoch manželstva mal na ňu Severus taký paralyzujúci účinok ako vtedy dávno v Severnej veži, v piatom ročníku.

Severus sa sklonil a nežne ju pobozkal na krk. June mu zovrela okraj habitu, no rýchlo sa spamätala a odtisla ho. „O tri minúty nám začína hodina,“ šepla sklamane a pobozkala ho na ústa. Severus nespokojne zamrmlal, odomkol dvere a obaja sa pobrali na vyučovanie.

June vošla do triedy plnej štvrtákov a tí okamžite zmĺkli. „Dobrý deň. Dnes sa naučíme znásobené účinky niektorých kúzel,“ usmiala sa na nich a začala vykladať. Zrazu však čosi zaťukalo na okno a všetky hlavy sa otočili tým smerom.

June zbadala veľkú, bielu, snežnú sovu, ktorá sa snažili dobyť dnu cez oko a rýchlo jej pribehla na pomoc. Otvorila okno, sova vletela dnu a na zem pustila veľký papierový balík. Obkrúžila nad miestnosťou a potom vyletela von do chladnej zimy.

„Počkaj...!“ zavolala June, no sova ju už nepočula. Hedviga číslo tri bola ešte stále trochu neotesaná.

„Profesor Snape má dnes narodeniny?“ ozvalo sa náhle za ňou a ona sa prudko otočia. Jeden zo Slizolinčanov držal balíček v ruke a zvedavo na June hľadel. Tá sa zhlboka nadýchla, aby prehltla nadávku a namiesto toho a pokojne usmiala: „Áno, má. Ale do toho vás nič nie, McLaggen, sadnite si naspäť do lavice,“ prikázala mu ostrejšie, než zamýšľala. Stačí, ak sa čo i len jeden zo študentov zmieni pred Severusom, že vie o jeho narodeninách, a toho trafí na mieste šľak.

„Ale ďakujem,“ pookriala trochu a pokračovala ďalej vo vysvetľovaní znásobených kúzel.

Po hodine ostala v triede a pozrela sa na balíček. Bolo tam Ginniným písmom napísané: Severusovi na narodeniny. June sa pousmiala a roztrhla papier. Pod ním sa leskol biely baliaci celofán so svetielkujúcimi vločkami a farebným nápisom Všetko najlepšie! June sa uškrnula. Severus neznáša gýče. Ale je to jeho darček, nech si ho otvorí on. Schovala darček do habitu a vyšla von.

Nasledujúci zvyšok dňa a nerozprávalo o ničom inom, než o Severusových narodeninách. Všade, kde sa June pohla, počúvala o tom, že profesor Snape má dnes narodeniny, a nepochybovala o tom, že sa to navždy zapíše do študentskej kroniky, takže o rok to tu budú mať zase. Severusa celý deň nestretla, a bola rada, pretože sa bála, žeby znova dostala vynadané. Potom si uvedomila, že Severus si možno myslí, že to deti vytárali jeho narodeniny, a pocítila náhle nutkanie zamknúť sa so Severusom do tajnej izby, priznať sa, že všetko je vlastne jej vina a nejako sladko mu to oplatiť.

Keď vošla do Veľkej Siene na večeru, stolu boli do posledného sedadla plné. Žiaci si užívali výdatné jedlo po ťažkom školskom dni a všade to šumelo vzrušenou vravou. June pátrala očami po deťoch, a našla ich sedieť pri Slizolinskom stole – od porazenia Voldemorta sa medzifakultné vzťahy zlepšili natoľko, že fakultné stoly boli iba formalitou, prakticky každý si mohol sadnúť tam, kde mal priateľov, a Eilleen so Sevom sa dnes večer zrejme rozhodli pre tých zo Slizolinu.

„Dobrý večer, Neville, nevidel si Severusa?“ šepla som Nevillovi do ucha a blúdila som očami po Sieni.

Neville pokrútil hlavou. „Nie, nevidel,“ odvetil a zahryzol sa do grilovaného kurčaťa. Zrazu však vrava utíchla a June sa automaticky zahľadela na vzdialený koniec Veľkej Siene. Kráčal ňou Severus, a skôr, než sa June stihla spamätať, celá Sieň sa postavila, zo stropu sa zrolovali obrovské vlajky s nápisom Všetko najlepšie! a celá miestnosť, na Junino – a zjavne aj na Severusovo prekvapenie – spustila Veľa šťastia, zdravia! June sa s otvorenými ústami postavila a pridala ku gratulantom, aj keď o tomto nemala ani poňatia. Severus zastal v strede kroky, tvár mu obelela, akoby ho práve ofúkli penou na holenie a June si na chvíľu myslela, že prvý, kto mu príde do rany, schytá Avadu. Potom však zavrel oči, trikrát sa zhlboka nadýchol a pokojne kráčal ďalej. June si vydýchla – vražda na jeho Štyridsiate narodeniny by nebolo nič príjemné a keď si k nej sadol, na tvári sa mu pohrával zvláštny úškrn, ktorý doteraz nepoznala.

„Mal si mi povedať, že máš rád takéto prekvapenia, bola by som ti nejaké už spískala,“ zašepkala som mu, keď sa celá Sieň znova usadila a pokračovala v predchádzajúcej činnosti.

Severus sa na ňu prekvapene zahľadel. „To si nevymyslela ty?“

June sa zarazila. „Nie. Bolo to pre mňa rovnaké prekvapenie, ako pre teba,“ uškrnula sa a pozrela na Nevilla, ktorý jej ukázal vztýčený palec. Vtedy June pochopila a viac sa o tom nerozprávalo.

O pol dvanástej, keď sa väčšina gratulantov (a bolo ich dosť, June zistila, že Severus má medzi študentmi – hlavne dievčatami – niekoľko obdivovateľov, ktorý mu kúpili bonboniéry či iné maličkosti) odobrala do postelí, June so Severusom sa zdvihli a vyšli von zo Siene. Severus zamieril k nim do bytu, no June ho zastavila.

„Ešte si nevidel moje prekvapenie,“ žmurkla naňho a viedla ho tmavými chodbami, ktoré dodatočne objavila na Záškodníckej mape. Severus sa mlčky nechal viesť, občas ju pobozkal do vlasov alebo na krk a keď konečne došli k veľkým dubovým dverám, ktoré akoby sa vynorili z odnikiaľ, prekvapene vzdychol.

„Tak, vitaj vo svojom prekvapení,“ usmiala sa naňho a odomkla. Dvere sa otvorili a odhalili malú miestnosť vyzerajúcu presne ako spálňa riaditeľa Rokfortu, kde spolu strávili toľko krásnych dní a nocí.

Severus vošiel dnu a zavrel za nimi dvere.

„Chcel si nejaké miesto, ktoré by bolo len naše, a keďže v rokfortskej riaditeľni sídli Mienrva, myslela som si, že toto by sa ti mohlo páčiť,“ pokrčila plecami neisto a čakala na Severusovu reakciu. Ten sa šokovane obzeral okolo, potom sa obrátil k June a náhle ju pobozkal. „Už som ti povedal, že ťa ľúbim?“ opýtal sa chrapľavo a odhrnul jej z tváre jediný prameň šedivých vlasov, ktorý jej ostal ešte z čias bitky o Rokfort.

„Už dávno nie,“ usmiala a bozk mu opätovala. Potom sa trochu odtiahla a ukázala na veľkú krabicu. „Máš v nej darčeky od všetkých, ktorí si spomenuli,“ povedala a čakala, že Severus sa ich vyberie rozbaľovať, no on len pokrútil hlavou a vzal ju do náručia.

„Ty si môj najkrajší darček,“ šepol nežne a odniesol ju k posteli. Darčeky si rozbalil až na druhý deň ráno.

[ » na začiatok « ]