Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sheila
Stručný dej: Sheila žije v detskom domove a zrazu sa stane niečo nečakané. Žeby prísna pani riaditeľka chcela Sheilu adoptovať?
Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo
Takže.. toto je moja taká naozajstná poviedka, mám na ňu veľa nápadov. Tak mi napíšte, či sa vám páči a aj nejaké pripomienky. Možno sem dám aj ďalšie časti.. :) Ale nezľaknite sa, túto poviedku som začala písať asi pred rokom a teraz som sa rozhodla, že ju sem dám.. :)
--------------------------------------->
Sheila Binstonnová otvorila oči a ocitla sa v detskom domove. Nie že by to bolo prekvapivé, v detskom domove trávila Sheila celé roky už od troch mesiacov. Nikto nevie, ako sa to stalo, ale zrazu sa na prahu detského domova Epworth Children's Home v Kolumbii ocitlo malé bábätko zababušené v uteráku, na ktorom bol lístok a na ňom stáli dve slová: „Sheila Binnstonová“.
Pestúnky usúdili, že to bude asi meno, tak ju odvtedy začali volať Sheila. Doteraz tu žije a nikto si ju ešte neadoptoval, čo bolo veľmi divné, pretože Sheila bolo šikovné dievča plné humoru.
„Elena?“ zavolala Sheila a do izby vošla milá pestúnka, ktorá sčasti vyzerala ako mníška.
„Áno, čo by si chcela, Sheila?“ spýtala sa pestúnka a sadla si na Sheilinu posteľ, ktorá sa pod jej váhou prehýbala.
„Niečo ma trápi,“ začala Sheila. „Už mám trinásť rokov, o päť rokov budem musieť odísť. A ja vôbec neviem, čo bude so mnou. Nemám vysokú školu ani nič. Ani rodinu. Budem bývať asi niekde vonku,“ rýchlo začala hovoriť Sheila a keď skončila, Elena sa na ňu neveriacky pozerala.
„Tak toto ťa trápilo? Neboj sa, takúto krásnu dievčinu si musí niekto zobrať domov,“ utešovala ju Elena.
Sheila sedela na posteli, ale len čo to Elena dopovedala, tak sa postavila a pozrela sa do zrkadla. V nej videla chudú trinásťročnú tínedžerku, ktorá sa na seba mračila. Mala žiarivo blonďavé vlasy, občas sa zdalo, akoby ich mala biele, ktoré mala vždy zopnuté vo vrkoči. Mala ich také dlhé, že keby si ich rozpustila, tak by jej siahali až po pás. Tie vlasy, čo sa jej nepodarili zapnúť do vrkoča jej odstávali na všetky strany. Svoje oči mala modrej farby, akoby v nich mala celú oblohu. Pokožku mala bielu, akoby sa nikdy neopálila, a vlastne to bola pravda, lebo ona sa opaľovať nemohla. Mala chorobu.
Potom sa Sheila v zrkadle pozrela na oblečenie. Mala oblečené normálne pyžamo.
„Ale ľudia by si najradšej adoptovali len malé decká,“ otočila sa Sheila na pestúnku, ako keby len pokračovali v konverzácii.
„To nie je pravda! Veď je tu veľa veľkých detí,“ upokojovala Elena Sheilu, ktorá si zatiaľ sadla naspäť na posteľ. V tom sa Elena postavila a odišla. Sheila zostala sama a mala o čom uvažovať.
Pri raňajkách si Sheila sadla vedľa svojej najlepšej kamarátky, ktorá sa volala Chilli. Teda, nevolala sa tak, ale všetci ju tak prezývali. Jej naozajstné meno bolo Cheryl Hornerstová, ale jej pravú identitu prezradila len Sheile.
„Ahoj,“ pozdravila Sheila Chilli, keď si k nej sadala. Chilli sa na ňu len usmiala a ďalej sa babrala so svojím nakladaním omelety.
Chilli bola veľmi energická, niekedy robila také vylomeniny, že sa Sheila čudovala, že ju ešte nevyhodili. Mala ryšavé vlasy, také kučeravé, že jej odstávali na všetky strany. Mala veľmi veľa pieh, a bola to veľmi milá kamarátka. Podobne ako Sheila prišla do detského domova vo veľmi mladom veku.
„Ako si sa vyspala?“ spýtala sa Chilli Sheily, keď si už nabrala omeletu a začala ju s pôžitkom jesť.
„Skvele,“ zaklamala Sheila a pozrela sa na pestúnku, ktorá práve vstala.
„Deti, je čas na ranné modlenie,“ oznámila pestúnka a zložila si ruky. Epworth Children's Home bol nábožensky založený detský domov. Sheile to nevadilo, zdalo sa jej, že náboženstvo je zaujímavá vec, verila v Boha.
„Ďakujeme ti Pane, za toto jedlo, aj za to, že sme mohli vstať do tohto krásneho rána. Amen,“ dokončila modlitbu pestúnka a sadla si, pričom všetci začali jesť.
Po niekoľkých minútach ticha a kľudu do jedálne vtrhla prísna riaditeľka detského domova a všetci sa strhli, pričom v jedálni zostalo hrobové ticho. Riaditeľka mala na sebe oblečenú čiernu sukňu a čiernu blúzku, na nose mala nasadené okuliare a hnedé vlasy mala stiahnuté do uhladeného drdola. Na všetkých pôsobila veľmi prísne, a aj taká bola. Človek by si o nej najmenej myslel, že má rada deti. Svojim nenávistným pohľadom sa obzerala po jedálni a hľadala jednu konkrétnu osobu.
„Sheila Binstonnová sa ihneď dostaví do mojej riaditeľne. Ihneď!“ zavrčala riaditeľka a Sheila sa s hrôzou v očiach vydala za riaditeľkou. Ešte naposledy sa obzrela za Chilli, ktorá sa zvedavo pozerala na Sheilu a potom zmizla v chodbách detského domova. Cestou sa Sheila obzerala za obrazmi, ktoré minuli, i keď to vôbec nemusela robiť, chcela sa len rozptýliť. Sheila svojich trinásť rokov v detskom domove všetko preskúmala, dokonca poznala aj tajné chodby. Obrazy, ktoré viseli na stenách poznala naspamäť.
Keď Sheila a pani riaditeľka prechádzali okolo kabinetu pestúnky Jany, tak sa nestalo nič hrozné, len Sheila mala pocit, že sa na ňu niekto pozerá. V pestúnkinej pracovni zbadala vysokého černocha, ktorý na ňu pozeral svojimi hroznými hnedými očami. Sheila nevedela, prečo sa jej ten pán zdal taký povedomý a strašidelný.
„Dobrý deň, pán.. Ehm,“ riaditeľka sa zamyslela, ale potom to nechala tak a išla ďalej, pričom ju Sheila poslušne nasledovala. Ešte raz sa naposledy Sheila otočila za mužom, ale ten už riaditeľku a Sheilu ignoroval a staral sa o svoje veci.
„Čo chcel ten černoch?“ spýtala sa Sheila a vôbec nevedela, prečo sa to spýtala, a pomyslela si, že to ani nemala robiť.
„Do toho ťa nič. Je to veľmi.. osobná vec,“ na Sheiline prekvapenie jej riaditeľka odpovedala, a to ešte príliš milo na jej osobu.
Keď dorazili do riaditeľkinej kancelárie, Sheila sa snažila vyzerať prekvapivo. Už tu bola tisíckrát, pretože s Chilli vždy prehľadávali zásuvky pani riaditeľky a potom aj tak vždy u nej skončili. Pred oknom stál veľký pracovný stôl, a keby ste si zaň sadli, tak by ste boli tvárou v izbe. Na stenách viseli obrazy všetkého druhu. Mníšky, teroristi, zvieratá, kvetiny, známy ľudia, všetko, čo by ste mohli namaľovať. A potom tu ešte bolo milión poličiek a zásuviek.
Riaditeľka nariadila Sheile aby si sadla na stoličku oproti nej. Sheila si sadla a modlila sa, aby ju nevyhodili, i keď vedela, že nič neurobila.
„Takže, vyjasníme si zopár vecí. Ty sa bojíš, že skončíš na ulici,“ začala riaditeľka a vtedy sa Sheile uľavilo, keď si pomyslela, že sa budú rozprávať len o jej budúcnosti.
„No, Elena vám asi všetko veľmi podrobne popísala,“ odpovedala Sheila a tvárila sa neutrálne. Riaditeľka sa zvláštne zatvárila, ako to robí vždy pred výbuchom kriku, ale teraz, na veľké počudovanie, sa nerozkričala.
„Sheila, nikdy som nemala dieťa,“ povedala riaditeľka a na veľké prekvapenie sa rozplakala. Sheila tam len sedela a hľadela na ňu. Ešte nikdy som ju nevidela plakať kvôli dieťaťu, je to veľmi čudné, pomyslela si Sheila.
Riaditeľka si vzala vreckovku a elegantne sa vysmrkala. Potom rýchlo pozrela na Sheilu, akoby úplne zabudla, že tam sedí.
„Och, prepáč, ja.. ja som len..“ riaditeľka vôbec nenachádzala slov. Bola veľmi smutná z niečoho, čo Sheila vôbec nevedela.
„Ty si také krásne dievča,“ začala riaditeľka a Sheila od údivu zabudla zatvoriť ústa. „No, nebudem to naťahovať. Vždy si bola skvelé dievča a viem, že je to všetko čudné, ale.. Elena mi hovorila o tvojich starostiach a tak som si myslela, že by som sa mohla o teba postarať. Akože.. adoptovať ťa,“ rýchlo zo seba vysypala riaditeľka a Sheila bola dlho ticho, pričom premýšľala.
Táto žena si ma chce adoptovať? Ale veď.. je to ten najprísnejší človek na svete, ešte nikdy som ju nevidela usmievať sa. Po všetkých len kričala, nič iné ani nevie robiť. Aké by to bolo..?!
--„Adoptovaná dcéra najprísnejšej riaditeľky sveta? Čo si sa zbláznila?!“-- Sheila si predstavila Chilli, ako na ňu kričí, zazerá a všeličo sa jej pýta.
„Eh.. Sheila?“ spýtala sa riaditeľka Sheily, lebo bolo veľmi dlho ticho. Sheila sa len pozrela na riaditeľku a pokrčila plecami.
„Nevadilo by ti to? Vážne?“ spýtala sa ešte raz riaditeľka a Sheila pokrútila neutrálne hlavou.
„No, dám ti mesiac na rozmyslenie, dobre? Nechcem ťa do toho tlačiť na silu, chcem aby si sa rozhodla. Len prosím, nikomu nič nehovor, a správaj sa ku mne tak ako inokedy. Nechcem voči tebe žiadne výnimky,“ povedala riaditeľka znova veľmi prísne, ako inokedy a sklonila sa nad papiermi. Sheila ticho a omámene odkráčala z jej pracovne a omylom narazila do černocha.
„Dávaj pozor kam chodíš!“ zrúkol na ňu a z nej vyšlo iba chabé „Eh..“. Černoch už vychádzal z domu, keď sa na ňu posledný krát nenávistne pozrel a ona si všimla menovku na jeho saku- Lukas Oewadar. Zvláštne meno, pomyslela si, ale prečo ma tak nenávidí? Alebo sa mi to iba zdá?
Keď sa Sheila vrátila naspäť do svojej izby, až teraz si všimla aký je tam neporiadok. Knižky pohádzané na poschodovej posteli, ktorá stála vedľa okna a na písacom stole, ktorý bol na druhej strane izby ako posteľ, boli nahádzané samé obaly od cukríkov. Bola to malá izba a okrem stola a dvojposchodovej posteli tam bola len skriňa, natlačená vedľa stola. V tejto izbe Sheila bývala s Chilli už trinásť rokov.
Do izby vošla Chilli a premeriavala si Sheilu od hlavy až po päty.
„Čo ti urobila? Čo chcela?“ začala sa spytovať, ale Sheila si len sadla na posteľ a ticho pozerala, ako za oknom svieti slnko.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...
V čarodejníckom svete sa platí len mincami troch hodnôt: galeóny (zlaté), sikle (strieborné) a knuty (bronzové). 1 galeón má hodnotu 17 siklov a 1 sikel sa rovná 24 knutom.
Dumbledore sa za mňa postavil, keď už tatka nebolo. Dal mi miesto hájnika... verí ľuďom. Dáva im druhú šancu... je lepší než ostatní riaditelia.
Hagrid HP4: Ohnivá čaša (kap. 24, str. 449)
Ocenenia:
Partneri:
Spriatelené stránky:
Grindelwaldove zločiny Slovensko 15. november 2018 UK / USA 16. november 2018