Kapitola:
Pridaná: 25.9.2011, 20:24:21
Čítaná: 5038×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Čo by sa stalo, ak by tým vyvoleným nebol Harry? Ako by život napredoval ďalej?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu) 4 » (bez názvu) 5 » (bez názvu) 6 » (bez názvu) 7 » (bez názvu) 8 » (bez názvu) 9 » (bez názvu) 10 » (bez názvu) 11 » (bez názvu) 12 » (bez názvu) 13 » (bez názvu) 14 » (bez názvu) 15 » (bez názvu) 16 » (bez názvu) 17 » (bez názvu) 18 » (bez názvu)

Venujem Scarlett Potter (ak si sa dožila! :D ) :*

_____________________________________________

Vianočné prázdniny sa dávno skončili a škola opäť ožila. Ruth, ktorá sa teraz mohla nerušene predvádzať so svojím novým priateľom akosi nemala chuť túto možnosť využívať. Ben ju síce naozaj ľúbil a neustále jej to dokazoval, no ona sa, či už zo zvyku alebo skutočnej hanblivosti, odmietala s ním špacírovať po škole a preukazovať mu svoju priazeň na hlavných chodbách. Bola ochotná zbližovať sa s ním len vo chvíľach, keď boli úplne sami, alebo na málo frekventovanom úseku bočnej chodby.

„Tak chodíš s tým Benom, alebo nie?“ dobral si ju Harry pri každej príležitosti a Ginny sa chichotala.

„Už som ti povedala, že hej,“ odvetila chladne a zmrazila jeho smejúcu sa priateľku pohľadom.

„Prepáč, ja len, že sa k sebe akosi nemáte,“ poznamenala Ginny, no vôbec to ako ospravedlnenie nevyznelo.

„To, že ním nechodím ako chvost neznamená, že ho nemám rada,“ obhajovala sa.

Ginny nahodila kyslý výraz. „Zabudla som, že pre teba je niečo také trápne.“

„Ale už si si zjavne spomenula,“ odsekla, vstala od stola pobrala sa na odchod. Od hlavného stola jej zakýval otec a to pre ňu znamenalo najviac na svete. Už bol opäť doma! V dave tvárí, ktoré sa zlievali do nepravidelnej masy našla Davida. Odkedy Sirius zomrel, zostal viac uzavretý sám do seba a ona mala akúsi divnú pohnútku neustále ho kontrolovať. Dnes už vyzeral trošku živšie, dokonca zjedol niečo z toho, čo mu Hermiona naservírovala priamo pod nos a reagoval na jej otázky.

Ruth sa trochu uľavilo, vzala si ešte kúsok koláča a odišla. Čakala ju hodina po škole u profesora Longbottoma. Tiež trochu čudák, ale v podstate spravodlivý učiteľ s veľkou schopnosťou pochopiť ich problémy. Len to, že si tri razy ‚zabudla úlohu‘ akosi pochopiť nedokázal.

Prešla niekoľko poschodí a zaklopala na dvere jeho kabinetu. Otvoril takmer okamžite. „Už som sa bál, že si zabudla,“ privítal ju s miernym úsmevom a vpustil dnu. Zvykla si na to, že deckám, ktoré dobre poznal, tykal. Napríklad aj jej a Harrymu. Pretože si veľmi dobre rozumel s ich rodičmi. „Pán Malfoy už pilne pracuje. No tak, sadni si vedľa, Ruth.“

„No, dobre,“ zaváhala, pomaly si zhodila tašku ku stolu a nesmelo si sadla. Vyšumelo jej z hlavy, že keď si nerobila úlohy, bolo to jeho zásluhou a teda on si ich jej zásluhou tiež ‚nestíhal‘ spraviť. „A čo mám robiť?“

„Napíšeš mi esej,“ nariadil profesor, posunul pred ňu čistý pergamen a kalamár, na moment sa zamyslel a potom dodal: „Na tému: Bežné využitie elixírov človekapremeny.“

„Prosím?“ zhrozila sa. Pozná presne dva takéto elixíry. Ako má o nich písať esej na celú stranu? To tu môže sedieť aj celú večnosť!

„Len píš, píš,“ pokyvoval hlavou. Potom nazrel Dracovi cez plece, aby zistil, ako pokročil s prácou a vrátil sa k svojmu stolu.

Ruth chvíľu bezmyšlienkovite hľadela na pergamen. Nemala poňatia ako začať a čo všetko spomenúť a navyše, ako sa mohla, premerlina, sústrediť, keď vedľa nej sedel Draco? Zhlboka si vzdychla, obzrela sa na profesora, ale ten bol pohrúžený do svojej práce a nevenoval im žiadnu pozornosť.

„Vianoce boli v pohode?“ spýtala sa šeptom.

Draco na ňu mrkol bokom. „Prežil som.“

„Aj to je úspech,“ pokúsila sa ho trochu povzbudiť. „Stále je u vás Voldemort?“

Keď vyslovila jeho meno, Draco zasyčal, namáčal brko v atramente a pokúsil sa začať novú vetu o protijedoch, ale po dvoch slovách prestal. „Takmer sa nepohne z domu. Nedá sa to vydržať.“

Obaja letmým pohľadom skontrolovali profesora Longbottoma a potom pokračovali v rozhovore.

„Chodíš s tým...“ Draco prehltol horkú nadávku a vykrivil pery.

„S Benom,“ doplnila. Necítila, že by mu nejakým spôsobom ukrivdila, napriek tomu jej celá situácia, v ktorej sa ocitli, pripadala trochu trápna. „Prekáža ti to veľmi? My dvaja sme proste nemali budúcnosť, Draco. Nemôžem tráviť celé dni našimi tajnými schôdzkami a presviedčať ťa, že mi za to stojíš. Kým si to sám nepriznáš... nikto iný ťa o tvojej hodnote nepresvedčí. Sám si videl, že to nefungovalo a po tom, čo sa stalo pred Vianocami...“

„Nič sa nestalo!“ zavrčal. Tušil, že Ruth má k Benovi akosi bližšie, ale to, ako rýchlo ho vymenila za druhého ho nepríjemne prekvapilo.

„Pche, nič?“ pohodila hlavou. Konečne aj ona namočila brko do atramentu. Niežeby ju niečo náhle osvietilo, ale zdalo sa jej, že profesor po nich začal pokukávať a ak zistí, že nenapísala ani riadok, môže vzniknúť dusivá atmosféra. „Vážne si ma sklamal. Asi by som ti to nemala hovoriť, ale je to tak a ja nebudem predstierať, že nie. Čakala som, že ma podržíš, keď mi bolo najhoršie, ale ty...“

„Zvládla si to aj bezo mňa. Si silná a máš rodinu, ktorá ťa miluje,“ dohováral jej. „A ty si sľúbila, že budeš ľúbiť mňa!“

„Počkaj, takže podľa teba láska prúdi jednosmerne? Mňa ľúbia rodičia, takže ja môžem teba a ty zase niekoho iného?“ ujasňovala si myšlienky. Snáď ho zle pochopila! Nikto si predsa nemôže nahovárať niečo podobné. Je to šialené. Je to...

Draco však na ňu pozeral úplne vážnymi modrými očami. „Sľúbila si mi to.“

„Niečo také sa nedá získať za sľuby,“ poučila ho.

Vtedy sa však k nim približoval profesor. Podozrievavo si ich oboch premeral. Počul, o čom sa zhovárali? Pozrel na hodinky a vzal Dracovu prácu do ruky. „Váš čas vypršal, pán Malfoy. Prečo ste ma neupozornili?“

Draco zmraštil nos.

„Tak bežte. Ja vám to oznámkujem a prinesiem na hodinu. Len bežte, máte voľno,“ uistil ho, pretože mu zrejme pripadal trochu zmätený a Draco, po dlhom nahnevanom pohľade na Ruth, odišiel. „A čo ty? Chceš tu zostať celú noc, alebo ti mám dať rovno T?“

Ruth sa sklonila a snažila sa rýchlo niečo vymyslieť.

„Neviem, čo mu teraz poviem,“ zavrčal Severus na neustále Lilino dobiedzanie. „Vedel o mojom pláne. Všetko vedel a čakal, že James bude mimo ešte pred Vianocami. Malo sa úplne rozbiť jadro fénixovho rádu.“

„Bude zúriť,“ skonštatovala znepokojene a preniesla pohľad na Jamesa, ktorý sa s prekríženými rukami opieral o zárubňu dverí. „Musíme niečo vymyslieť, James, musíme niečo vymyslieť!“

„Nemyslím si, že ma bude chcieť zabiť, som príliš užitočný,“ priznal neskromne Severus, na okamih posmešne pozrel na Jamesa a pokračoval: „Oveľa väčšie starosti mi robí Diana. Je to prízrak. Môže byť kdekoľvek, môže vyzerať akokoľvek.“

„Je metamorfmág?“

„Nemyslím,“ pomaly, váhavo odvetil. „Berie na seba kompletné podoby, nedokáže si zmeniť len časť tela.“

„Musíme sa začať kontrolovať,“ povedal James. „Z Davida nedokážem vytiahnuť jedinú užitočnú informáciu.“

„Ten chlapec je v šoku, práve stratil otca a vyhľadala ho jeho matka, ktorá bola až doteraz mŕtva, čo myslíš že ti povie?“ osopila sa naňho a zamračila sa. „Dúfam, že si mu nepovedal ako to bolo so Siriusovou smrťou!“

„Nie,“ ubezpečil ju. „Odo mňa sa to nikdy nedozvie.“

Prešla okolo neho, pristúpila ku kozubu a potom opäť merala cestu späť. „Musíme niečo vymyslieť. Príliš sme sa spoliehali na Dumbledora, všetci sme verili, že on bude ten, kto ho zabije a teraz... Vôbec netuším čo máme robiť! Prečo sme sa viac nezaujímali o Dumbledorove plány, James? Prečo nám nepovedal čo mieni robiť? Vedel, že umrie a napriek tomu nám nič nezanechal. Nič!“

„Vedeli sme o všetkých jeho krokoch,“ nesúhlasil s ňou jej manžel, ale Severus si posmešne odfrkol. „Vážne, Potter? Vedel si o všetkom? Tak nám prezraď ako prišiel k tomu zraneniu. Prečo mal takú zničenú ruku?“

James len pokrútil hlavou. To naozaj netušil.

„Ty to vieš, Sev?“ spýtala sa Lily.

„Náhodou som to bol ja, kto zastavil tú kliatbu,“ potvrdil. Nepovedal im zatiaľ nič o tom, čo mu prikázal Dumbledore. Nechával si pre seba tajomstvo o horcruxoch aj to, že Dumbledore ho považoval za najpovolanejšieho na to, aby boj ukončil. Bol jediný z rádu, kto ho skutočne poznal a mohol proti nemu otočiť jeho zbrane. Jediný, kto poznal jeho slabosti. „A viem aj prečo Voldemort stále žije.“

„Tak to vyklop,“ vyzval ho James.

Snape si ho chladne premeral a uškrnul sa. Ak si mohol byť niečím istý tak to bola jeho neustávajúca nenávisť k svojmu sokovi. Som presvedčená, že vám ani netreba objasňovať, že Jamesove pocity sa tiež dramaticky nezmenili. Len pochopil, prečo Dumbledore Snapovi celý ten čas veril. A teraz mu mohol veriť aj on, hoc len tú jedinú vec - že stoja na rovnakej strane.

„Severus?“ zastala Lily pri ňom. Otočil tvár k nej a oči mu zmäkli. „Povedz nám, čo vieš. Veľmi nám to môže pomôcť. Ide nám predsa o tú istú vec.“

„Čím menej ľudí to bude vedieť, tým lepšie,“ namietol dôležito.

„Lepšie pre koho?“ nesúhlasila.

„Hovor konečne,“ zavrčal James trochu znudeným hlasom a prešiel okolo stola. Lenivo si zvrtol k sebe stoličku a usadil sa s rukami prekríženými na operadle. Dúfal, že toto vyťahovanie informácií nebude trvať dlho. Posledné po čom teraz túžil bolo doťahovanie sa s Ufňukancom. Mali oveľa dôležitejšie problémy. „Buď to vysypeš dobrovoľne, alebo ťa budeme držať v putách, kým Evansová uvarí Veritaserum.“

„James!“ zamračila sa Lily.

„To bol len žart,“ uškrnul sa zmierlivo.

„Tak povieš nám to, Severus?“ opäť sa obrátila na priateľa.

Snape napokon pookrial. Bolo na ňom vidno ako rád by si celú záležitosť nechal pre seba, ale po tak naliehavej Lilinej žiadosti... A napokon, čo ak ho čoskoro Voldemort zabije, keď sa mu nepodarí presvedčiť ho, že James je presne tam, kde mal byť podľa plánu? Kto potom prevezme iniciatívu a odhalí to neskutočné Voldemortovo tajomstvo, keď aj samotnému Dumbledorovi to trvalo roky?

„Dumbledore si ma zavolal skôr, než Smrťožrúti vošli do školy, aby mi prezradil ako zabiť Temného pána,“ začal chladným, monotónnym hlasom. Lily sa od neho opäť vzdialila a podišla k Jamesovi, aby sa chytila jeho ruky a napäto počúvala. „Zdá sa, že túžba Temného pána po nesmrteľnosti je naozaj obrovská. Lily, vieš čo sú to horcruxy?“

Lily bez zaváhania pokrútila hlavou. „V živote som to slovo nepočula.“

„Sú to predmety čiernej mágie. Veľmi krutej čiernej mágie, ktorej je schopný len čarodejník s vedomosťami a schopnosťami ako má Temný pán,“ vysvetľoval Snape.

„Ušetri nás tvojich zamilovaných vyznaní a prejdi k veci,“ požiadal ho James.

Snape na okamih rozčúlene privrel oči. „Ak popieraš, že Temný pán je mocný čarodej, choď a vyzvi ho na súboj, Potter, to je predsa tvoj štýl.“

„Prestaňte, obaja!“ zahriakla ich Lily. „Pokračuj, Sev, čo sú to horcruxy?“

„Sú to predmety v ktorých sú uložené kúsky duše,“ vyhŕkol oveľa pragmatickejším hlasom, než doteraz. Podľa toho, ako skúmavo pozeral na Jamesa by sa dalo hádať, že dúfa v jeho prehnanú reakciu. Veľmi by ho napríklad potešilo, keby Jamesovi prišlo z tej predstavy nevoľno.„Čarodejník roztrhne svoju dušu a kúsok vloží do predmetu alebo zvieraťa, dokonca... do iného človeka.“

James sa potichu zasmial. „Roztrhne dušu? Prečo práve dnes si dostal zmysel pre humor?“

„Nerobím si posmech!“

„A ešte je aj ironický,“ krútil James hlavou. „Duša nie je kus látky, aby si ju roztrhal na franforce. Nie je materiálna!“

Snape sa uškrnul. „Ani som nečakal, že to pochopíš. Lily, vieš ako to myslím?“

„Asi áno,“ prikývla váhavo. „Neroztrhne sa rukami, ale nejakým zaklínadlom?“

„Presnejšie - smrtiacim zaklínadlom,“ prikývol.

„Smrtiacim?“ opäť sa zasmial James. „To skôr odíde do večnosti.“

„Nie duša obete. Duša vraha.“ Lily mala pocit, že v miestnosti sa ochladilo o niekoľko stupňov, tak veľmi sa jej hnusila tá predstava! „Voldemort to spravil? Roztrhol si dušu a preto teraz nemôže zomrieť?“

„Kým nezničíme jeho horcruxy, je v podstate nesmrteľný.“

„Koľko ich je?“ konečne sa chytil na ich frekvenciu aj James.

„Dumbledore odhadoval sedem, ale neviem, či je to presné číslo,“ priznal Snape. „Je tu prsteň, ktorý Dumbledore našiel a vďaka nemu mal zranenú ruku. Mal by byť v riaditeľni. Potom niečo od Slizolina, Bystrohlavovej, Bifľomorovej, Chrabromila... Dumbledore sa domnieval, že aj had Temného pána je jeden z horcruxov.“

„Jeden chýba,“ mračila sa Lily, ktorá ich počítala na prstoch. „Vravel si sedem...“

„Siedmy nepoznáme. Dumbledore vravel o jeho vízii siedmich horcruxov. Možno má len štyri, alebo šesť,“ priznal Snepe.

„Takže hľadáme niečo, v čom je kúsok Voldemorta, nevieme čo to je, nevieme koľko toho je a netušíme kde to je. Nádhera,“ ironicky podotkol James. „A čo je s tým prsteňom? Dumbledore ho... zničil?“

„Nie. Nevedel ako,“ odvetil Snape.

„Ešte lepšie,“ smial sa James.

„Prestaň sa rehotať a radšej rozmýšľaj kde začať,“ šťuchla doňho Lily. „Naozaj nevieš nič presnejšie, Severus?“

„Temný pán mal veľmi blízky vzťah k Rokfortu, takže určite bude niektorý z nich tu. A Dumbledore si bol istý, že to sú relikvie po zakladateľoch školy, takže by bolo rozumné pohrabať sa v knižnici a zistiť o nich čo najviac. Nie fakty, ale legendy, povesti, oslavné piesne, v ktorých sa možno zachovala zmienka o nejakom im blízkom predmete...“

„Chrabromilov meč,“ vyhŕkol James.

„Napríklad,“ súhlasil Snape namrzene. „Alebo Bystrohlavovej diadém. Oba predmety sú dávno stratené.“

„Ja sa na to pozriem,“ podujala sa Lily. „A James, ty zatiaľ pôjdeš do zakázanej časti a skúsiš nájsť niečo bližšie o horcruxoch.“

„Pohľadám ich,“ James vstal. „Ty sa zatiaľ pokús zostať nažive, Ufňukanec. Ak zistíme čokoľvek nové, okamžite sa o tom budeme informovať.“

„Takže horcruxy,“ zopakovala Lily ustarostene. „Je to nechutné.“

Vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.

James, ktorý stál najbližšie, otvoril a dnu nakukol Frank Longbottom.

„James, teba som... musím ti...“ chytil sa Jamesovho pleca a snažil sa zo seba niečo dostať. Vyzeral akýsi nesvoj, trochu vyplašený, akoby sám nevedel, čo tu vlastne hľadá.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa James, no Frank len vypliešťal oči na Severusa, ktorý stál kúsok od nich a chladne celú scénku pozoroval. „Frank?!“

„Nie,“ zachrčal zlostne a naľakane. „Všetko je v poriadku, James. Som rád, že si späť.“

„Aj ja,“ uškŕňal sa. „Potrebuješ niečo?“

„Nie, nič. Naozaj nič, James. Musíme ísť niekedy na pivo...“ nervózne sa zasmial a James s úsmevom súhlasil, no keď Frenk opäť odišiel, s podvihnutým obočím pozrel na Lily. „Čo to doňho vošlo?“

„Vieš, že je čudný, odkedy Alice a Neville...“

„Ale až takto?“ prehrabol si vlasy a pokrčil plecia. Potom opäť otvoril dvere a zahľadel sa na Snapa. „Idem do knižnice.“

„Rob si čo chceš,“ odvetil Severus, lebo bolo zjavné, že tie slová boli adresované predovšetkým jemu.

„Vypadni odtiaľto. Nemysli si, že tu s tebou nechám Lily samú,“ upresnil James a držal dvere otvorené, kým Snape nevyplachtil von.

„Jamie?“

James sa obzrel. Odkedy ho takto volá? „Hm?“

„Naozaj chceš odísť? Ešte stále sme nedohnali tie noci, keď si bol preč,“ uškrnula sa, otvorila dvere spálne a žmurkla naňho.

„Horcruxy počkajú,“ súhlasil James nadšene a zamkol za sebou dvere.

Ospravedlňujem sa za dlhé prestávky, ale lepšie neskoro ako nikdy, nie? Toto bola posledná časť 1. série :) hneď z dvoch dôvodov:

1. pomaly sa strácam v rímskych číslach :P

2. prechádzame do (dúfam) akčnejšej fázy :D

I <3 U

[ » na začiatok « ]