Poviedka:
Pridaná: 6.8.2011, 18:25:17
Čítaná: 4826×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Emma, Shila, Delta
Stručný dej: Emma sa dozvie, že je prijatá na Rokfort. Ide do šikmej uličky a spozná nových priateľov. Takto vyzerá novoobjavený čarodejnícky život!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Jedného rána som vstala a uvedomovala som si, že dnes sa musí stať niečo úžasné. Neviem ako, ale vopred som to vedela. Keď som zišla dole na raňajky, moja mama len užasnuto hľadela na jeden list. Neviem, čo na ňom mohlo byť také zaujímavé, iba že by sme vyhrali jackpot.

„Emma, poď sem, musím ti niečo ukázať,“ povedala mama a ja som sa lenivo presunula k nej. Podala mi žltkastý list, a v ňom bolo uhladeným písmom napísané niečo, čo som ja ani nechcela prečítať, pretože sa mi ani nechcelo.

„A čo je na ňom?“ spýtala som sa a uprela som pohľad na mamu.

„Čo je na ňom? Čo- čo.. ty si si ho ani nečítala, že?“ povedala.

„Píše sa tu, že si čarodejnica,“ povedala tak ľahostajne, ako len ovládala a ja som len sťažka tomu verila a začala som sa smiať.

„Mami prestaň, to vôbec nie je vtipné,“ ozvala som sa po chvíli a odpila som si z mlieka.

„Si prijatá do nejakej Rokfortskej strednej školy čarodejníckej,“ to posledné slovo povedala hlasnejšie a ja som vyprskla moje mlieko v ústach na všetky strany. Moja mama zdesene zhíkla, a hneď to začala upratovať, pričom mi podala ten list. Fakt, bolo to tam napísané. Ale však to vôbec nie je nijaký problém! usmiala som sa v duchu a išla som si ten list prečítať dopodrobna.

S mamou sme boli v Londýne, v nejakej obchodnej štvrti. V tom liste sa písalo, že tu musí byť niekde vchod do takzvanej Šikmej uličky. Nikde som však nijaký vchod nevidela. Mali by sme zájsť do nejakej krčmy, alebo čo.

A zrazu som to zazrela. Pred nami stála malá krčma „Deravý kotlík“, ktorý bol vtiesnený medzi dva obchody, a skoro vôbec ho nebolo vidno. A mama ho zrejme vôbec nevidela.

„Čo je, Emma, nezastavuj sa, musíme to pohľadať,“ ťahala ma mama preč.

„Mami, predsa tu je to, nevidíš?“ upozornila som ju a kým stihla niečo povedať, tak sme už boli vo vnútri. Pán hostinský Tom, ako sme neskôr zistili, že sa volá, nám otvoril stenu (viem, znie to čudne), a my sme sa ocitli v uličke plnej zaujímavých a čudných vecí. Ja a mama sme vošli do uličky a až ma bolela hlava ako som sa obzerala na všetky strany.

Vošli sme do malého obchodu, kde sa predávali sovy a zvieratá. Mama mi sľúbila sovu, tak som sa teda obzerala po sove. Keď tu zrazu..

„Nie, ja som si ju prvá vybrala!“

„Nie, nie, Delta, určite som to bola ja, čo som ju prvú videla!“

„Prosím, nemôžeš aspoň na chvíľu neklamať, Shila?!“

Otočila som sa a videla som tam dve dievčatá, ktoré sa hádali o sovu. Prvé, čo som na nich zbadala boli dlhé kučeravé vlasy hnedej farby. Odstávali im na všetky strany (myslím tie vlasy). Potom som si všimla ich tváre a zistila som, že sú to dvojičky.

„Shila, Delta tú sovu chcela skôr,“ povedala im zrejme ich mama a zobrala snehovo bielu sovu, že ju pôjde zaplatiť. Prvé dievča v peknom zelenom tričku, zrejme Shila, sa urazila a otočila sa im chrbtom, že si pôjde nájsť inú sovu.

Neviem čo ma to napadlo, ale prišla som k tej Shile a usmiala som sa.

„Ahoj, volám sa Emma,“ predstavila som sa a široko som sa usmiala.

„Och, ahoj. Ja som Shila,“ povedala dosť prekvapene a podala mi ruku.

„Ehm, aj ja si hľadám sovu..“ zasekla som sa uprostred vety, lebo som zazrela krásnu plamienku driemavú.

„Mami, chcem túto,“ povedala som a mama mi ju hneď išla zaplatiť z čudných mincí, ktoré nám poslali. Ja som sa naspäť otočila k Shile a usmiala som sa na ňu.

„Do akej fakulty by si chcela ísť? Ja so sestrou sme vždy chceli ísť do Bystrohlavu..“ začala Shila, a naznačila, že ide šepkať, tak som sa k nej naklonila. „.. ale asi sa tam dostanem iba ja, lebo moja sestra zasa tiež nie je Einstein,“ zasmiala sa vlastnému vtipu a čakala odo mňa odpoveď.

„No.. ja.. ani neviem, čo to je..“ priznala som sa a cítila som sa úplne trápne.

„Á, mukelka, čo? S tým sa netráp, ani ja som do svojich piatich rokov nevedela, čo je to čarovný svet. To nevadí, ale myslím, že všetky fakulty sú super, keďže z každej sa vykľul vždy jeden skvelý čarodejník. Ale zo Slizolinu sa vykľulo najmenej dobrých čarodejníkov, ale to nevadí, že vraj je to jedno,“ usmiala sa.

Nerozumela som jej ani slovo, ale to mi bolo jedno, hlavne že som ako tak nadviazala rozhovor. Zrazu sa chytila mojich vlasov, zobrala mi pramienok a zasnene na ne hľadela.

„Aj ja som chcela mať vždy také rovné, biele vlasy, také hodvábne,“ povedala.

„Eh, nie sú biele, sú veľmi bledo blonďavé,“ odvetila som.

„To je fuk, hlavne, že sú pekné,“ povedala mi a pustila ich. „Nie ako moje kučeravé, až raz odletia,“ dodala.

„Shila, poď už!“ zakričala na ňu mama.

„Och, mimochodom, bývam v Deravom kotlíku počas prázdnin, v izbe číslo 6, príď ma niekedy navštíviť, dobre?“ usmiala sa na mňa a už bola preč. To bolo dobré znamenie, že mám kamarátku.

„Teraz pôjdeme.. Eh, kúpiť prútik,“ čítala mama z papieru, keď sme už všetko potrebné nakúpili a zostávalo nám toto jediné.

Vošli sme do obchodu Ollivanderovcov, a ja som uvidela dlhé rady políc s malými a dlhými krabičkami.

„Dobrý deň,“ pozdravil nás na oko veľmi starý pán a usmieval sa na nás.

„Ďalší nováčik,“ zamrmlal si a vošiel medzi police a ja s mamou sme tam zatiaľ postávali.

O chvíľu prišiel asi s piatimi takými krabičkami a jednu mi podal. Otvorila som ju a v nej som uvidela podlhovastý prútik. Bol taký nádherný. Zobrala som ho do ruky a mávla som ním, ale kým sa niečo mohlo stať, rýchlo mi ho vytrhol a podal mi druhý. Tak som ním mávla znovu a on rýchlo a natešene prikyvoval.

„Čo sa stalo? Ako viete ktorý prútik mám mať?“ spýtala som sa starca.

„No vieš, to prútik si vyberá svojho majiteľa. U teba sa našiel pomerne rýchlo,“ povedal, pričom mi zobral prútik a začal ho zabaľovať.

„Ó, áno, toto dievča bude mať veľké schopnosti.. Ó, áno, veľké,“ mrmlal si pre seba, kým zabaľoval prútik a ja som sa zasmiala.

Keď mi podával prútik, tak sa na mňa stále pozeral.

„Nezabudni.. 27 palcový, neohybný, dub a vlas jednorožca,“ povedal, a ja som sa snažila si to zapamätať, ale vôbec som nechápala o čom to hovorí.

„To je zloženie tvojho prútika,“ dodal, keď pozeral na môj nechápavý výraz. Prikývla som, a vyšla som s mamou z obchodu.

„Ako to bolo?“ spýtala sa mama a začali sme sa obe smiať.

[ » na začiatok « ]