Poviedka:
Pridaná: 14.7.2011, 11:53:55
Čítaná: 4065×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Toto som napísala šiesteho júla, keď som zbadala prvé plagáty na HP7II. Sú to moje spomienky spojené s HP filmami =) Dúfam, že sa vám bude páčiť =). Závar bol dopísaný včera, pretože pokiaľ som neuvidela svetovú premiéru a nepočula slová Joanne Rowlingovej, nevedela som, ako to zakončiť =).

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Toto som napísala šiesteho júla, keď som zbadala prvé plagáty na HP7II. Sú to moje spomienky spojené s HP filmami =) Dúfam, že sa vám bude páčiť =). Závar bol dopísaný včera, pretože pokiaľ som neuvidela svetovú premiéru a nepočula slová Joanne Rowlingovej, nevedela som, ako to zakončiť =).

Ďakujem vám všetkým strašne krásne a ľúúúúbim!!!

-----------------------------------------------------------------

Pred desiatimi rokmi mi vstúpil do života chlapec, ktorý mi ho navždy zmenil. Na prvý pohľad nebol ničím výnimočný, bol vysoký, vychudnutý, s kostnatými kolenami a oválnymi okuliarmi.

No až vo chvíli, keď som na obale knihy zbadala kresbu, som si uvedomila, že tento chlapec, chlapec, ktorý prežil, s jazvou na čele v tvare blesku, mi obráti celý nasledujúci život naruby. Bolo to 25. decembra 2000 a vo chvíli, keď som otvorila Tajomnú komnatu a začala som ju čítať, pochopila som, že nikdy nebudem milovať nič tak veľmi, ako príbehy o ňom. Za štyri dni – štyri vianočné dni, počas ktorých si ostatní užívali voľno, som ja, ja, ktorá predtým neprečítala ani jednu, jedinú knihu, sedela v posteli a čítala Harryho. Kedykoľvek ma mamka zavolala jesť alebo pripraviť stôl, moja jediná odpoveď bola: „Počkaj! Dočítam stranu!“ No napriek tomu som knihu nezaklapla. Postavila som sa a išla som s ňou až do kuchyne, na balkón, do autobusu a dokonca aj na záchod.

Fakt, že som začala celú sériu čítať od dvojky a až potom sa vrátila k jednotke, mi nikdy nevadil. Neľutujem ani jednu, jedinú sekundu, ani jeden jediný pohľad a myšlienku, ktoré som knihám s Harrym venovala.

V deň, keď sme išli do kina na prvý film, som dočítala Kameň mudrcov tesne pred odchodom z ockovej roboty.

„Toto leto zažijem s Dudleym kopec zábavy“ zaklapla som knihu a zvolala: „Môžeme ísť!“

Pred kinom som stepovala ako Michael Flatley. hľadela som na obrovský plagát, premýšľala som, kto môže byť kto, dumala som, či je Dumbledore ten dedko s bielou bradou a okuliarmi, alebo ten čiernovlasý, čo sa tak prísne pozerá (nesmejte sa mi, naozaj som netušila, ktorý je Snape – ale už vtedy mi bol sympatický =D) a dúfala som, tešila som sa, nevedela som sa dočkať, kedy uvidím Rokfort, Chlpáčika, Dudleyho...

Nedočkavo sme sa usadili v našom starom, milovanom, teraz už žiaľ zrušenom kine Capitol a vyslovene nadskakovala pri každom, aj tom najmenšom zvuku, ktorý by mohol značiť začiatok Harryho.

A potom to prišlo. Konečne. Svetlá sa vypli, v utíchajúcom vrave bolo počuť ten nádherný, ťukavý zvuk starej premietačky a na plátne sa objavili prvé zábery z nezabudnuteľného, prekrásneho, čarovného filmu, ktorý sa mi navždy vryl do pamäte ako jeden z tých najkrajších a môjmu srdcu najbližších. Pre mnohých neboli ničím výnimočné, no pre mňa znamenalo tých pár vlniacich sa domčekov sprevádzaných čarovnou klavírnou hudbou celý svet. Svet, ktorý bol len môj. Svet, v ktorom som sa cítila ako doma. Počas filmu som sa síce občas rozohnila a všetci naokolo v rozpätí troch radov museli počúvať: „Toto tak nemalo byť!“ No po celý čas som sa nadšene dívala na ten úžasný, hmotný svet, ktorý dovtedy existoval iba v mojich predstavách. A keď Harry nastúpil na Rokfortský expres, pozrel sa do diaľky a povedal: „Ja neidem domov. Ten mám tu,“ za sprievodu výbojnej, nádejnej hudby zavrel za sebou a vlak sa pohol smerom do Londýna, jediné, po čom som túžila, bolo, aby sa film ešte neskončil. Aby ma ten Rokfortský expres unášal ďalej, k ďalším dobrodružstvám Harryho Pottera.

„Ešte sa nemôže končiť, ešte sa musia vrátiť domov! Ešte si po Harryho musia prísť Dursleyovci!“ upokojovala som sa, no vedela som, že táto prenádherná scéna značí koniec prvého filmu o Harrym Potterovi.

Celých šesť mesiacov som čakala na akúkoľvek možnosť, aby som Kameň mudrcov znova uvidela. Dokonca som si vypožičala videokazetu Mačky a psy a dookola pozerala ukážky pred filmom, pretože tam bol aj trailer na Harryho. A potom to konečne prišlo. V Maďarsku som sa konečne dočkala. Keď som tú kazetu zbadala, zvýskla som na celý blšák, letela som cez uličku a jačala: „Mamka, mamka, mamka! Našla som Harryho, našla som Harryho, našla som Harryho!“ Babka sa nakoniec zľutovala a kúpila mi ju. Odvtedy som sa nevedela dočkať chvíle, kedy dôjdeme domov a budem si môcť pozrieť milovaného Harryho. Do začiatku letných prázdnin som potom po škole namiesto učenia sa pozerala Harryho. Poznala som ho naspamäť. Doteraz ho poznám. A myslím, že aj vždy budem.

No ani moja radosť z kazety Kameňa mudrcov sa nevyrovnala očakávaniu, ktoré vo mne vzbudila prvá ukážka na Tajomnú komnatu. Pamätám si, že som vtedy bola u babky a prvá postava, ktorú som z dvojky videla, bola Umrnčaná Myrta. Vtedy som si myslela, že je to Harry s copíkmi, no po chvíli dešifrovania nemčiny som zistila, že je to Myrta. No vec, na ktorú som sa nesmierne tešila, bola Tajomná komnata. Keď som totiž Harryho zbadala na promofotke s Chrabromilovým mečom v ruke, moje dvanásťročné hormóny sa rozblikali a odvtedy pre nich Harry Potter predstavoval ideálneho chlapca. Teda, až dovtedy, kým nezbadali Lockharta. Vtedy moje pobavenie prekrylo akékoľvek očarenie z Harryho. No akokoľvek som sa pri filme zabávala, všetko moje pozitívne nadšenie pohaslo s Harryho príchodom do Tajomnej komnaty. Pri naháňačke s baziliskom som vyskakovala zo sedadla, takmer som jačala a asi prvýkrát som plakala od strachu. Pokoj na duši mi nepriniesla ani scéna, v ktorej Lucius Malfoy (mimochodom, so štýlovými hladkými vlasmi) zhodí chudáčika Dobbyho zo schodov a pri ktorej sa nejaký debilný chlap v kine škodoradostne zasmial. Ešte aj teraz by som ho najradšej zhodila zo schodov.

No pri Hagridovom návrate som si znova priala, aby sa film ešte neskončil, po lícach mi stekali slzy a ako jedna z mála som tlieskala spolu s celou Veľkou Sieňou.

Po druhom diele prišiel prvý obrovský šok. Správa, že Chris Columbus – môj hrdina – nebude režírovať trojku. Predstava, že Väzňa z Azkabanu bude mať pod palcom nejaký Mexičan, ma úplne vykoľajila. Dokonca sa mi jednu noc snívalo, že namiesto metiel sa hral metlobal na lietajúcich býkoch. To už bolo na mňa priveľa. No našťastie, moja nočná mora sa nenaplnila. Na býkoch sa nelietalo (nieže by som sa sťažovala), no Alfonso Cuarón dokázal niečo, čo bolo v tom čase rovnako pravdepodobné, ako že Bush odvolá vojnu v Iraku – dovolil mi zamilovať sa do Harryho Pottera ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Milovala som každú jednu scénu – nafúknutú tetu Marge; jej odlietajúce gombíky; desivé, žiarivé oči vykúkajúce z kríkov; bláznivý Rytiersky autobus; stretnutie s Weasleyovcami; dementotorov; Harryho hrozné spomienky na smrť rodičov; Lupinovu záchranu; prvú hodinu OPČM a Snapa v šatách Nevillovej starej mamy; plagáty so Siriusovou fotkou po celom Rokville; Záškodnícku mapu; Harryho strašné zistenie, že Sirius je jeho krstným otcom; lekcie Patronusov; „popravu“ Hrdozobca; Zúrivú vŕbu; odzbrojenie Snapa (chudáčik =(); odhalenie pravdy; Pettigrewa; „Harry, I´m homeless“ =D (ale nie, len žartujem); Severusovo ochraňovanie Harryho, Rona a Hermiony; obliehanie dementormi; prebudenie sa v Nemocničnom krídle; Časovrat; unášanie Hrdozobka; čakanie v lese; odlákanie (alebo skôr prilákanie) Lupina; Harryho Patronus; vyslobodenie Siriusa; rozlúčka s ním; návrat do Nemocničného krídla; Harryho odlet na blesku; aj prekrásne Záškodnícke titulky. Dokonca ani fakt, že ďalší diel príde do kín až o rok a pol, mi nemohol zničiť moje nadšenie a šťastie.

A tých osemnásť mesiacov sa oplatilo čakať. Najmä keď mi sestra zohnala pirátsku verziu nahranú ešte z kina. Boli sme po ňu k jej kamarátke. Vonku bola tma, husto snežilo a ja som od šťastia a radosti tancovala na ulici.

Z tej hroznej angličtiny som síce veľa nerozumela, no nebolo mi treba jazyk na to, aby som sa (aspoň na pár minút) zamilovala do Voldemorta a jeho návratu. A po pozretí v kine aj do Viktora Kruma (mal pekný prízvuk).

Žiaľ, päťka, hoci patrila medzi moje najobľúbenejšie knižné diely, ma prefackala. Bol to jediný HP film, na ktorý som sa odvážila napísať recenziu (teda, okrem HP7I) a film, ktorý vo mne vyvolal jedny z najprotichodnejších pocitov v mojom živote. Siriusova smrť ma strašne rozčúlila, Harryho vnútorný boj s Voldemortom dojal, a zamilovala som sa do postavy, ktorú som dovtedy nenávidela – Bellatrix Lestrangovej. Odvtedy pre mňa predstavuje stelesnenie dokonalej ženy. No, po väčšine stránok.

A po ďalšom roku a pol prišla konečne šestka. Šestka, ktorá bola celá o Severusovi. A zomrel v nej Dumbledore =(. Spomínam si, že pokiaľ som čítala knihu, vždy som dúfala, že sa kdesi objaví, milo sa usmeje a povie, že v skutočnosti nezomrel, že to bol všetko len trik ako oklamať Voldemorta, a že bude žiť navždy. A hoci som sa strašne tešila na hodiny OPČM a s Dumbledorom, jediné, čo som si z Polovičného Princa pamätala, bola zdvihnuté prútiky do neba nad Dumbledorovým telom. Až po množstve pozretí som si ho naozaj obľúbila, hlavne scény so Snapom a dlho som premýšľala, či na prvú časť siedmeho dielu vôbec pôjdem do kina.

No koniec koncov, vždy je to môj milovaný Harry s mojimi milovanými hercami od mojich milovaných tvorcov, ktorých som uctievala ako bohov.

Sadla som si do nového, modreného kina, na mäkké sedadlá, vyzula si topánky a zložila si nohy do tureckého sedu. Netrpezlivo som čakala na začiatok, nadskakovala som pri každom možnom zvuku, ktorý by mohol znamenať začiatok filmu a keď sa konečne stlmili svetlá, a na plátne sa znova objavila stará, naveky známa WB značka, do očí sa mi natlačili slzy a potiahla som nosom. Mamkina prvá otázka bola: „Už plačeš?“ Len som prikývla a hľadela na plátno, kde sa začínal koniec dobrodružstva, ktoré ma sprevádzalo polovicou života.

Pri sledovaní tmavého, temného sveta, plného samoty, strachu a zdesenia, neistoty a prenasledovania, večných bojov, mi zvieralo srdce a v mysli sa mi vynárali obrazy spred takmer deviatich rokov, keď som takto, ako malé dieťa, sedela v kine postavenom ešte počas socializmu a čakala na svoje prvé, veľké filmové dobrodružstvo plné hudby, svetla, farieb a nádeje. Pri spomienke na všetku tú radosť a svetlo, ktoré vyžarovali z Kameňa mudrcov, mi Dary Smrti I prišli hrozne smutné a úzkostlivé. Všetka tá sviežosť, radosť a šťastie, ktoré ma v jedenástich rokoch tak uchvátili, boli preč. Nahradila ich čistá beznádej, ktorá sa rozprestierala nad kinom rovnako neodbytne, ako nad čarodejníckym svetom. Takmer celý film som mala slzy na krajíčku. Jedine Harryho tanček, a Ron a jeho žiara do hrude ma dokázali rozptýliť a pripomenúť mi časy, keď bolo všetko akosi krajšie, svetlejšie.

Dnes mám dvadsaťjeden rokov, veľkú časť svojho života za sebou a jeho polovicou ma vždy, neodbytne, sprevádzal Harry. Občas som naňho zanevrela či zabudla, no on sa mi vždy vrátil a pripomenul mi, že je tu. Že nemám zabudnúť, kým som, na čom som vyrastala a vďaka čomu som tým, kým som. Ukázal mi, že mágia sa môže premeniť na skutočnosť. Že skutočné čary a mágia sa skrývajú v srdci.

Dnes je šiesty júl 2011 a ja som videla prvé plagáty na Dary Smrti II. VŠETKO SA SKONČÍ. Skončí sa.

No Harry Potter bude žiť ďalej. Nemôže predsa zmiznúť len tak, s jednými záverečnými titulkami za sprievodu čarovnej, nezabudnuteľnej hudby. Nemôže.

No napriek tomu som smutná. A aj budem.

Za tých jedenásť rokov sa pri filme vystriedalo množstvo ľudí, no nebyť jednej, jedinej osoby, ktorá objavila Harryho a donútila Davida Heymana prečítať si rukopis Kameňa mudrcov, nič by nebolo. Áno, je to tak – za všetkým hľadaj ženu – a táto je pre nás jedna z najúžasnejších. A potom Steve Kloves, a David Barron, a Chris Columbus, Alfonso Cuarón, Mike Newell a David Yates; Dan, Rupert, Emma, Tom, Evanna, Matt; a Alan, Maggie, Richard aj Michael, Ian, Kenneth, David, Imelda; John Williams a Patrick Doyle... a mnoho ďalších.

Nikdy, nikdy na nich nezabudnem. A navždy im budem vďačná, pretože mi dali niečo, čo nikdy iný – Harryho Pottera. S rovnakým srdcom a láskou, ako nám ho dávala Jo. Rok po roku, film po filme.

Zajtra je oficiálna svetová premiéra. O osem dní je posledná slovenská premiéra. No skončí Harry Potter?

Neskončí. Vždy tu budú spomienky a zážitky. Malé drobnosti a detaily, ktoré milujeme práve preto, že sa nám spájajú s Harrym Potterom. A tie ostanú v našich srdciach. Pretože ako povedala Jo deň po tom, čo som ja toto napísala, „Či už sa vrátite po stránkach alebo filmoch, Rokfort tu bude vždy, aby vás privítal doma.“

Ja sa tam vždy rada vrátim. A čo vy?