Kapitola:
Pridaná: 6.7.2011, 13:32:17
Čítaná: 4844×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: rôzne
Stručný dej: Keď kope múza...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Zdanie klame 2 » On 3 » Návšteva 4 » Harry Potter 5 » Zrada? 6 » Iný pohľad na vec 7 » Už tu nie sme sami 8 » Stretnutie 9 » Rozhodnutie 10 » Nový začiatok 11 » Vysvetlenia 12 » Zoznámenia

tak je tu trošku dlhšia kapitola než tie posledné... vlastne je to najdlhšia :) rozhodla som sa pozmeniť nejaké tie detaily z knižky... napr. Ginny neodišla domov na Vianoce a Neville ešte neobjavil Núdzovú miestnosť a tak sa tam neschováva spolu s ostatnými i keď je cca polka apríla, čo by už tam mal byť :) :) inak by mi to zasahovalo do plánov

chcela by som ešte dať venovanie pre baby, ktoré sa dúfam nebudú hnevať, že som využila ich krásne znejúce priezviská :) Ďakujem Saška a Ďakujem Lenka

XII. Kapitola - Zoznámenia

Ako sme kráčali tou chodbou, otočila som sa na Willa. Nezdalo sa totiž, že so Severusom by sa o tomto dalo v poriadku porozprávať.

"Prečo musíme mať rozvrh podobný Slizolinčanom?" spýtala som sa.

Usmial sa. "Ste tu pod dozorom Temného pána, tak sa to rozumie samo sebou, že budete v tejto fakulte."

"Ale mali by sme byť roztriedený ako ostatný, nie?" spýtala sa M, na čo on len pokrčil plecami.

"Toto nie je na nás. Celý tento rozruch okolo vás pripravil Temný pán a tak je len na ňom, čo s vami bude."

To ma naštvalo a zastavila som sa. "Odmietam sa niekomu zodpovedať! Nikdy v živote som sa neriadila podľa pravidiel a pravidlám ohľadom školy už vôbec nie! Toto odmietam!"

Severus Snape sa na mňa otočil. Až vtedy som si všimla, že už stojíme pred Veľkou sieňou a okolo nás prúdia davy žiakov. Všetci na nás upierali zvedavé pohľady. Však kto by sa im mal čudovať. Dve baby v muklovskom oblečení stojace pri smrťožrútskom riaditeľovi a ešte jednom smrťožrútovi. Jemne som sa na Snapa pousmiala.

"Nemáte právo odmietnuť," nepríjemne sa uškrnul. "I keď... Dnes budete mať opäť možnosť pohovoriť si s Temným pánom. Žiadal si súkromný rozhovor s vami. Príde si po vás cez prvú hodinu. Osobne."

Keď uvidel ako na mňa zapôsobili jeho slová, takmer nečujne sa zasmial. Otočil sa a odkráčal do Siene. Ja s M sme sa pohli až keď do nás Will jemno šťuchol. Až vtedy mi začal dochádzať význam Snapeových slov. Opäť som sa mala rozprávať s Voldemortom. Zas som zastala a Will do mňa narazil.

"Prepáč," zašepkal a ľudia, ktorý boli najbližšie pri nás sa začudovane pozreli. Zjavne ešte nevideli osravedlňujúceho sa smrťožrúta. Keď som sa Willovi pozrela do očí, zmätene si dával kapucňu na svoje pôvodné miesto. Usmiala som sa na neho a potom som pokračovala v ceste k učiteľskému stolu.

"Nie si nervózna z toho, že sa s tebou bude rozprávať... ON?" spýtala sa na šepky Marianka. Pokrútila som hlavou a aj na moje prekvapenie som neklamala. Mala by som väčšie nervy, keby sa so mnou chcel rozprávať Will.

Zrazu som si všimla, že v celej Sieni je strašná tma aj napriek tomu, že horeli všetky fakle. Svietili však strašne malým plemeňom. Predstavila som si, ako je tu čoraz jasnejšie a plamene horia viac. Kývla som rukou. Rozžiarilo sa svetlo a celá sieň zmĺkla.

"Šťastie môžete nájsť aj v tých najtemnejších časoch, keď dokážete prikázať svetlu svietiť," usmiala som sa nad tým, že som mohla zopakovať slová toho najväčšieho čarodejníka všetkých čias. Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora.

Drvivá väčšina ľudí v miestnosti sa na mňa pozrela a od nejakého stolu sa ozval výkrik: "Dumbledorova Armáda!"

Po výkriku nasledovali ďalšie, ktoré volali na slávu DA. Spolu s Marry sme sa zasmiali, za čo sme si od oboch smrťožrútov vyslúžli nie moc pekné pohľady. No mne to nedalo. Provokatívne som sa pozrela na Snapa.

"Dumbledorova Armáda!" skríkla som a reflexne som pravú ruku zovrela v päsť a vystrelila som ju do vzduchu. Mary uznanlivo prikývla.

"Čušte!" skríkol Snapov kúzlom zosilený hlas a mňa za rameno silno zdrapila Willova ruka. Následne som začula jeho hlas pri uchu. Bol pri mne príliš blízko.

"Nerob si so Snapom problémy. Prosím. Nechcem aby ti tu ublížili. Rovnako aj Amycus a Alecto. Prosím," šepol. Prikývla som a striasla som jeho ruku. Po toľkých jeho výstupoch som už naozaj nevedela, čo si o ňom mám myslieť. Chvíľu bol príjemný, milý, ostražitý, no potom sa hneď vedel perfektne zamaskovať za smrťožrúta. Tipovala by som, že vtedy by ma bol ochotný aj zabiť. Naozaj som nevedela čo si mám o ňom už myslieť. Áno, milovala som ho, ale ako som mala vedieť či to nie je len ďalšie moje poblúznenie?

"Toto sú Kristína Fillová a Mariana Cinková," predstavil nás, no keď som to počula, až mi zimomriavky prebehli po chrbte.

"Ja NIE som Kristína, ale Kristie! Kristína mi nikto nepovedal od mojich desiatich rokov! A toto je Marry!" štekla som po ňom a celá Sieň sa akoby zhodla v jednom nádychu očakávajúc, čo Snape urobí. Ešte aj vietor, ktorý vytvorila M, skvelo dotvoril celú túto náladu. Bol tak vážny.

Snape nahodil úškrn typu: Ešte-jedno-slovo-a-si-mŕtva, a až potom pokračoval.

"Ododneška budú zaradené do rozvrhu Slizolinu a tak dnešný deň začínajú Obranou proti čiernej mágií," nad tým názvom sa jemne usmial. Už dávno to nebola OPČM ale skôr Ako sa čo najrýchlejšie a najúčinnejšie čiernu mágiu naučiť.

Nakoniec sa nám, ani neviem ako, podarilo Severusa presvedčiť, aby sme si mohli ísť sadnúť k Chrabromilskému stolu. Zrejme tomu napomohli aj naše nové sily a to, že som mu sľúbila, že ak nás nepustí k tomu stolu, tak skončí ako včera Voldy. Mokrý ako myš.

Nadýchla som sa a spolu s M sme vykročili k stolu, odkiaľ sa na nás pozeralo pár párov zvedavých očí, v ktorých som spoznala Nevilla, Ginny a ešte sme spoznávali pár ďalších, no ich mená som si nevedela spomenúť.

Opatrne som si sadla k jedinému voľnému miestu vedľa Nevilla a Marianka si sadla oproti mne.

"To bolo dobré," šepol mi Nev a ostatný začali prikyvovať.

"Ďakujem. Inak som Kristie a toto je Marry, M alebo Marianka. Ako chceš," usmiala som sa na neho.

"Vieme. Ja som Neville a toto je Ginny, Luc a Steve," usmial sa na mňa a predstavil mi najbližšie sediacich ľudí. Uvedomila som si, že ani Luc a Steve nie sú z toho istého ročníka ako Nev ale ako Ginny.

"Teší nás," povedala Marianka.

"Ale čo ste zač? Pochybujem, že ste čarodejnice, lebo inak by ste tu boli už od začiatku školy, keď tu boli prinútený chodiť všetci."

S Marry sme sa na seba pozreli a celkom jasne mi naznačila, že ona o tom nechce hovoriť. Tak som sa opäť(!) ujala slova.

"Včera sa jednoducho niečo stalo a u mňa v byte sa objavili smrťožrúti a potom piršla Marry a odvliekli nás do nejakého domu, kde sme mali celkom priateľské posedenie s Voldemortom. Ten nám začal hovoriť o nejakom proroctve či o čom. Jednoducho máme schopnosť ovládať živly. Ja mám oheň, vodu a zem a Marianka má vietor. Tak nás umiestnili tu."

"A čo bolo v tom proroctve?" spýtala sa dychtivo Ginny.

"Niečo o tom, že mi budeme vedieť všetko o vás a vy nebudete vedieť nič o nás. Potom tam bolo, že sa budeme musieť rozhodnúť medzi dobrom a zlom, a ešte tam bolo niečo o nádeji. Už viem. Že v jednej z nás sa nachádza nádej a v druhej jej opak."

"Aha," povedal Luc.

Náš nasledujúci rozhovor sa už len odvíjal od proroctva a jeho vylúštenia. Keď sme s týmto našim komentovaním skončili, boli sme už v učebni OPČM.

"Táto lavica je tu nová," šepol mi Nev a mne došlo, že je pre nás. S Marry sme prekrútili očami a sadli sme si. Skoro súbežne týmto, do miestnosti vošiel Amycus a za ním v závese Will, ktorý zastal priamo pri nás.

"Do kelu," povedala som a dúfala som, že to je len zlý vtip. Potajmne som si priala aby odišiel z Rokfotu s nechal nás tu. Pričaroval si ku nám kreslo a pohodlne si sadol. Bol tam ako náš dozor.

Snažila som sa dávať pozor na hodinu, ale nedarilo sa mi to. Jednoducho v mojom zornom poli bol on. Stále som videla jeho dokonalé čierne havranie vlasy a úžasné modré oči. Snažila som sa dávať pozor na to, čo ten hrôzostrašný učiteľ hovorí, no nedalo sa.

Vtom sa dvere otvorili a dnu vošla postava celá v čiernom. Premkol ma zlý pocit, lebo som vedela, že si ide po mňa, len som tomu nedávala nijaký väčší význam. Bála som sa ta pozrieť, lebo mi stačili pohľady všetkých Chrabromilčanov, ktorý sa pozreli. Bol to Voldemort.

Otočil sa ku mne a ja som sa postavila. Myklo mi kútikmi úst, lebo som si ho zas predstavila celého mokrého.

"Opováž sa!" štekol, lebo asi vytušil na čo myslím.

"Nechám si to na inokedy," milo som sa a neho usmiala.

"A teraz poď so mnou," povedal akoby prepočul čo som povedala. Vyšiel z dverí a ja som vyšla za ním. Ešte posledný pohľad do triedy ma presvedčil, že som stredobodom pozornosti, ale nie v dobrom slova zmysle.

P.S. nemám čas to dnes opraviť, takže tam bolo dosť veľa chýb :D :D prepáčte :D

[ » na začiatok « ]