Kapitola:
Pridaná: 3.6.2011, 16:27:40
Čítaná: 2979×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bill a Rosalie Lewstová, Alice Stronfanová, Severus Snape
Stručný dej: Ako môže jedna návšteva všetko zmeniť. Náhle splanutie a zložitá láska.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Nejasná budúcnosť 2 » Iba dva dni 3 » Nemôžem

Venujem všetkým ktorí sú takí dobrí a čítajú moje aj

nemoje poviedky :)

Preglgla som. Snažila som sa z úst dostať nejaké slová, no nedarilo sa mi to, a vždy som zo seba dostala len vydýchnutie.

„Severus,“ podarilo sa napokon. „Ja... nemôžem. Prepáč.“

Takmer nebadateľne sa hojdal hore - dole a hneď ako som to vyslovila zrak trochu sklopil a až po chvíli prehovoril.

„V poriadku.“ Snažil sa hovoriť pokojne, no bolo počuť že hlas ma roztrasený.

Prikývla som, zapozerala som sa naňho, a potom som len potriasla hlavou, zdvihla sa a začala sa baliť.

„Čo... čo to robíš?“

Prestala som s tým.

„Balím sa.“

Zobrala som si tam pár vecí ako kefka, tričko, tepláky, spodné prádlo a žuvačky. Všetky tie veci som si vždy nosila vo veľkej červenej taške.

Postavil sa, a na chvíľu ma pozoroval. Potom mi začal z

tašky veci vyberať.

„Prestaň,“ povedala som podráždene.

„Prečo?“ tváril sa akoby nič. Akoby sa nič nedialo, ako keby nič nepovedal. Cha.

„Balím sa.“

„Vidím.“

„Chcem ísť preč.“ Vytrhla som mu moje vecí a vrazila ich späť do tašky. Bola som vážne vytočená.

Nechaj ma, mala som chuť povedať no zahryzla som si do jazyka.

„Chceš ísť preč?“ Pohladil sa po brade, a potom sa na mňa pozrel. „A prečo?“ Vzdychol si, a objal ma okolo pása. „Prosím, zostaň tu aspoň do zajtra rána. Hm?“ Veľavýznamne sa na mňa pozrel.

„Tak dobre,“ pristúpila som nakoniec.

Prikývol, povedal: „Tak ťa nechám samu,“ a odišiel. Chvíľu bolo v mojej izbe napäté ticho no potom som si z tašky veci vybalila a zišla dolu schodmi. Severus ani Bill tam nebol, za televízorom na gauči však sedela Alice.

Chcela som sa otočiť a zmiznúť akoby som tam ani nebola, no Alice ma zastavila.

„Počkaj... nemusíš odchádzať.“

Otočila som sa k nej a usmiala som sa. Nie nútene ale tak, normálne. Ako na normálneho človeka.

„Dobre.“ Prisadla som si k nej a pozrela sa na televízor, aký program pozerá. Bolo to niečo z histórie.

„Počuj,“ začala „,nie som zlý človek. Len... Severusa... poznám dlhšie ako ty. Viem aký je.“

„Čo tým myslíš?“ nechápala som.

„Že... no. Proste si len myslím že Severus ti klame. Aj mne rok hovoril že ma miluje a.. má ma rád. Ako tebe. Neviem čo presne od nás chce, no viem že klame. Že to nie je pravda. Zrejme sa len chce pochvastať, neviem,“ pokrčila plecami.

„Mne je to jedno,“ priznala som. „Aj tak sa za neho vydávať nebudem.“

„To je fajn,“ usmiala sa na mňa. „Ale ver, že ťa bude presviedčať.“

„Ale počkať.“ Mala som na jazyku jednu otázku. „Prečo si ho potom berieš ty?“

Znovu pokrčila plecami. „Rodičia to chcú. A aj tak nikoho nemilujem.“

„Fajn,“ uzavrela som rozhovor a vrátila sa späť, do mojej izby. No, teda Severusovej a Alicinej. Ich spoločnej. Ou.

Na postili sedel Severus a listoval akýsi časopis, ktorý zaručene nebol môj ani nebol v mojej Severusovo-Alicinej izbe.

„Čo tu robíš?“ vyštekla som na neho.

„Naozaj, prepáč.“ Postavil sa. „Už idem.“

„Počkaj,“ rýchlo som ho zastavila.

Pri dverách sa hneď otočil a doslova na mňa civel, ako keby som povedala niečo neuveriteľné, čo sa nemôže stať.

„Nechoď,“ potichu som zamrmlala. „Ja pôjdem.“

„Čo?“ nechápal ma.

„Nebudem čakať do rána,“ jemne som pokrčila plecami. „Nedá sa to. Nechcem.“

Chvíľu si ma premeriaval a potom spustil dlhý monológ: „Možno očakávaš, že keď to povieš, budem ťa prehovárať. No nebudem. Ale možno to tak nie je. Chápem ťa, je to nie ľahká situácia no nechám to na teba ako si to spravíš. Nech sa rozhodneš. Ako myslíš...“

Mlčky som prikývla.

„Tak čau.“

Je to v keli.

Vždy sa stane niečo, niečo, čo chcem aby sa stalo, no nevyjde to tak, ako som chcela. Vždy je to tak, ako nechcem. Vlastne ako chcem. Len... som to zle naplánovala. Možno.

Ale je to zvláštne. Všetci sú zvláštny. No nechám to tak. Zamýšľať sa nad životom je zlé.

Pomaly som sa z taškou plnou vecami, ktoré som si brala prechádzala po ulici s cieľom domov. Dýchala som pomaly a zhlboka, ako vždy, keď som rozmýšľa. Zavrtela som hlavou a donútila som sa nemyslieť na to všetko. Na to, čo sa deje. Čo sa dialo. A čo sa bude diať.

Bola už tma, no za kopcami bolo ešte vidieť slnko takže to nebolo ešte také strašidelné. Nebála som sa. Čoho?

Poznala som tieto uličky - prechádzala som tadiaľto každý deň. Mohla som sa zasmiať aj zamyslieť nad toľkými vecami, ktoré sa mi stávali deň za dňom. Niekedy som sedávala na fontáne a učila sa, samozrejme len z toho dôvodu, že voda ma trochu v horúcich dňoch ochlaďovala. Ale veľa som sa toho nenaučila... Možno som si aj niekedy "niekoho" obzerala. To som bola mladá, ha. Inokedy, ako si pamätám, som sa len prechádzala hore - dole aby som si tieto prechádzky zapamätala navždy. A stalo sa. Keď na to myslím usmejem sa, a ani dnes to nebola výnimka. Och, a ako som každý deň chodievala do kaviarne Janyi k tete Ivete. Ona bola taká milá... Vlastne ani neviem čo sa s ňou potom stalo, len som potom viac "vyspela" a na tieto ulice som nechodievala.

Bolo to blízko nášho domu.

Pretrela som si oči. Trochu som bola aj možno unavená. Prečo? Inokedy vydržím hore aj do polnoci, a ani vtedy sa na mne neprejavia známky únavy.

Možno sa mi to lne zdalo, no moja únava sa stupňovala. Ako keby každou sekundou mi nohy oťaželi, ako keby sa stávali čoraz viac zo železa. Ako vtedy, keď som mala zlomenú ruku. Aj vtedy sa mi zdala ťažká, ako keby mala sto kíl. Ani som ju nedokázala zdvihnúť.

Nevládala som už chodiť, tak som zastala. Čo sa to deje?

Neviem prečo, ale proste som spadla na chodník. Od nárazu ma mierne zabolela hlava. Ale to ma vtedy netrápilo. Moje nohy...

Nevedela som čo je s nimi.

No vedela som, že chyba je v nich. Určite s nimi niečo je. No ako vždy, radšej sa nebudem nad tým zamýšľať a nechám to tak.

[ » na začiatok « ]