|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Sovička Marika

Nevinný


Tento nápad som mala v hlave už niekoľko rokov, no nedokázala som ho dať na papier =/. Až teraz sa mi to podarilo. Išpiroval ma Bruce Willis - po ňom je pomenovaná aj hlavná postava tohto príbehu =). Je toršku smutný, tak mi to prepáčte =/

Ľúúúúúbim vááááás!!!! =)


--------------------------------------------------------------------------


Hľadela som na svojho manžela, ako sa unavený a vyčerpaný tacká domov. Unavený, vyčerpaný a opitý. Opitý, tak ako vždy, po niekoľkých mesiacoch abstinencie, keď znova spadne do toho nekonečného, strašného víru vín, whisky, rumu, škótskej a ďalších odporných, hnusných, neznesiteľne nebezpečných nápojov, ktoré menia toho anjelského muža, do ktorého som sa už ako študentka zamilovala, na zviera, ktoré nedokáže ovládať svoje pudy a správanie. Ktoré zabúda na svoje zásady, pocity, lásku a pokoj, ktorý sa inak rozhosťuje v jeho nádhernej, nepoškvrnenej duši, a mení sa na niekoho, koho nespoznávam ani ja. Ani ja, hoci ho poznám lepšie než on samého seba. Poznám ho lepšie, než seba samú.

Chvejúcimi sa rukami som znova zatiahla záclonu a bojazlivo sa pozrela na posteľ. Na úhľadne ustlanú posteľ, na ktorej ležala kniha „Sebaovládaním k sebaovládaniu“, a ktorú som študovala každý večer, každú noc, odkedy sa naposledy vrátil z liečenia.

Nikdy mi neublížil, nikdy sa ma ani nedotkol, nepoložil na mňa ruku, radšej mlátil do steny či doprázdna, rozbíjal vázy, taniere, poháre alebo vitríny, ale nikdy, nikdy sa ma nedotkol. Nikdy ma neudrel, ani sa o mňa neoškrel, ani sa nepokúsil násilím vziať si ma. Len stál predo mnou, rozzúrene, nekontrolovateľne vrieskal a mlátil do všetkého naokolo, no nikdy, nikdy za tých desať rokov, čo sme boli spolu, mi neublížil.

Bola som ešte veľmi mladá, keď sme sa zobrali. Skončila som len strednú školu, a napriek nevôli mojich rodičov sme sa vzali. Bol to najšťastnejší deň môjho života. Brala som si muža, ktorého som milovala, síce svojho profesora, o dvadsať rokov staršieho, no na tom mi nezáležalo. Nikdy mi nezáležalo na veku. Ľúbila som ho. A on ľúbil mňa. Vedela som to. Podľa toho, ako sa na mňa pozeral. Ako sa ma dotýkal, ako ma bozkával. Miloval ma každou jednou bunkou svojho tela a jeho láska ku mne bola silnejšia, než alkohol. Silnejšia, než ten jed, ktorý mu zalieval žily a nútil ho stratiť rozum zakaždým, keď si dal „pohárik“.

Po tvári mi stiekla slza. Počula som, ako dole buchli dvere a vzápätí tlmený buchot, ako tvrdo narazil do steny a zahrešil. Zaťala som päste a pevne zovrela okraje jemnobielej, saténovej nočnej košele. Nervózne som si zahryzla do pery a napäto čakala, kedy sa mi pred očami znova zjaví ten strašný obraz – obraz milovaného, ako sa ťarbavo tacká smerom ku mne, vrieska a rozháňa sa rukami, až ma nakoniec nechá odísť, zvalí sa na posteľ a zaspí. A ja sa potom vrátim, uložím ho do normálnej polohy, položím mu vedľa postele vedro pre prípad potreby, vyzlečiem ho z jeho špinavého, prepoteného oblečenia, otvorím okno, aby sa vetralo a aby mal pokojný spánok. Vyjdem von a zavriem za ním dvere. Pozbieram prázdne fľašky, ktoré so sebou vždy prinesie, vyjdem von, na ulicu, a jednu po druhej ich nahádžem do kontajnera, až sa rinkot a treskot rozbíjajúceho skla ozýva po celej ulici, ponorenej do pokojnej, temnej noci, kde iba jedna jediná duša vzlyká horko od bolesti a bezmocnosti, toho strašného pocitu zlyhania, a roní slzy pre muža svojho života. Ráno mu uvarím silnú kávu, zavolám do roboty, že bude meškať, pretože musí ísť k lekárovi, vyjdem hore zobudiť ho, a on sa na mňa usmeje tým najsladším a najnádhernejším úsmevom, aký som kedy videla. Každé ráno je pre mňa novým začiatkom, začiatkom, ktorý sa končí každý večer, keď sa opitý vracia z krčmy, ničí náš nábytok, vrieska a nakoniec zaspáva na posteli...

No dnes, dnes v noci malo byť všetko inak...

Načúvala som zvukom cinkotu dole v kuchyni, ako zúrivo prehľadáva každú jednu poličku, skrinku, kredenc, výklad, a hľadá jednu, jedinú vec – nejaký, akýkoľvek alkohol, trebárs aj pivo alebo víno, len aby uhasil ten svoj neznesiteľný, strašný smäd po tom ľadovom, horúcom, nezmyselnom opojení, ktoré mu prináša úľavu od výčitiek, spôsobených zlyhaním predchádzajúcej noci, predchádzajúcich dní, predchádzajúcich rokov...

„Kelly!“ zrúkol, až som nadskočila. Neozývala som sa. Nedokázala som to. Hrdlo som mala suché a v hrudi som mala hrču, obrovskú hrču, ktorá mi nedávala dýchať.

„Kelly! Kde do frasa máme tú sprostú whisky! Počuješ ma? Kde v riti je tá sprostá whisky?!“

Z očí sa mi vyhrnuli ďalšie slzy a tichučko dopadali na jemnú nočnú košeľu.

Stále som mlčala. Úzkostlivo som stískala látku a čakala.

Počula som, ako zúrivo vystupuje hore po schodoch a dúfala som, že sa neprekotí cez zábradlie. Nechcela som vyjsť von, naša izba akoby mala akúsi magickú silu, ktorá ho upokojovala a nútila ho spomenúť si, kto v skutočnosti, neopojený alkoholom, je. Koho v skutočnosti milujem. Za koho by som aj zomrela.

Nervózne som čakala a modlila sa, aby nebodaj nespadol a neublížil si. Nech radšej ublíži mne, no jemu nech sa nestane už nič horšie. Nič horšie, než táto strašná posadnutosť, závislosť, ktorej sa tak dlho nedokázal zbaviť.

Vystúpil na poschodie. Poznala som ten zvuk. Z konca chodby sa ozývalo jeho ručanie, jeho nespokojný dych, jeho frustrácia, bolesť a opilosť. Dvere boli poodchýlené, a ja som čakala, že každú chvíľu cez ne vstúpi a pozrie na mňa tým svojim zastretým, opileckým pohľadom, v ktorom sa už len matne odráža láska, ktorú v ňom každé ráno, keď ho po tých strašných nociach budím, vídam.

No nešiel priamo do izby. Počula som, ako sa rozčúlene premáva po poschodí, vchádza postupne do každej izby a prehadzuje všetko oblečenie, kozmetiku, knihy, písomky aj moje skriptá, len aby našiel čokoľvek, akýkoľvek alkohol, ktorý by mohol vypiť a uhasiť ním svoj strašný, neznesiteľný, smäd.

Nič nenájdeš, pokrútila som hlavou skľúčene a napäto načúvala. Zrazu nastalo ticho. Mŕtvolné ticho. Sťažka som preglgla. V dome sa rozhostilo desivé ticho, také desivé, ktoré mohlo znamenať len jedno – že našiel niečo, čo sa aspoň okrajovo podobalo alkoholu. No to nebolo možné, pretože už pred jeho prvým liečením som všetky alkoholické nápoje z domu vyhádzala a odvtedy u nás žiadne neboli. Všetkým som vyslovene zakazovala spomínať pred ním alkohol, pokiaľ o ňom nezačal sám, a nikto, nikto sa nám neodvážil darovať čo i len fľašu likéru. Okrem...

Vzápätí sa ma zmocnila hrôza, hrôza taká ľadová a neznesiteľná, akoby mi práve prebodlo srdce milión drobnučkých cencúľov, ktoré rozosielali chlad a chvenie do celého môjho tela.

Okrem jeho sprostých kamarátov, ktorí mu na oslavu z návratu z tretieho liečenia darovali symbolickú fľašu whisky, aby spomínal na to, "o čo všetko prišiel."

Nespokojne som hľadela na fľašu, ktorú Bruce rozpačito vzal z rúk priateľov a neurčito ju položil na stôl. Zamumlal „Ďakujem“, a ospravedlňujúco na mňa pozrel.

Opätovala som mu pohľad, no vzápätí mi padol na jeho štyroch kamarátov, na mužov, ktorí sa nazývali jeho priateľmi a rozčúlene som sa ich opýtala: „To má byť zlý vtip?“

Všetci na mňa hľadeli, akoby som práve povedala náramne smiešny žart.

„Prečo žart?“ ohradil sa Percy a oprel sa pohodlne do kresla.

„Ste vy vôbec normálni? Vy sa nazývate priateľmi? Viete vy vôbec, čo ste mu urobili? Uvedomujete si, že sa práve vrátil z tretieho protialkoholického liečenia? A vy mu tu dávate fľašu whisky? Čo ste to za priatelia? Som z vás sklamaná,“ pokrútila som hlavou a do očí sa mi hrnuli slzy hnevu. Muži, ktorí sa celých dvadsať rokov nazývali kamarátmi môjho manžela, si z neho takto nechutne vystrelili.

Bruce len nemo sedel vedľa mňa a pozoroval, ako hučím na jeho priateľov, no nevravel nič. Vedela som, že ho to ranilo, no nechcel im nič povedať. Ani ja som nechcela vybuchnúť, no musela som.

Vtedy som tú fľašu chcela vyhodiť, no Bruce mi povedal, aby som ju niekde dobre odložila, že ju venujeme niekomu na narodeniny.

V ten večer som ju odložila do hosťovskej izby, medzi čisté posteľné prádlo do bielizníka.

A teraz ju našiel...

Tackavo som sa postavila a natiahla ruku ku dverám. Musela som ho zastaviť. Musela som ho zastaviť skôr, než ju otvorí a napije sa. No už bolo neskoro.

Vo chvíli, keď som natiahla ruku, dvere sa prudko otvorili a v nich stál Bruce, polomalátny, opitý, spotený a neprítomný, akoby duchom nebol tu, pri mne, ale v poháriku, ktorý držal v pravej ruke a pevne ho stískal, aby sa mu nevyšmykol z mokrých prstov.

Pozoroval ma, akoby som bola nejaké zjavenie, niečo nové, neznáme, čo sa vkradlo do jeho domu, aby rušilo jeho pokojnú, búrlivú noc, ktorú znova, už po viac než stýkrát v našom manželstve, venoval whisky namiesto mňa, svojej žene, ktorá ho milovala viac, než akýkoľvek opojný nápoj na svete. Viac, než akákoľvek číra či farebná tekutina, ktorá mu spolu s potešením a sladkým zabudnutím prinášala aj bolestivé muky. Nielen fyzické, ale aj duševné. Hlavne duševné.

„Prečo si mi neodpovedala?!“ zrúkol a podišiel o dva kroky ku mne. Ustúpila som a hľadela mu do očí. Do tých nádherných, hnedozelených očí, v ktorých sa leskol alkohol viac, viac, než kedykoľvek inokedy, viac než láska ku mne.

Mlčala som. Znova. Nechcela som sa s ním hádať. Nemohla som. Len by ho to rozčúlilo ešte viac a viac by ho ovládala túžba po alkohole.

Pokoj, vravela som si a snažila som sa čo najrýchlejšie klipkať očami, aby som prestala plakať, a prehĺtala, aby som zabránila obrovskej hrči z hrude vystúpiť až do hrdla.

„Počuješ ma!?“ zreval a znova podišiel bližšie. „Prečo si mi neodpovedala?!“ Hovoril ťahavo, lenivo, tak ako vždy, keď si vypil, no teraz sa celý triasol, akoby všetka zlosť, ktorú v sebe túto noc potláčal, žobronila, aby ju vypustil von. Aby si konečne do niečoho udrel. Aby konečne niečo rozmlátil. Alebo zmlátil.

„Počuješ? Alebo si hluchá?!“ skríkol a odtlačil ma až ku kraju postele. Cítila som, ako mi stehná prudko tlačia na mäkký matrac a snažila som sa udržal rovnováhu, aby som nespadla dozadu.

Ešte stále som bola ticho. Ticho ako hrob. Len moje oči plné sĺz prosili, prosíkali a žobronili, aby v sebe našiel to ľudské, to krásne, to nádherné, ktoré som tak milovala a zabudol na to zviera, ktoré z neho robí alkohol. Neskoro.

„Tak prečo si mi neodpovedala?! Há?!“ vrieskal a tlačil sa na mňa. Cítila som jeho pevné telo na svojom, jeho plytký, nepríjemný dych na tvári a počúvala jeho slová nasiaknuté podozrením a nevierou vo mňa. V moju lásku. Telo, ktoré ma tak tuho objímalo každú, každučkú noc, keď ho neovládalo pitivo, dych, ktorý ma vynášal do nadpozemských túžob a slová, ktoré boli inokedy také nežné a jemné, že pod ich tónom sa mi podlamovali kolená a klesala som na zem.

Pozerala som sa mu do očí, napoly nešťastne, napoly prosebne a cítila som, ako sa ma zmocňuje panika.

„Niekoho tu máš?“ zavrčal trhane a opovržlivo si ma obzrel.

Neveriacky som otvorila ústa. Ako mohol? Ako ma mohol podozrievať z toho, že som mu neverná? Ako...?

Znechutene odfrkol, otočil sa a bláznivo otvoril vysokú skriňu. Prehrabával sa v nej, akoby v nej niekoho hľadal – niekoho, kto by mal byť mojím milencom, vbehol do kúpeľne, do izby naproti, až sa nakoniec vrátil a pozrel sa na mňa, akoby som bola posledná... posledná štetka. Pri tej predstave mi prišlo zle. Z neho, zo seba, z alkoholu. Zrazu som si priala, aby som si aj ja mohla dať pohárik, tak ako on, zahodiť za sebou všetky starosti, spiť sa do nemoty a ďalšie ráno nepamätať si takmer nič, iba útržky rozhovorov, zábavy a kriku, ktoré sa odohrali predchádzajúcej noci.

Kŕčovito som zaťala päste, až sa mi nechty na rukách zatínali hlboko do kože a vzdorovito, s očami plnými sĺz a dušou plnou bolesti, som hľadela na Brucea a prosila ho, ešte stále ho prosila, aby si uvedomil, čo robí, čo práve povedal, ako mi ubližuje, no nepomáhalo to. Nepomáhalo.

Nedokázala som mu nadávať, ani sa len brániť, chcela som len klesnúť na zem, ani nie na zem, pod zem, a plakať, horko plakať od bolesti, až tenké pramienky mojich sĺz neodplavia všetku krivdu a bolesť, ktorú mi svojimi slovami, svojím správaním spôsobil.

Dlho sme na seba hľadeli, Bruce fučal ako ranený býk, ktorý sa chystá zaútočiť, a ja som sa chvela na celom tele a modlila sa k Bohu, aby mi dal silu vydržať to.

„Čo to s tebou urobilo?“ hlesla som napokon chrapľavo a ledva som počula samú seba, no môj hlas sa v prázdnej izbe ozýval ako siréna. Výstražná siréna.

Bruce sa na mňa pozrel a hodil na mňa nechápavý pohľad.

„Doteraz som to znášala,“ vravela som pomaly a znova som nachádzala svoj hlas, „no už viac nemôžem, Bruce. Pozri sa, čo to s tebou robí. Pozri sa, čo to robí so mnou,“ vzlykala som a pomaly som podišla k nemu. Vyjavene na mňa hľadel, akoby som mu prednášala o zmŕtvychvstaní a ruka s pohárom sa mu chvela. Chytila som jeho dlaň medzi svoje a zadívala sa mu do očí.

„Pozri sa, čo to s nami urobilo. Prečo sa tým necháš ovládať? Prečo ma podozrievaš z niečoho, čo nie je pravda? Prečo mi hovoríš, že ťa podvádzam, keď vieš, že to tak nie je? To len toto,“ ukázala som chvejúcim sa prstom na pohár, „z teba robí tohto démona. Len alkohol...“

„PRESTAŇ!“ zrúkol a vymámil si ruku z môjho zovretia. Ustúpil odo mňa a rozčúlene si ma prezeral.

No ja som nemienila prestať. Nie tentoraz. Nie teraz.

„Len alkohol ťa mení na niekoho kým nie si! Nevidíš, Bruce, že sa správaš, akoby si to ani nebol ty? Že každá kvapka, ktorú si naleješ...“

„PRESTAŇ, VARUJEM ŤA!“

„... a vypiješ, z teba robí toto? Videl si sa niekedy v zrkadle? Pretože ja sa na tvoju tvár takto pozerám každú jednu noc, Bruce!“

„BUĎ TICHO!“

„A musím hľadieť na muža, ktorého milujem, ako utápa to svoje dobro v alkohole! Pozri sa do zrkadla!“

„SKLAPNI, VARUJEM ŤA!“

„Pozri sa do zrkadla!“ zrevala som a ukázala na kúpeľňu. Dvere boli poodchýlené a oproti nim stálo veľké oválne zrkadlo.

„POZRI SA DO ZRKADLA!“ zopakovala som a celá som sa triasla. Bruce nervózne prešľapoval na mieste, chytal sa za hlavu a zatínal päste, akoby mi chcel jednu vraziť. No nevrazí, vedela som to. Vedela som, že by toho nebol schopný.

„TAK POZRI SA DO TOHO SPROSTÉHO ZRKADLA!“

Nechcela som nadávať, nechcela som ani kričať, no nedokázala som sa ovládať. Jediné, čo som chcela, bolo, aby sa konečne na seba pozrel a uvidel, na čo sa mení, čím teraz je, no v skutočnosti nie je. Ako veľmi ma bolí takýto pohľad naňho. Pretože to nebol on. V takýchto chvíľach z neho ostával len kúsok toho muža, ktorého som milovala. Ktorý bol skrytý kdesi pod maskou alkoholového opojenia, potlačený kdesi dovnútra, a čakal, kedy bude môcť znova vyplávať na povrch.

Bruce na mňa rozzúrene hľadel a zatínal päsť. Bola to len chvíľka, netušila som, prečo, ani ako sa to odohralo, no zrazu sa mi pred očami objavila tma a na pravom líci som zacítila strašnú ranu, akoby mi do nej niekto trafil päsťou. Stratila som rovnováhu, zakymácala som sa a cítila som, ako som dopadla na mäkkú posteľ. V hlave mi drnčalo, pred očami som mala hviezdičky, no jediné čo som vnímala, bol mäkký matrac pod svojimi rukami a čísi dych neďaleko mňa.

Po chvíli, po kratučkej chvíli, ktorá mi pripadala ako celá večnosť, sa mi v mysli vyjasnilo a uvedomila som si, že to bol Bruce, kto ma udrel. Môj Bruce, môj milovaný Bruce, ktorý na mňa siahol rukou a vrazil mi, pretože som sa mu odvážila vzoprieť a povedať mu, ako mi ubližuje vidieť ho takto zničeného, opitého, bezmocného voči tomu svinstvu, čo ho ovládalo.

Zdvihla som hlavu a zaklipkala som očami. Pohľad sa mi vyjasnil a pred sebou som zbadala Brucea, ako na mňa zmätene a vydesene hľadí a prerývane dýcha. V očiach sa mu zračil nevysloviteľný šok, akoby práve niekoho zabil a ruka s pohárom sa mu chvela, až som mala pocit, že mu čoskoro vypadne z ruky a odletí kdesi na druhý koniec izby. Ľavou rukou – tou rukou, ktorom ma udrel, sa chytil za hlavu a ustúpil o tri kroky.

Zmätene na mňa hľadel, neveriacky klipkal očami a po tvári mu stekali slzy smútku a nenávisti. Nenávisti k samému sebe.

„Ty...“ zajachtal a ťažko dýchal. „Ja.. ja...“ hlesol a pustil pohár s troškou whisky, ktorá mu ostala na dne.

Ten dopadol s buchotom na zem, dvakrát sa pretočil a na koberec sa vyliala číra hnedastá tekutina, ktorá sa doňho pomaly vpíjala.

Blúdil po mne očami, až mu zrak zastal na ľavej pästi, ktorou ma udrel a pery sa mu chveli.

Znova sa chytil za hlavu a prudko ňou pokrútil. „Ja som nechcel, prepáč... nechcel som...“ šepkal zmätene.

Až teraz som si uvedomila, ako veľmi to ľutuje. Čeľusť ma bolela, no v mojej hrudi sa rozprestierala oveľa väčšia, nie fyzická, ale nadpozemská bolesť, bolesť najprv z toho, čo urobil a potom z toho, aké muky mu to spôsobilo. Ako na mňa hľadel, s bolesťou a nenávisťou voči samému sebe. Pri tom pohľade mi puklo srdce. Zakváčila som sa po posteľnej plachty a vystrela som sa. Hľadela som na Brucea, na ktorého dopadal tieň dokorán otvorených dverí a a cítila som, ako mi z očí tiekli prúdy sĺz.

„Bruce...“ hlesla som, no on len pokrútil hlavou a znova odstúpil dozadu.

„Ako som mohol? Prepáč mi to, som zviera, som hrozný, ja...“ habkal a pomaly ustupoval.

Pokrútila som hlavou. Tak veľmi som mu chcela povedať, ako veľmi ma to mrzí, tak veľmi som mu chcela povedať, že sa nehnevám, že sa nič nestalo, že viem, že to nemyslel vážne, že som ho vyprovokovala, že za to môžeme obaja a že mu odpúšťam, a že nechcem, nechcem, aby sa trápil.

„Bruce,“ krútila som hlavou a pomaly som sa postavila, aby som k nemu podišla. Chcela som sa ho dotknúť, objať ho, pobozkať ho a už nikdy ho nepustiť, no on vystrel ruku a zvolal: „Nechoď ku mne! Nie! Ešte ti ublížim.“

Po tvári mi stekali slzy, pozorovala som svojho milovaného manžela, ako odo mňa ustupuje, akoby bol nejaká divoká šelma číhajúca na korisť a ja nevinný bylinožravec, netušiaci, aké nebezpečenstvo ma čaká.

Podišiel až na prah dverí a tam sa mi zahľadel priamo do očí. „Nechoď za mnou,“ zašepkal, naposledy mi venoval jeden, jediný pohľad svojich prenádherných, hnedozelených očí, otočil sa a zmizol mi z dohľadu.

Stála som sama v izbe, tak, ako pred pár minútami, keď do nej vošiel Bruce, opitý a duchom neprítomný, s pulzujúcou bolesťou v sánke, slzami stekajúcimi po tvári, a pohárom nehybne ležiacim na koberci so svetlohnedou škvrnou od whisky. So škvrnou, ktorá znamenala koniec. Koniec nášho manželstva? Koniec jeho pitia? Alebo koniec mojich nádejí? Pri tej myšlienke ma striaslo.

Nešla som však za ním. Klesla som na zem, oprela si hlavu o kraj postele a horko sa rozplakala. Objímala som si kolená, zarývala nechty do kože a otriasala sa vzlykmi.

Zdola som počula Bruceov trpký plač, plný vzdoru, hnevu, nenávisti voči samému sebe aj tomu hnusnému svinstvu, ktoré ho ovládalo.

Vo veľkom dome, ktorý mal byť plný detí a detského smiechu, sa ozývali vzlyky dvoch milujúcich ľudí, ktorí si ublížili a netušili, čo bude nasledovať ďalej. Výčitky toho, čo sa stalo, a strach z toho, čo bude nasledovať. Ako to skončí a či to skončí.



Hľadela som na Brucea, ako stojí na prahu dverí a ostré letné slnko vrhá do našej predsiene jasnú žiaru, ktorá akoby nám chcela dať nádej. Nádej, že tentoraz to už bude konečne dobré. Až do konca. Až na večnosť. Vzal do ruky kufor a ospravedlňujúco na mňa pozrel. V očiach sa mu zračil smútok, žiaľ a výčitky, a ruka, v ktorej držal kufor, sa mu chvela, rovnako ako vtedy, minulú noc, keď v nej držal pohár s priehľadnou hnedou whisky.

Videla som, ako veľmi mi chcel všetko povedať, ako veľmi mi túžil niečo povedať, nejaké slová, ktoré by ma utešili, ktoré by ma uistili, že všetko bude v poriadku, no ako mohol, keď si tým sám nebol istý? Ako mi to mohol povedať, keď si sám nebol istý, že sa definitívne vylieči? Že po tomto, štvrtom liečení, sa už alkoholu ani nedotkne? Že vydrží nepiť?

Podišla som k nemu. Tak veľmi som ho túžila objať, aspoň na rozlúčku, na tú krátku, nie večnú rozlúčku, no len som sa chytila dverí a oprela sa o ne. Natiahla som ruku, aby som ho aspoň pohladila po tvári, no odstúpil.

„Ty sa ma bojíš?“ opýtala som sa nešťastne a zahľadela sa mu do hnedozelených očí.

Mierne pokrútil hlavou. „Nie,“ zašepkal a sťažka preglgol. „Bojím sa seba,“ povedal slabým hlasom a zovrel päsť.

„Mali by sme už ísť!“ ozval sa Rick, môj najlepší priateľ a spolužiak.

Bruce aj ja sme sa strhli a pozreli sa naňho.

Bruce prikývol a poslednýkrát na mňa pozrel.

„Ľúbim ťa,“ usmiala som sa. Bruce znova prikývol a otvoril ústa, no z nich mu vyšiel iba tichý výdych. Sklopil zrak, otočil sa, podal Rickovi kufor a pomaly kráčal k autu.

Pozorovala som siluetu muža, ktorého som milovala od prvého momentu, čo som ho zočila, jeho vysokú postavu, sebavedomú chôdzu, aj tú plešinu na jeho hlave, šibalský úsmev, keď na nás v škole a potom na mňa pred a po svadbe vymýšľal nejakú habaďúru, aj na jeho nádherné zelené oči, ktoré každú sekundu žiarili láskou ku mne, smiechom počas tých nádherných dní a nocí, ktoré sme spolu strávili, no aj smútkom a výčitkami, keď sa ráno prebudil po búrlivej noci a snažil sa mi ospravedlniť a sľúbiť, že to už nikdy viac neurobí.

Ostré letné slnko ožiarovalo jeho siluetu, otvoril dvere, pomaly nasadol do auta a zavrel ich za sebou. Oprel sa do sedadla, no na mňa sa ani nepozrel.

„Má výčitky, nechce na teba hľadieť, hanbí sa,“ ozval sa Rick a podišiel ku mne.

Prikývla som a potiahla nosom. „Ja viem. Len mi daj naňho pozor,“ zavzlykala som a utrela si horúce slzy, ktoré mi stekali po tvári.

„Dám, neboj sa. Všetko bude dobré,“ usmial sa povzbudivo a tuho ma objal.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

Nevnímala som nič, len to, ako Rick naštartoval auto a moja láska, môj manžel, sa mi vzďaľoval do diaľky, za nádejou, ktorá mala znamenať zmenu, snáď už navždy. Navždy.


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Podľa tradície otvárajú Vianočný ples šampióni Trojčarodejníckeho turnaja so svojimi partnermi.
CITÁTY
Harry, časy odzbrojovania sa už pominuli! Títo ľudia ťa chcú zajať a zabiť! Aspoň omráčuj, ak nie si pripravený zabiť!

Remus Lupin,
HP7: Dary Smrti
(kap. 5., str. 65)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018