Kapitola:
Pridaná: 8.5.2011, 14:46:09
Čítaná: 4677×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Tyra, Dereq Dolohow, Voldemort
Stručný dej: Na scénu prichádza Tyra, jediný potomok lorda Voldemorta a s ňou i diabolské plány.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Kapitola: 1 » Žena 2 » Spoznajte ma 3 » Muklovský Londýn 4 » V obchode 5 » Had

Priateľ je moje druhé ja. Ja som svojim najlepším priateľom.

___________________________________________________________

Okolo mňa bolo niekoľko stoviek hadov. Všetky boli vo veľkých priesvitných sklenených nádobách a teráriách, ktoré sa vždy končili malými kovovými dvierkami v jednom z ich dolných rohov. Kráčala som stále ďalej a prezerala si všetky druhy. Nezastavovala som sa. Už som učinila rozhodnutie výberu. Vedela som, čo chcem.

Bude to mláďa. V dospelosti nebude veľké ako otcova Nagini, bolo by to pre mňa príliš nepraktické. No chcem hada, ktorý bude o to viac jedovatejší. Musí ma vystihovať, útočiť z tieňa...

Zatiaľ som však videla len dospelé jedince. Mladé sú asi na konci obchodu.

Čím som bola bližšie pri konci chodby, ktorou som prechádzala, všimla som si, že poličky sú zoradené do akýchsi obrovských kružníc, v ktorom je ďalšia menšia kružnica, ďalšia, ďalšia a ďalšia...

Prešla som priamo cez všetky kruhové police a v najmenšej kružnici v strede som zastavila.

Sekcia hadích mláďat. Kružnica bola delená na dve časti. Tabuľka zavesená na hranici medzi nimi vysvetľovala ich rozdelenie na samčeky a samičky, vzdialenosť od malého priestoru kde bola kružnica narušená cestou, ktorou som prišla zase určovala výšku účinnosti ich jedu. Čím bolo mláďa na poličke umiestnené nižšie, tým bolo väčšie. Vyrazila som presne oproti, najďalej od vchodu. Pohľadom som prechádzala po rôznych druhoch a malých ceduľkách, ktoré ma s nimi mali bližšie oboznámiť. Druhov tu bolo veľmi veľa, no i tak som bola veľmi zvedavá či skutočne nájdem to čo hľadám.

Áno. Moje oči ich uvideli, pery sa mi zvlnili v spokojný úsmev. Taipany.

Bolo tam oddelene asi sedem mláďat.

„Si mné ski sia? - Tak kto ide so mnou?“ parselčina okamžite upútala pozornosť hadov. Natlačili na sklené steny svojich väzení, niektoré vášnivo a rýchlo, iné premyslene a pomaly. Pri sklách sa nedočkavo zvíjali alebo pokojne čakali. Avšak zaujímala som sa len o rad Taipanov. Ktorý je z nich najvýraznejší? Najodlišnejší? Najzaujímavejší? S osobnosťou, možno tak nevyrovnanou, búrlivou a nevypočítateľnou ako ja.

Prvé mláďa, čo som si všimla, išlo temer rozbiť sklo okolo seba. Druhé tiež. Ďalšie tri len ticho čakali pri skle. No najmenšie šieste o mňa nejavilo záujem. Pristúpila som k nemu.

„Nies xaher ´s? - Nudím ťa?“

Mláďa sa v momente otočilo mojím smerom, no mňa už nezaujímalo. Všimla som si na čo mláďa predtým hľadelo a ja som teraz užasnuto hľadela tiež. Siedmy Taipan, jeden z dvoch samčekov, práve žral úplne iný druh hada a v úplne inej klietke. Do pekla, ako sa mohol dostať von? Všetky klietky, výbehy či teráriá museli byť predsa zabezpečené čarami. Alebo má Kazarskyj ešte aj potkaní mozog? Svoju prácu robí dlho, po takej dobe musí byť predsa veľmi prezieravý.

S úsmevom hrajúcim na tvári som sa pristavila pri novej Taipanovej klietke.

„Has´e tes aschie nias? - Môžeš vyliezť von?“

Had sa pomaly otočil ku mne, temer nebadane pohyboval chvostom do tvaru nervóznych pokrivených kruhov. Žeby jemné varovanie?

Kruto som sa uškrnula.

„VYLEZ!!!“ zvreskla som na povel.

Mladý Taipan sa váhavo a nedôverčivo plížiac pohol mojím smerom, preliezol ponad dvierka otvorenej klietky. Vlniac sa zastal priamo pred mojou prizerajúcou sa tvárou. Svoje telo zdvihol do čo najväčšej výšky, vlnenie jeho štíhleho tela sa spomalilo, jemne švihol jazykom a ovoňal ma, no jeho chvost bol v neustálom nepokoji. Hľadela som mu do tých krásnych nebezpečných očí, boli ako rubíny. To je on. Pohla som rukou, čo had okamžite zaregistroval ale reakciou nebol žiaden pohyb. Jeho postoj nebol ani ofenzívny, ani defenzívny. Jednoducho sme na seba len ďalej hľadeli. A našli sme sa.

Pocítila som chladivé teplo, bolo to akoby som našla niekoho alebo niečo, čo so mnou zostane navždy, je spútané so mnou, je mojou súčasťou. Hrialo ma pri srdci, no po tele mi stekal studený pot. Moje telo cítilo nebezpečenstvo, ten pocit si užívalo. Mozog vedel, že spojením vytvoríme pár, pri ktorom sa budú zastavovať srdcia.

Moja ruka bola kúsok od hadej hlavy. Chcela som sa ho dotknúť. Túžila som po dotyku jemnej, hladkej kože dokonalého zvieraťa. No držala som ju na mieste. Čakala som na odpoveď mladého hada.

Dočkala som sa. Prudkým trhnutím sa pohol vpred, odrazil sa zvyškom svojho tela, ktorý bol stále na polici a temer nezachytiteľnou rýchlosťou útoku plazil sa po celej dĺžke mojej ruky až sa mi obkrútil okolo krku ako krásny hebký náhrdelník. Viac sa nepohol.

Slová už neboli potrebné.

Zvrtla som sa na päte.

Je čas odtiaľto vypadnúť.

Rokfort čaká.

___________________________________________________________

Za kritiku alebo akékoľvek komentáre budem rada. Ďakujem :).

[ » na začiatok « ]