Poviedka:
Pridaná: 2.5.2011, 16:42:00
Čítaná: 3591×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Potter, James Potter, Severus Snape, Harry Potter
Stručný dej: Lilly z nadhľadu sleduje čo všetko musí Severus zvládnuť pri boji prodi Voldemortovi a pri ochrane jej syna.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Odpočívaj v pokoji, Severus Snape, najodvážnejší a najlepší čarodejník, akého kedy svet poznal. V našich srdciach (a poviedkach) žiješ aj naďalej =).

http://obrazok.warezsk.com/files/7z4zicltihnjhw57ytdb.jpg

Iba pre Teba... =_(

------------------------------------------------------------------------

Hľadela som dole, na zem, a môj pohľad spočíval na jednom, jedinom človeku. Na mužovi, ktorý stál uprostred tmavej miestnosti, s človekom, ktorý ma zabil. Ktorý mi zabil manžela a chcel zabiť aj môjho syna.

Muž s očami černejšími ako noc, ktorého som tak verne poznala od malička, ešte stále, po toľkých rokoch, dokázal byť verný. Verný mne.

Toľkokrát ma prosil o pomoc, toľko nocí strávil bdením, hľadel na hviezdy a prosil, žiadal ma, aby som mu dala silu, aby to všetko vydržal. Aby vydržal bojovať, bojovať až do konca. Bojovať pre dobro. Pre mňa.

Netušila som, ako to dopadne, netušila som, kto vyhrá a kto prehrá, no verila som, že vďaka nemu, vďaka Severusovi, sa podarí môjho Harrymu zabiť Voldemorta a zbaviť svet temnoty raz a navždy. Naveky, aby už nebolo viac smrti, prenasledovania, mučenia, smútku, plaču a žiaľu. Aby nad svetom znova zvládlo svetlo.

Videla som, ako sa Harry skrýva za debničkou a pozoruje Severusa a Voldemorta, ako sa zhovárajú. Videla som, ako sa Severus bojí. Vedela som, iba ja, ja jediná som vedela, prečo to všetko robil, prečo sa tak veľmi obetoval, prečo znášal všetky tie urážky, to opovrhovanie, tú nedôveru a nikdy, nikdy neukázal svoju pravú tvár. Svoju pravú tvár, ktorú uzamkol kdesi vo vnútri, kdesi pod maskou tvrdého, chladného, nevypočítateľného, nespravodlivého človeka a bývalého Smrťožrúta, pracujúceho pre Rád. Pre Rád, ktorý mal zabezpečiť Voldemortov pád. Pre Rád, do ktorého teraz patril aj môj syn, a ktorému pomáhal, aj keď o tom nik netušil. Nik, okrem portrétov v riaditeľni Rokfortu a Severusa samého, nezištne, bez nároku na odmenu alebo túžbu po uznaní, len, aby napravil chybu, ktorú urobil v minulosti. Chybu, ktorú urobil z vernosti. Vernosti tomu nepravému. Vernosti Voldemortovi.

Pamätám sa, ako som ho prosila, žiadala, žobronila, prosíkala aby sa vzdal čiernej mágie, aby upustil od myšlienky pridať sa k Voldemortovi a stať sa jedným z jeho verných, no on ma nepočúval. Nepočúval ma, a mne to zlomilo srdce. Zlomilo mi to srdce, pretože ma opustil priateľ - pretože sa nechal zaslepiť túžbou po moci, po zakázanej moci, ktorá mu zatemnila myseľ a srdce.

Spomínam si, keď mi povedal, že som humusáčka. Nedokázala som tomu uveriť. Nedokázala som uveriť tomu, že mi to povedal. Že aj po tých rokoch priateľstva, učenia sa, obraňovania ho pred Jamesom a jeho partiou, sa nechal zaslepiť myšlienkami čistokrvnosti a nazval ma tým, čím som nebola. Tým, čím som nebola, pretože to bolo nespravodlivé. Pretože preňho som nebola len obyčajná humusáčka. Bola som jeho priateľka. Najlepšie priateľka. Jediná priateľka, vedela som to. Vedela som, že ani Lucius Malfoy, ani Macnair, ani Goyle alebo Crabbe mu neodkázali dať to, čo ja. Čisté, skutočné priateľstvo, nie z vypočítavosti alebo túžby po sile a moci, ale z lásky a poddanosti, priateľstvo, ktoré mohlo byť také silné, na celý život. No on to zničil. Jedným jediným slovom.

V tej chvíli som sa otočila a utiekla do hradu. Plná bolesti, znechutenia, hnevu a ľútosti. Že som tomu nedokázala zabrániť. Že som nedokázala Severusa presvedčiť, aby sa toho vzdal. Aby sa vzdal vidiny zla a ostal tu, so mnou.

Ako malá som snívala o tom, že keď skončíme Rokfort, odídeme niekam ďaleko, kde budeme mať pokoj od Pottera, Blacka a ostatných, budeme experimentovať s elixírmi, nájdeme nápoj proti lykanizmu, vampirizmu, Nápoj života...

A teraz sa všetky moje sny roztrieštili ako zrkadlo. Ako zrkadlo, ktorého črepy padli na zem a odrážali kúsky toho, čo sme spolu prežili. Ktoré spolu tvorili dokonalý celok, ktorý sa teraz už nikdy nebude dať poskladať. Nikdy. Črepy ležali na zemi a vrhali mi do očí pohľad a slová Sevrusa Snapa, ako mi povedal „humusáčka“.

A vtedy, keď za mnou večer prišiel, som bola urazená. Urazená a zranená, a aj keby sa plazil na kolenách, prosil ma, žiadal ma, žobronil a modlil sa, dokonca aj keby mi sľúbil, že sa čiernej mágie už ani len nedotkne, neodpustila by som mu. Bola som mladá a zranená. No mala som pravdu. Vtedy.

Vtedy som ešte netušila, čo ku mne v skutočnosti cíti. Netušila som, že každý večer zaspáva s myšlienkou na mňa a dúfa, že raz budem jeho. Jeho, tak ako som bola nakoniec Jamesovou.

„Zlatko? Pozoruješ Harryho?“ začula som spoza seba a vzápätí ma objal pár dlhých rúk.

Zacítila som Jamesovu vôňu a šťastne som sa usmiala.

„Harryho a Severusa,“ odvetila som a stisla mu ruku, aby znova nemal pripomienky. Vedel, čo všetko pre nás Severus robí, no aj tak ho ešte nemal veľmi v láske. Napriek tomu ho obdivoval.

Nervózne som si kusla do pery a pozorovala, ako Voldemort pomaly hovorí Severusovi o Bazovom prútiku. A v tej chvíli som si uvedomila, že je koniec. Že nech sa stane čokoľvek, nech by Harry, Hermiona a Ron, alebo Severus urobili čokoľvek, Voldemort ho dnes v noci zabije. Vedela som to. A bála som sa. Nechcela som, aby zomrel. Nechcela som, aby zomrel. Mal právo žiť. Mal právo na život. Po tom všetkom, po tom všetkom, čo pre nás urobil, čo urobil pre svet, čo urobil pre Harryho, si zaslúži šťastie. Konečne si zaslúži šťastie, ktoré si celé tie roky odopieral. Teraz nesmie zomrieť. Nesmie.

Videla som v jeho očiach strach. Strach, ktorý som poznala iba ja. Ani Voldemort ho tam nemohol postrehnúť. Nervózne som zaryla nechty do Jamesovej ruky a naklonila sa, aby som lepšie videla.

Prosím ťa, Severus, uteč, zaúpela som. Uteč, už si urobil dosť, už si urobil dosť... No Severus ma nepočul. Nemohol ma počuť, tak, ako ma nepočul Harry, keď som sa mu celé tie noci prihovárala a vravela mu, že všetko bude dobré, že sú ľudia, korí ho budú chrániť, ktorí mu pripravia cestu na to, aby sa stal tým, čo mu bolo predurčené – vyvoleným, ktorý zvrhne zlo a nastolí poriadok.

Dnes v noci už padli za obeť jedna nevinné životy. Nechcela som, aby bol Severus ďalšou. Nechcela som. Nezaslúžil si to.

Sledovala som, ako sa Voldemort pomaly približuje k Sevovi. Nemôže ho zabiť prútikom. Na to je Severus príliš mocný. No Nagini... Nagini, ktorá takmer zabila môjho syna, ktorá bola príčinou toľkého nešťastia a smútku, Nagini bude pre Voldemorta najlepším prostriedkom, ako pripraviť Severusa o život.

Pretože len ja, iba ja som vedela, čo preňho toto všetko znamená. Že celé tie roky, keď sa trestal za to, čo nechcene urobil, bojoval preto, aby potrestal muža, ktorý mi vzal život. Bojoval preto, aby umožnil Harrymu pomstiť smrť nás dvoch, mňa a Jamesa. Iba ja som vedela, že vždy, keď vyčaril svojho Patronusa, aby mal pocit, že som tam s ním, som sa potajme vyšmykla a vrátila sa späť na zem., aby som tam s ním naozaj bola. Že vždy, keď sa pozrel do očí svojej lani, hľadel do mojich očí. Do očí, ktoré v sebe už viac nemali nijakú nenávisť, ani hnev, len čistú, večnú lásku a vďaku. Vďaku, ktorú nemohlo vymazať nič. Nič, ani fakt, že sa k môjmu synovi správal tak nespravodlivo, ako sa správal.

Už dávno som mu odpustila. Odpustila som mu už vo chvíli, keď som ho, takto zhora, zhliadla v Dumbledorovej pracovni, zlomeného a nešťastného z mojej smrti. Keď sľúbil, prisahal, že bude ochraňovať môjho syna. Keď sľúbil, že urobí všetko preto, aby ho ochránil a zabezpečil mu ochranu, ktorú mu nemohol poskytnúť nik iný. Ani profesor Dumbledore.

Odpustila som už vtedy. A odvtedy som mu odpúšťala zakaždým, keď ma o to prosil. Keď sa za temných nocí, iba za mesačného svitu, modlil, aby som mu odpustila jeho chybu a dala mu pokoj. A ja som chcela. Chcela som. No nemohla som. Nebolo mi to dovolené. Smrť bola príliš prísna a neoblomná na to, aby mi dovolila vrátiť sa na zem a ukázať sa mu, povedať mu, že mu už viac nemám čo viac odpúšťať, že za to všetko, čo urobil, by som mu odpustila aj stokrát, že všetky jeho dobré skutky, jeho obeta, jeho nezištnosť, jeho láska, už dávno vymazali môj pocit krivdy a hnevu voči nemu. Už z nich nezostalo nič. Rozplynuli sa vo vetre a odvialo ich kdesi ďaleko, preč, a už sa nikdy nevrátia. No nemohla som. A tak som len celé roky, mlčky, s plačom, pozorovala, ako na mňa so slzami v očiach spomína, ako preklína Harryho, pretože v jeho očiach vidí mňa, ako preklína seba, že ma nepočúval, ako preklína všetkého a všetkých a hádže na seba vinu za moju smrť. Za smrť ženy, ktorú ľúbil, a ona to za života nedokázala oceniť. Až po smrti... Až po smrti.

Bezmocne som sledovala, ako sa Nagini pomaly približuje k Sevrusovi, ktorý tam len bezmocne stál a nemohol sa brániť. Nemohol, pretože musel bojovať až do konca. Musel bojovať až dovtedy, kým Harry neporazí Voldemorta. Tentoraz raz a navždy.

Cítila som, ako sa celá chvejem. Aj tieto naše polotelesné schránky, ktoré nám dovoľovali tu chodiť – odrazy našich tiel z pozemského života – boli na emócie rovnako citlivé, ako tie, ktoré boli pochované tam dole, pod zemou, na cintorínoch.

James ma podoprel a cítila som, ako sa mu zrýchlil dych. Pocit, že je pri mne, ma upokojoval, no napriek tomu som nedokázala potlačiť vzlyk. Nedokázala som sa nebáť, nevzpierať sa tomu, čo malo prísť.

Nagini sa pomaly omotávala okolo Severusa a on sa ešte stále ani nepohol, len na tvári sa mu zračil výraz zdesenia a strachu., Strachu, aký som uňho videla len v tých nociach, keď ma prosil o odpustenie. Strachu z toho, že zomrie a ja mu neprepáčim to, čo urobil. Hoci sa tak už dávno stalo. Veľmi dávno.

Otvorila svoju veľkú tlamu a chňapla po Sevovom krku. Z hrdla sa mi vydral bolestivý výkrik a James ma zovrel ešte silnejšie.

„Nie, Severus, nie...“ hlesla som so slzami v očiach, no bolo to zbytočné.

Sev tam ležal, topiaci sa v krvi, Voldemort pokojne odchádzal aj s Nagini a jediný, kto tam s ním bol, boli tri deti, ktoré si mysleli, že je zradca. Nie, nemôže zomrieť s vedomím, že som mu neodpustila. Nesmie.

„Pusti ma,“ zašepkala som Jamesovi a vymámila som sa z jeho zovretia.

„Lily, to nemôžeš!“ zvolal, no a som ho nepočúvala. Teraz alebo nikdy. Bola to moja posledná šanca.

Vystúpila som na kraj bieleho útesu a pozrela rovno pod seba. Videla som, ako sa Harry skláňa k Sevovi a ukladá jeho spomienky do veľkej sklenenej fľaše.

Zaprela som sa nohami a odrazila sa. Nikto sa nesmel zoprieť vôli Smrti, nik sa nemohol vrátiť na zem bez jej súhlasu tak, aby ju videli, no teraz mi to bolo jedno. Severus si to zaslúžil. Zaslúžil si to.

V ušiach mi hučalo, pred očami som mala Sevovo nehybné telo, to, ako kŕčovito zviera Harryho bundu a snaží sa mu niečo povedať.

„Pozri... sa... na... mňa...“ zašepkal slabo. A v tej chvíli, netušila som, ako, no hľadela som mu do očí. Do očí, ktoré ma zachránili. Oči, ktoré ma zachránili, pretože zachránili Harryho. Oči, ktoré na mňa na chvíľu hľadeli s takou láskou, akú som videla len u Jamesa. Tie temné, čierne oči, ktoré celý čas skrývali pravdu za tvrdým pohľadom plným nevraživosti. Čisté, prekrásne srdce, ktoré ostávalo po celé tie roky puknuté. Srdce, ktoré tak veľmi milovalo. Oddane a nenáročne, bez túžby po opätovaní lásky, len pre spomienku.

Cítila som svoje telo, cítila som, ako tuho zvieram Sevovu ruku a videla som, vedela som, že vie, že som tam. Že tie zelené oči, do ktorých hľadel, nie sú Harryho. Že sú moje. A že v nich nie je ani kúsok výčitky, či nenávisti. Len čistá vďaka a láska. Večná vďaka za život môjho syna. Za nás. Za nás všetkých.

Z oka sa mi vykotúľala slza. „Odpúšťam ti Severus,“ povedala som potichučky a sklonila sa k nemu bližšie. „Už dávno som ti odpustila.“ Hlas sa mi zlomil. Zreničky sa mu na chvíľu rozšírili, akoby ma počul, videl, a potom ruka, ktorú som jemne hladila, s buchotom padla na zem. Žiara, tá temná žiara iskričiek, ktorá predtým ešte žila v jeho očiach, zmizla.

Severus zomrel. A ja som vedela, že zomrel v pokoji. Že zomrel s vedomím, že som mu odpustila. Že z jeho srdca spalo obrovské bremeno, ktoré mu dovolilo pokojne odísť a dovoliť Harryhu dokončiť misiu, ktorá mu bola predurčená.

Sedela som tam ešte veľmi dlho a odhŕňala som mu z tváre čierne vlasy.

Zhora som počula Jamesa, ako na mňa kričí, aby som sa vrátila, no ja som vedela, že pár hodín po smrti sa duša ešte zdrží na zemi. Že Severus ešte stále blúdi, kým nájde miesto, kadiaľ sa dostane tam hore, k nám. A keď tam príde, budem ho tam čakať. No ešte nie.

Podvedome som pozorovala boj vo veľkej Sieni, cítila som, ako ma kameň oživenia ťahá do Zakázaného lesa, ako sa odtiaľ vraciam a ostávam pri Severusovi. Pred očami sa mi objavil záblesk zeleného svetla, ktoré sa odrazilo a zasiahlo postavu v dlhom, čiernom plášti. Muža, ktorý mi vzal život. Muža, ktorý teraz ležal na zemi, nehybný a mŕtvy a oproti nemu stál môj syn, s Bazovým prútikom v ruke a ľud okolo neho jasal a tešil sa.

A ja som sedela pri Severusovom mŕtvom tele a obzerala si jeho pokojnú tvár. Z očí mi tiekli slzy a vlna vďaky, šťastia a úľavy mnou prechádzala a zalievala mi srdce, ktoré bolo toľké roky zožierané úzkosťou a strachom.

Ľudia vo Veľkej Sieni oslavovali Voldemortov pád a odnášali telá padlých. Okrem jedného.

Sklonila som sa k Sevovi a zašepkala: „Ďakujem, Severus,“ nežne som ho pobozkala na čelo a vrátila sa hore. Hore, do neba. Do neba, kde som vedela, že príde.

„Kde je?“ opýtala som sa, keď som zbadala Jamesov napoly dojatý, napoly nahnevaný pohľad.

„Práve prichádza,“ odvetil a odstúpil.

Predo mnou stáli Remus, Dumbledore, Tonksová., Fred, Moody, Sirius, Dobby, všetci, ktorí padli v boji proti Voldemortovi. A v diaľke, pri bráne, bol vysoký muž, celý v čiernom.

Pozrela som na Jamesa a ten iba prikývol: „Choď.“

Vykročila som a pomaly som sa rozbehla. Severus na mňa hľadel, akoby videl ducha.

Obklopovala ho nebesky biela para a v jeho tvári nebolo ani náznaku po hneve, či nevraživosti, ktoré som na zemi poznala. Len dobrota, to pravé, čo v sebe toľké ruky dusil a skrýval. Dobrý, anjelsky čistý, obetavý človek.

Podišla som k nemu. „Lily?“ opýtal sa neisto a natiahol ku mne ruku.

Prikývla som a snažila si utrieť slzy, ktoré mi stekali po tvári. „Už je to v poriadku. Už si doma,“ hlesla som a chytila ho za ruku.

„Poď,“ usmiala som sa a on sa nechal viesť pomedzi rad našich priateľov.

Obzeral si ich a rozpačito sa usmieval, keď mu kývali na pozdrav. Dobdy tlieskal, Dumbledorove oči jasne žiarili, Remus a Tonksová sa žiarivo usmievali.

Došli sme až na koniec. Neisto som sa pozrela na Jamesa a potom na Severusa. Nevedela som, čo povedať. No James to vyriešil za mňa.

Vystúpil z radu a natiahol k Severusovi trasúcu sa ruku. „Ďakujem, Severus. Za všetko,“ povedal chvejúcim sa hlasom a čakal, čo Severus urobí. Ten chvíľu mlčal, potom opatrne vystrel k Jamesovi ruku a stihol mu ju.

„Vitaj doma,“ povedal James a zoširoka sa usmial.

Severus kývol hlavou a pozrel sa dole, na miesto, kde ležalo jeho telo, ktoré práve teraz odnášali preč a na jasajúce davy po celom svete, ktoré oslavovali Voldemortov pád, a na Harryho, ktorý stál v riaditeľovej pracovni a hľadel na Severusov portrét.

„Ďakujem,“ šepol a vyčaril z prútika kyticu bielych ľalií. „Mýlil som sa. Nie ste zbabelec. Mrzí ma, že som vám to povedal. Ste ten najodvážnejší človek, akého som kedy poznal. Nikdy na vás nezabudnem,“ usmial sa smutne, pomaly vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Pracovňa bola prázdna. Nebol v nej nik, len kytica čistobielych ľalií, patriacich mužovi, ktorý nám všetkým zachránil život a stal sa hrdinom, ktorého počas života zavrhovali, a po smrti uctievali. Hrdinom, ktorý inšpiroval ľudí byť lepšími, pretože dokázal, že láska dokáže všetko.

[ » na začiatok « ]